Okolo desiatej moja dcéra vtedy 16 – 17-ročná prišla z kuchyne, kde počúvala Slobodnú Európu ako bola navyknutá v našej domácnosti a už v tom čase nebola rušená, sa dalo a hovorí: „V Prahe zabili študenta.“ Deň predtým. Ale to je ako nepredstaviteľný časový posun, že my sme sa to dozvedeli až toho 18. (11. 1989) cez Slobodnú Európu. A táto správa, ktorá nakoniec sa ukázalo, že bola falošná, ale ona bola takou ako zápalnou šnúrou, ktorá bola hodená do toho sudu s prachom. A vtedy sa zmenila úplne téma debaty. Samozrejme, stále to bolo čo robiť, ale už akosi tak konkrétnejšie. Bola to šokujúca správa. Čo bezprostredne robiť. No, priznám sa, že veľa sme toho takého chvályhodného nevymysleli, iba že stretneme sa pred Poľským strediskom ako na druhý deň – to bola sobota, takže v nedeľu sa tam stretneme o piatej a zapálime sviečky. Žiadne iné informácie sme ako nemali, čo teda o nejakej organizovanosti. A s tým sme sa potom aj rozchádzali, ale už na druhý deň v nedeľu telefonáty a mne volal konkrétne z fakulty. No, literárny kritik známy, ale teraz sa mi opäť stratilo z pamäti to meno.
- Zajac
Ako? Nie, nie, Peter Zajac to nebol. To bol ako … je to zahanbujúce, ale neviem si teraz spomenúť na to meno. Z Katedry slovenskej literatúry. Že: „Príď poobede do Umelky na výstavu, že bude tam zaujímavá výstava.“ Tiež nepovedal, ale hovorím: „Vieš, ja mám iný program o tej piatej.“ Hovorí: „Ale to bude veľmi dôležité, veľmi zaujímavé.“ A vtedy som pochopila, že nejde o výstavu, že ide o niečo iné. No a takto vlastne tie telefonáty ľudí ako zvolali do Umelky rôznych. Sa pamätám- jedine Laco Kováč akosi tú informáciu nedostal a bol jediný pri tom Poľskom stredisku zapaľovať tú sviečku kým my sme boli už ako v tej Umelke. A tam vlastne sa vytvorilo potom ako občianske hnutie Verejnosť proti násiliu. No a bola to náhoda, že vlastne na tom stretnutí u mňa bola väčšina vedenia ako budúcej VPN.
A vlastne výsledkom tej našej takej aktivity bol aj ten list 14. sociológov. No to už bolo vlastne na konci leta alebo začiatok septembra… to už bolo, počkajte, september ´89. Keď sme sa postavili ako na podporu tej Bratislavskej päťky a napísali sme prezidentovi Husákovi list so žiadosťou o prepustenie, ale pripojili sme aj krátku analýzu, čo je potrebné robiť, aby došlo skutočne k pokojnému vývinu na Slovensku.
- Malo to aj nejakú reakciu?
Áno, malo to reakciu. By som povedala silnejšiu než viaceré vyhlásenia disidentov, pretože bolo to ako väčší signál aj pre vedenie Komunistickej strany, že je tu nespokojnosť, keď to bolo vyhlásenie, na ktorom z tých štrnástich bolo, myslím, osem členov strany z rôznych akademických pracovísk. Takže, samozrejme, bolo to ako prezentované na Slobodnej Európe, o to sa postaral práve Miroslav Kusý. No a zároveň potom už to bolo aj predmetom mojej druhej návštevy na Februárke.
