Ján Valko

* 1930

  • "V lete to bolo, v štyridsiatom piatom, už dali kontingent dávať. Kontingent veľký nebol, ale či mal si, alebo nemal si, to náčelníka nezaujímalo. Sused otcov kamarát bol až za náčelníkom v Užhorode. Hovorí: ,Tovaryš náčelník, čo ja vám dám, ja mám dve deti, mám tam trochu 10 kilo obilia, 10 kilo zemiakov,´ neviem ako mu to vysvetľoval. On hovorí: ,Dajoš alebo nedajoš?!´ vytiahol na neho pištoľ. ,10 kilo dáš dŕžave, 10 kilo ostane pre teba, neboj sa, nepozdechaješ!´"

  • "Prešiel cez horu a už bol na našej strane, tam reformy boli, domov mal asi kilometer len. Ja ti tak chodím po dvore večer, už bola tma, to bol október, on sa už dostal na Hutu, my sme bývali na dolnom konci úplne - druhý dom. Bál sa ísť domov, či u nás niekto nie je. Bol len tak za pajtou a počúval, čo sa deje na dvore. Nepoznal môj hlas, mal som už chlapský hlas. Pomaly pomaly prišiel až do pajty a sledoval, ja som nevedel, že on je tam; ako som mohol vedieť? Naraz sa tak otočím a on hovorí: ,Jankooo, ja som tvoj otec, ja som ušiel, prišiel som domov ja som sa bál, už som nepoznal tvoj hlas dobre.´ Ježíšmárja, ja som sa tak zaradoval! Ale plný doniesol vší kabát..."

  • "Mama išla do Nyíregyházu k otcovi na návštevu v lete 1944. Prišla do jazdiarne, kde bolo 1 000 chlapov, kde kone kedysi cvičili, alebo husárov. Medzitým ako tam bola, prišli Angličania na lietadlách a rozbili celú stanicu. Vagóny - hovoril otec - boli 10-20 metrov v poli zahodené. Prešiel jeden týždeň, druhý týždeň a mama neprišla! Ja som nevedel, čo sa deje, ja som ostal sám. Chlapca Vojtecha - dvojročného asi - tetka mala, ja som doma mal dve kravy, jalovicu, dve prasatá, a teraz čo budem sám robiť? Štrnásťročný som bol."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Sklené, 24.08.2015

    (audio)
    délka: 03:04:04
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Každý sa bál, diktatúra taká bola.

Ján Valko sa narodil dňa 12. júna 1930 v slovenskej obci Huta na Zakarpatskej Ukrajine, ktorá vtedy bola súčasťou Československa. V roku 1936 tu navštevoval ľudovú školu, po Viedenskej arbitráži v roku 1938 a pripadnutí Podkarpatskej Rusi horthyovskému Maďarsku pokračoval v povinnej školskej dochádzke až do roku 1943, keď ju v dôsledku vojny a ťažkej situácie v rodine musel ukončiť. V rokoch 1944 - 1945 bol jeho otec v pracovnom tábore v Maďarsku, on musel pracovať okolo domu a hospodárstva a pomáhať matke aj s malým dvojročným bratom Vojtechom. Po skončení vojny a pripadnutí Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu boli odrezaní od pôvodnej vlasti, nútení odovzdávať kontingent sovietskym úradom a chodiť na povinné práce. Dňa 15. mája 1947 v rámci Opcie a výmeny obyvateľstva medzi ZSSR a Československom opustili Zakarpatskú Ukrajinu a 22. mája toho roku prišli do nového domova v obci Sklené pri Handlovej. Pol roka slúžil ako paholok u obchodníka Čambora v Kláštore pod Znievom, po komunistickom prevrate v roku 1948 pracoval na píle v Diviakoch a na Sklenom, rodina počas kolektivizácie odovzdala statok do družstva. Od 1. 11. 1951 do 31. 1. 1954 vykonával predĺženú vojenskú prezenčnú službu v Šahách, počas ktorej zažil menovú reformu v roku 1953 a počas ktorej bolo vojsko v pohotovosti kvôli prípadným nepokojom. Od 1. 2. 1954 do 1. 10. 1955 pracoval v elektrárňach v Handlovej a od 1955 až do odchodu na predčasný invalidný dôchodok v roku 1985 ako skladový robotník a rušňovodič vo Vojenskom útvare v Sklenom. V roku 1956 sa oženil, s manželkou Margitou žijú v Sklenom dodnes. V roku 1957 sa mu narodil jediný syn Jozef.