Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

prof. PhDr. Soňa Szomolányi (* 1946)

• narodená 5. decembra 1946 v Spišskej Sobote

• strýko Ján Repta založil so Žingorom počas SNP Druhú čs. partizánsku brigádu M. R. Štefánika

• študovala sociológiu na Univerzite Komenského v Bratislave

• v lete 1968 absolvovala pobyt vo Veľkej Británii, po invázii tam zostala rok študovať na City, University London.

• po promócii si spravila ašpirantúru a zamestnala sa na univerzite

• kvôli ašpirantúre vstúpila do strany

• v roku 1989 koncipovala spolu s Bútorom a Krivým List 14. sociológov – vypočúvaná na Februárke

• stála pri zrode Verejnosti proti násiliu

• zvolená do parlamentu v prvých ponovembrových voľbách, ale mandátu sa vzdala

• pôsobila ako poradkyňa podpredsedu vlády Porubiaka

• v rokoch 1992 – 1994 pôsobila na Inštitúte stredoeurópskych štúdií

• v roku 1994 sa zamestnala na Sociologickom ústave SAV a na Katedre politológie UK

• v roku 2016 jej bolo udelené ocenenie Rad Ľudovíta Štúra

Život sociologičky Soni Szomolányi charakterizuje titulok v časopise, ktorý sa jej vryl do pamäti: „Spoločenské podmienky nikdy nie sú tak dokonalé, ako by sme si priali.“ Jej si prešla mnohými úskaliami počas oboch totalitných režimov. Napriek nespokojnosti so súčasným smerovaním slovenskej spoločnosti verí, že vývoj na Slovensku nie je nezvrátiteľný. Naopak dúfa, že sa dožije toho, že „tento rozvrat spoločnosti sa začne regenerovať a že sa občianska spoločnosť natoľko vzopne, že sa nedáme plne na cestu orbánizmu a toho, čo by sme mohli nazvať druhou normalizáciou.“

Za robotou v Amerike

Soňa sa narodila 5. decembra 1946 v Spišskej Sobote a detstvo a dospievanie prežila pod tatranskými štítmi, hoci obaja rodičia pochádzali z iných častí Slovenska. Otecko Samuel Repta sa narodil v roku 1917 a pochádzal z roľníckej rodiny z Brezovej pod Bradlom. O svojho otecka prišiel v pomerne mladom veku. Bojoval na fronte prvej svetovej vojny ako občan Rakúsko-Uhorska a hoci vojnu prežil, jeho zdravie ostalo natrvalo poznačené. Zomrel vo veku 49 rokov. Kým žil, pracoval ako povozník a jeho mzda nebola príliš vysoká, preto sa Samuelova mamička rozhodla vycestovať za prácou do Ameriky, hoci sa starala o troch synov. Za veľkou mlákou strávila sedem či osem rokov a vrátila sa krátko pred manželovou smrťou v roku 1932. Po strate manžela vycestovala druhýkrát a o deti sa starali ich starí rodičia. „To aj vysvetľuje, prečo mi otec veľa o nej nerozprával. Nemal k nej ani nejaký vzťah.“

Ťaživé spomienky na kamarátky zo školy

Sonina mamička Anna sa narodila v roku 1926 do evanjelickej rodiny z obce Kunov, ktorá je dnes súčasťou Senice nad Myjavou. Jej rodičia pochádzali z chudobných roľníckych a robotníckych rodín. Hoci starí rodičia o svoje mladosti veľa nehovorili, starý otec si spomínal na sklamanie z mobilizácie z roku 1938, keď „boli pripravení, že idú brániť republiku“ a následnej demobilizácie. Tie roky boli ťaživé aj pre mamičku, keď sa musela častokrát zmieriť s tým, keď „nejaké spolužiačky zmizli. A potom zistila, že to boli Židovky.“

Traja bratia za povstania

Otecko pochádzal z troch bratov, ale konca druhej svetovej vojny sa dožili len dvaja z nich. Oteckovým šťastím bolo, že počas SNP bol na liečení vo Vyšných Hágoch a povstaleckých udalostí sa zúčastnil ako spojka. Najviac činným v tomto období bol brat Ján Repta, ktorý bol dôstojníkom slovenskej armády na východnom fronte odkiaľ dezertoval a spolu so Žingorom vytvorili 1. Neskôr Ján vytvoril samostatný oddiel v blízkosti Brezovej a práve tomuto oddielu sa podarilo oslobodiť mesto skôr, ako prišla Červená armáda. Najhoršie dopadol najstarší oteckov brat, ktorý bol pre partizánske aktivity Jána aj preto, že sám bol vedený ako odbojár, zatknutý gestapom a odoslaný do Osvienčimu. Cestou ich však zastihlo bombardovanie a on tam našiel svoju smrť. „To veľmi poznačili starú mamu. To bola jedna taká veľká rana.“ Druhá prišla počas menovej reformy v roku 1953, keď prišla o hodnotu svojich úspor z Ameriky.