My sme traja boli vlastne doktorandi – použijem to už súčasné označenie – docenta Hirnera. Aj nás volali hirnerovci, čo pre niekoho bola ako aj pozitívna nálepka, ale pre niektorých naopak taká ideologicky odsudzujúca nálepka s tým, že chceme robiť čistú vedu, že nechceme sa nejak ideologicky prejavovať. No tak sme boli postavení ako pred takú istým spôsobom môžem povedať, teraz ma to napadlo, Sofiinu voľbu, že ak chcete pokračovať v akademickej dráhe v sociológii, je potrebné, aby ste vstúpili do Komunistickej strany. Tento náš školiteľ… moja prvá reakcia bola, že nikdy. Nikdy. Také niečo. Navyše moja mamka ako, čo bolo zaujímavé, oni s otcom boli teda členovia Komunistickej strany, ako som hovorila. Otec v čase povstania ako odbojár a mamka v ʼ47, takže ona tiež nebola konjukturálna, ale akosi verili, naivne verili, nemali žiadne akosi vzdelanie, aby im ukázalo, čo sa za tým reálne skrýva. Povedala mi, že len cez moju mŕtvolu. Že teda nevstúpiš tam. Povedala tak. Potom teda naša najsilnejšia autorita docent Hirner s tou svojou históriou ako väzňa komunistického režimu nám povedal, že: „Viete, ja by som veľmi chcel, aby ste tu boli, aby ste tú sociológiu mohli ako nové kádre a mladá generácia rozvíjať. Nerád by som…“ Lebo on zažil vlastne tú prvú likvidáciu sociológie, kedy skutočne sociológia ako vedná disciplína sa stala buržoázna paveda a zmizla z vysokých škôl a všetci boli odstavení. To bola pre neho trauma a potom ako počnúc ozaj 70. rokmi v normalizácii ako sa vlastne chystala iná forma už nie takej existenčnej likvidácie. Tak hovorí: „Viete, ako je potrebné, aby tam boli aj slušní ľudia.“ A to bol istý spôsob ako manipulatívne od neho. On nehovoril, že zmeňte systém. Na to bol príliš dobrý sociológ, aby vedel. Ale vedel, že v tom malom, na tej mikroúrovni, že predsa môžeme zohrať istú rolu.
Soňa Szomolányi sa narodila 5. decembra 1946 v Spišskej Sobote. Otec Samuel Repta pochádzal z troch bratov a všetci traja sú spätí s SNP. Štefan bol pre protištátnu činnosť zajatý gestapom a zomrel pri transporte do Osvienčimu, otec bol počas liečenia vo Vyšných Hágoch spojkou, brat Ján založil spolu s Viliamom Žingorom Druhú čs. partizánsku brigádu M. R. Štefánika. Otec sa po vojne oženil a mladomanželia sa presťahovali do Vyšných Hágov, kde pracoval ako správca liečebného ústavu. Keď mala Soňa päť rokov, presťahovali sa do Nového Smokovca a otec pracoval ako tajomník na Národnom výbore. Soňa sa po maturite v roku 1965 rozhodla pre štúdium na Elektrotechnickej fakulte, ale po roku zmenila odbor na sociológiu. V lete 1968 bola už po druhýkrát na pobyte vo Veľkej Británii a po udalostiach v ČSR im britská vláda ponúkla možnosť štúdia na City, University London. Do ČSR sa vrátila v roku 1969 a spromovala v roku 1971. Kvôli ašpirantúre súhlasila so vstupom do strany. V roku 1972 sa zosobášila s manželom Jánom a narodila sa im dcéra Jana. Koncom leta 1989 koncipovala spolu s M. Bútorom a V. Krivým List 14. sociológov, ktorým sa postavili na obranu Bratislavskej päťky. Následne bola vypočúvaná na Februárke. V novembri 1989 stála pri zrode Verejnosti proti násiliu a bola zvolená do parlamentu v prvých demokratických voľbách, svojho mandátu sa však vzdala, ale pôsobila ako poradkyňa podpredsedu vlády Porubiaka. Po odchode z Katedry sociológie UK založili spolu s Radičovou a Krivým Inštitút stredoeurópskych štúdií a pôsobila tam do roku 1994, keď sa zamestnala na Sociologickom ústave SAV a na Katedre politológie UK, ktorej bola vedúcou na obdobie desať rokov a prednáša tam do súčasnosti. V roku 2016 si Soňa prevzala z rúk prezidenta ocenenie Rad Ľudovíta Štúra.