Strýko Ján Repta

„Takže som vyrastala v prostredí pozitívnych spomienok na rolu partizánov a na SNP. Považovala som to vlastne za jedinú možnú pozitívnu interpretáciu ako dieťa. No a potom ma veľmi akosi zarazilo, keď v prvých voľbách slobodných, keď som bola na kandidátke VPN do parlamentu, tak som dostala takú jednu anonymnú správu, že čo ty dcéra partizánskeho vraha.“ Veľmi ju to šokovalo, pretože nielen otecko, ale najmä strýko Ján mal na ňu formatívny vplyv svojou priamosťou, čestnosťou. Ján sa zamestnal po vojne v Štátnej polícii, keď prebiehali vykonštruované politické procesy. Tie sa dotkli aj jeho partizánskeho spolubojovníka Viliama Žingora, ktorý bol obvinený z prechovávania zbrane. Hoci Ján pri prvotnej prehliadke jeho bytu žiadnu zbraň nenašiel, pri riadnej kontrole sa u neho zbraň predsa našla. „A on vtedy akoby úplne pochopil a vystúpil z tej služby. A vrátil sa do toho rodného kraja úplne a povedal, že keby som neskončil v týchto službách, bol by som skončil veľmi zle. Asi by prišiel o život.“ Jánovi bola až v roku 2007 in memoriam udelená hodnosť plukovníka.

Detstvo v čase nastupujúcej totality

Rodičia Soni sa zobrali krátko po vojne 7. júla 1945 a otecko sa vzápätí zamestnal ako správca ústavu na liečbu tuberkulózy vo Vyšných Hágoch. Obaja vstúpili do komunistickej strany, ale keď sa začali politické čistky, jednou z obetí bol aj mamičkin predchádzajúci zamestnávateľ – advokát zo Senice. „To v nej vyvolalo také pochybnosti, čo sa to vlastne deje.“ Keď mala Soňa päť rokov, rodina sa presťahovala do Nového Smokovca do znárodnenej vily Szontágh. Mamička pracovala v laboratóriu v ústave Penzák a diaľkovo si robila zdravotnícku školu s maturitou, oteckovi ponúkli miesto tajomníka na Národnom výbore. Po Soni sa rodičom narodila ešte jedna dcérka Vierka (1950).

Mestský život pod Tatrami a v Bratislave

Soni sa v osade pod Tatrami dostalo kvalitného vzdelania na miestnej základnej škole, na ktorú nastúpila v roku 1953 v tom istom roku, keď zomrel Stalin. Držali čestnú stráž v pionierskych šatkách pri obraze Stalina, hoci ani nevedeli, prečo tam stoja. Po ukončení základnej školy nastúpila v roku 1962 na strednú školu v Poprade, ktorú ukončila v roku 1965 maturitnou skúškou. Hoci Soňa už po maturite premýšľala nad štúdiom sociológie, rozhodla sa predsa pre exaktnejšiu vedu a nastúpila na Elektrotechnickú fakultu. „Veľmi skoro som prišla na to, že to bol omyl, lebo mňa zaujímala viac teória, tá prax nie.“ V nasledujúcom akademickom roku preto prestúpila na sociológiu a keďže sa v tom roku otvárala aj politológia, vyskúšala aj tú. Detstvo a dospievanie pod Tatrami vnímala ako taký mestský život s kaviarničkami, plesmi, kinom a podobne, čo jej výrazne uľahčilo adaptáciu v Bratislave.

V Anglicku v čase invázie

Soňa sa v lete 1968 nachádzala na pobyte v Británii, kde ju zachytili správy o invázii. Po udalostiach v Československu poskytla britská vláda pre 300 študentov možnosť ostať tam študovať na City, University London. Soni sa ujala jedna židovská rodina, ktorá vzhľadom na svoj pôvod o to intenzívnejšie vnímala, čo sa dialo v Československu. Zakrátko stála pred dilemou, či sa vrátiť domov alebo nie v čase nastupujúcej normalizácie. Aj v Británii sa menil prístup: buď sa vrátia domov, alebo sú emigranti. V rozhodnutí jej pomohli myšlienky na milované Tatry a túžba študovať spoločnosť svojej domoviny, nie cudzej krajiny. „Ja som to nikdy neoľutovala napriek tomu, čo prišlo potom. Mala som pocit takej zmysluplnosti žitia tu, doma.“

Návrat domov

Krátko predtým, ako Husák vyhlásil, že hranice nie sú korzo, prišla za ňou sesternica, dcéra Jána Reptu a spolu sa potom stopom vybrali domov. Zastavili sa na Francúzskej riviére, v Benátkach a túžili ešte navštíviť Rím, ale napokon sa rozhodli, že si tam spolu zájdu na Veľkú noc nasledujúci rok. Už tam, samozrejme, nešli. Soňa mala v Británii priateľa. Dúfala, že sa budú ďalej navštevovať. „Jemu sa podarilo raz prísť.“ Ale bolo im jasné, že takto sa nebudú vedieť ďalej stretávať kvôli opatreniam v ČSR a zatvoreným hraniciam. „Tak sa to ukončilo v dôsledku týchto politických zákrokov.“

„Dobrovoľný“ vstup do strany

Po návrate z Británie sa Soňa rozhodla študovať dva ročníky súčasne, aby mohla promovať spolu so svojimi spolužiakmi. Hoci politológiu, ktorá sa medzitým premenovala na vedecký komunizmus, nedokončila, v roku 1971 úspešne spromovala v sociológii. Následne bola postavená pred voľbu: „Ak chcete pokračovať v akademickej dráhe v sociológii, je potrebné, aby ste vstúpili do komunistickej strany. Moja prvá reakcia bola, že nikdy“. Mama a otec boli členmi strany a spočiatku novému režimu naivne verili. Mama jej však povedala: „Len cez moju mŕtvolu“. Napokon im prof. Alexander Hirner, ktorý bol v súdnych procesoch neoprávnene obvinený a trest si odpykával v uránových baniach v Jáchymove a Příbrame, povedal, že sociológia potrebuje aj slušných ľudí. „To je taký môj morálny kompromis, ktorý som nikdy nezatajovala.“ Ašpirantúru ukončila v roku 1980 a svoje členstvo v strane 20. novembra 1989.

Rodinný život poznačený režimom

„Nebolo to jednoduché. Manžel, s ktorým sme sa zobrali a zoznámili, pracoval na Katedre logiky.“ Zosobášili sa v roku 1972 a mladomanželia našli svoje prvé bývanie v malej garsónke vo Vlčom hrdle. „Tam sa nám narodila aj dcéra v 73. roku.“ Ostali tam do roku 1977. „Vďaka jeho pochopeniu som mohla tú ašpirantúru dokončiť.“ Manžel Ján je od Soni starší o šesť rokov a pred normalizáciou bol desať rokov vedúcim Katedry logiky. V 70. rokoch však zažil dôsledky normalizácie – bol odstavený z pedagogického miesta, mohol ostať len vo výskume a až postupným uvoľňovaním pomerov sa mohol vrátiť k učeniu.

Charta 77 a cesty na Západ

Keď sa Soňa dostala k textu Charty 77, dala to čítať dvom študentom z ročníka, ktorý mala na starosti: Ivete Radičovej a Stanovi Radičovi. „Až neskôr som sa dozvedela, že v každom ročníku bol nejaký informant.“ Keďže v tom čase bola členkou strany, musela sa zúčastniť plenárnej schôdze a spolu s Jurajom Šenkom boli zapisovateľmi. Kým Martin Bútora sa otvorene postavil proti odsúdeniu Charty, Soňa aj Juraj Šenk nezahlasovali. V tom období jej Milan Šimečka st., ktorý bol v disende, ponúkol možnosť účasti na konferencii v Dánsku. „To bola moja prvá cesta na Západ.“ V roku 1980 sa so sestrou rozhodli precestovať západnú Európu. Na cestách strávili tri týždne a navštívili aj krajiny ako Francúzsko či Holandsko.

List 14. sociológov

Koncom leta koncipovala Soňa spolu s Martinom Bútorom a Vladimírom Krivým tzv. List 14. sociológov adresovaný prezidentovi Husákovi, ktorým sa postavili na podporu Bratislavskej päťky – piatich predstaviteľov disendu, ktorí boli najvýraznejšími oponentmi režimu (Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák). „Bol to väčší signál aj pre vedenie KS, že je tu nespokojnosť.“ Ôsmi z tých, ktorí to podpísali, boli totiž členmi Komunistickej strany. Nasledovalo vypočúvanie na Februárke. „Ten dopad to malo aj taký, že nás až chceli vyhodiť z fakulty.“ Dekan na nich tlačil, aby sa vzdali aspoň podpory Čarnogurského pre jeho katolícku orientáciu. Soňa mu však povedala: „Aj keby bol moslim, má právo na svoj názor a bola by som sa ho zastávala.“ List podpísala aj Magda Vášáryová, avšak Juraj Šenk, ktorý bol Soniným blízkym človekom a manželom jej sesternice, odmietol.

Verejnosť proti násiliu

80. roky sa vo východnom bloku niesli v znamení postupného gradovania prejavov nespokojnosti s režimom. „Intenzívnejšie som vnímala, čo sa dialo v Poľsku a Maďarsku.“ Soňa cítila dokonca akési zahanbenie, že na Slovensku neboli prejavy nespokojnosti tak výrazné ako v iných susedných krajinách. V tom čase sa slovenskí sociológovia vzájomne stretávali a viedli spolu semináre na rôzne témy. V lete v roku 1989 sa stretli v byte Pavla Demeša a vtedy sa rozhodlo, že ďalšie stretnutie sa odohrá v Soninom byte. Náhodne to vyšlo práve na 18. novembra a seminára sa zúčastnil aj Fedor Gál a Ján Budaj. Okolo desiatej prišla jej dcéra Jana s informáciou zo Slobodnej Európy, že v Prahe zabili študenta. Správa sa ukázala ako falošná, ale vtedy sa úplne zmenila téma debaty. Nasledujúci deň v nedeľu ju zavolali na jednu výstavu a veľmi naliehali, aby prišla. „Vtedy som pochopila, že nejde o výstavu, ale ide o niečo iné.“ Tam sa vtedy vytvorilo občianske hnutie Verejnosť proti násiliu. A práve vtedy večer u Soni sa stretlo jej budúce vedenie. Dôležitým momentom bolo vystúpenie VPN v televízii. „Bola som tam jedna z mála žien.“

Slobodný pochod na Hainburg

Prvé dni po novembri 1989 boli naplnené neistotou a neurčitosťou, čo bude nasledovať. Už 10. decembra toho roku, v Deň ľudských práv, sa uskutočnil pamätný pochod z Bratislavy do rakúskeho Hainburgu. „Malo to iný rozmer, to že skutočne taká masa ľudí, občanov Slovenska voľne prešla cez hranice bez vybavovania nejakých dokladov.“ S nápadom prišiel Martin Bútora na jednom zo stretnutí VPN. „Bol to úžasný zážitok napriek tomu, že bolo mrazivé počasie.“ Sonina dcéra si doniesla domov kus ostnatého drôtu z hraničného priechodu. Rakúšania im podávali teplý čaj a v strede Dunaja bola loď, na ktorej spieval Karel Kryl.

Prvé slobodné voľby

Hoci spočiatku nemalo VPN tendenciu kandidovať v prvých ponovembrových parlamentných voľbách, lebo ako tvrdil Fedor Gál: „My sme tú moc získali a odovzdáme ju druhým“, napokon sa rozhodlo, že VPN pôjde do volieb. Na kandidátke sa objavilo aj Sonine meno napriek tomu, že nemala záujem o politiku a chcela sa radšej venovať vedeckej práci v slobodnom akademickom svete. Bola dokonca zvolená, ale spolu s Hubom na svoje miesto v parlamente rezignovali v prospech iných. „Nejak som sa necítila, že toto je moja životná misia.“ Naďalej však bola politicky aktívna, stala sa poradkyňou podpredsedu vlády Porubiaka, ale pred voľbami v roku 1992 z tohto miesta odstúpila.

Ako vedecká pracovníčka

V roku 1992 spolu s Radičovou a Krivým odišli z Katedry sociológie a založili spolu s ďalšími výskumníkmi z VPN Ústav sociálnych analýz pri univerzite. Vytvoril sa z toho Inštitút stredoeurópskych štúdií a Soňa sa postavila na jeho čelo. Po nástupe mečiarizmu ich v roku 1994 z univerzity vyhodili a Soňa sa po prvýkrát ocitla na Úrade práce. Po troch mesiacoch ju prijali na Sociologický ústav SAV a zotrvala tam asi tri roky. Súčasne učila na Katedre politológie, stala sa dokonca vedúcou katedry na obdobie desať rokov a postupne získala habilitáciu aj profesúru. Prednášala na viacerých zahraničných univerzitách: v Prahe, Budapešti, Švajčiarsku, Švédsku, Californii, Berlíne či na Stanforde.

Smerovanie Slovenska po roku 1993

Rozpad Československa bol u Soni sprevádzaný obavami, že „to rozdelenie môže viesť k nástupu autoritársko-nacionálnych síl a to sa nakoniec aj stalo“. Začala sa však postupne formovať občianska spoločnosť, ktorá sa naplno prejavila v roku 1998, keď sa podarilo odstaviť Mečiara. Podľa Soni sa Slovensko „nevyrovnalo už s troma minulosťami: s ľudáckou minulosťou, mečiarovskou a už to máme zase, to, čo sa už nazýva ficizmus.“ V roku 2006 odišla Soňa z Katedry politológie a v súčasnosti je emeritnou profesorkou Univerzity Komenského, pričom stále parciálne prednáša. „Ten proces odchádzania je taký postupný, graduálny. Ja som spokojná, že stále nemám pocit, že som na dôchodku.“ V roku 2016 si Soňa prevzala z rúk prezidenta Andreja Kisku ocenenie Rad Ľudovíta Štúra.