Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

prof. PhDr. Soňa Szomolányi (* 1946)

Mala som život naplnený, zmysluplný a vždy hľadám podnety u ľudí, ktorí prežili ťažšie chvíle, keď tie podmienky boli ešte horšie, a žili pozitívne

  • narodená 5. decembra 1946 v Spišskej Sobote

  • strýko Ján Repta založil so Žingorom počas SNP Druhú čs. partizánsku brigádu M. R. Štefánika

  • študovala sociológiu na Univerzite Komenského v Bratislave

  • v lete 1968 absolvovala pobyt vo Veľkej Británii, po invázii tam zostala rok študovať na City University London.

  • po promócii si spravila ašpirantúru a zamestnala sa na univerzite

  • kvôli ašpirantúre vstúpila do komunistickej strany

  • v roku 1989 koncipovala spolu s Bútorom a Krivým List 14. sociológov – vypočúvaná na Februárke

  • stála pri zrode Verejnosti proti násiliu

  • zvolená do parlamentu v prvých ponovembrových voľbách, ale mandátu sa vzdala

  • pôsobila ako poradkyňa podpredsedu vlády Porubjaka

  • v rokoch 1992–1994 pôsobila na Inštitúte stredoeurópskych štúdií

  • v roku 1994 sa zamestnala na Sociologickom ústave SAV a na Katedre politológie UK

  • v roku 2016 jej bolo udelené ocenenie Rad Ľudovíta Štúra

Život sociologičky Sone Szomolányi charakterizuje titulok v časopise, ktorý sa jej vryl do pamäti: „Spoločenské podmienky nikdy nie sú tak dokonalé, ako by sme si priali.“ Jej cesta viedla mnohými úskaliami počas oboch totalitných režimov. Napriek nespokojnosti so súčasným smerovaním slovenskej spoločnosti verí, že vývoj na Slovensku nie je nezvrátiteľný. Naopak, dúfa, že „tento rozvrat spoločnosti sa začne regenerovať a že sa občianska spoločnosť natoľko vzopne, že sa nedáme plne na cestu orbánizmu a toho, čo by sme mohli nazvať druhou normalizáciou.“

Za robotou v Amerike

Soňa sa narodila 5. decembra 1946 v Spišskej Sobote a detstvo a dospievanie prežila pod tatranskými štítmi, hoci obaja rodičia pochádzali z iných častí Slovenska. Otecko Samuel Repta sa narodil v roku 1917 a pochádzal z roľníckej rodiny z Brezovej pod Bradlom. O svojho otca prišiel v pomerne mladom veku. Bojoval na fronte prvej svetovej vojny ako občan Rakúsko-Uhorska a hoci vojnu prežil, jeho zdravie ostalo natrvalo poznačené. Zomrel vo veku 49 rokov. Kým žil, pracoval ako povozník a jeho mzda nebola príliš vysoká, preto sa Samuelova mama rozhodla vycestovať za prácou do Ameriky, hoci sa starala o troch synov. Za veľkou mlákou strávila sedem či osem rokov a vrátila sa krátko pred manželovou smrťou v roku 1932. Po strate manžela vycestovala druhýkrát a o deti sa starali ich starí rodičia. „To aj vysvetľuje, prečo mi otec veľa o nej nerozprával. Nemal k nej ani nejaký vzťah.“

Ťaživé spomienky na kamarátky zo školy

Sonina mama Anna sa narodila v roku 1926 do evanjelickej rodiny z obce Kunov, ktorá je dnes súčasťou Senice nad Myjavou. Jej rodičia pochádzali z chudobných roľníckych a robotníckych rodín. Hoci starí rodičia o svoje mladosti veľa nehovorili, starý otec si spomínal na sklamanie z mobilizácie v roku 1938, keď „boli pripravení, že idú brániť republiku“ a z následnej demobilizácie. Tie roky boli ťaživé aj pre mamičku, keď sa musela viackrát zmieriť s tým, že „nejaké spolužiačky zmizli. A potom zistila, že to boli židovky.“

Traja bratia za Povstania

Otecko pochádzal z troch bratov, ale konca druhej svetovej vojny sa dožili len dvaja z nich. Oteckovým šťastím bolo, že počas SNP bol na liečení vo Vyšných Hágoch a povstaleckých udalostí sa zúčastnil ako spojka. Najviac činným v tomto období bol brat Ján Repta, ktorý bol dôstojníkom slovenskej armády na východnom fronte, odkiaľ dezertoval, a spolu so Žingorom vytvorili partizánsky oddiel. Neskôr Ján vytvoril samostatný oddiel v blízkosti Brezovej a práve tomuto oddielu sa podarilo oslobodiť mesto skôr, ako prišla Červená armáda. Najhoršie dopadol najstarší otcov brat, ktorý bol kvôli partizánskym aktivitám Jána aj preto, že sám bol vedený ako odbojár, zatknutý gestapom a odvlečený do transportu do Osvienčimu. Cestou ich však zastihlo bombardovanie a on tam našiel svoju smrť. „To veľmi poznačilo starú mamu. To bola jedna taká veľká rana.“ Druhá prišla počas menovej reformy v roku 1953, keď jej úspory z Ameriky celkom stratili svoju hodnotu.

Strýko Ján Repta

„Takže som vyrastala v prostredí pozitívnych spomienok na rolu partizánov a na SNP. Považovala som to vlastne za jedinú možnú pozitívnu interpretáciu ako dieťa. No a potom ma veľmi akosi zarazilo, keď v prvých voľbách slobodných, keď som bola na kandidátke VPN do parlamentu, tak som dostala takú jednu anonymnú správu, že čo ty, dcéra partizánskeho vraha!“ Veľmi ju to šokovalo, pretože nielen otec, ale najmä strýko Ján mali na ňu formatívny vplyv svojou priamosťou, čestnosťou. Ján sa zamestnal po vojne v štátnej polícii, keď prebiehali vykonštruované politické procesy. Tie sa dotkli aj jeho partizánskeho spolubojovníka Viliama Žingora, ktorý bol obvinený z prechovávania zbrane. Hoci Ján pri prvotnej prehliadke jeho bytu žiadnu zbraň nenašiel, pri riadnej kontrole sa u neho zbraň predsa len našla. „A on vtedy akoby úplne pochopil a vystúpil z tej služby. A vrátil sa do toho rodného kraja úplne a povedal, že keby som neskončil v týchto službách, bol by som skončil veľmi zle. Asi by prišiel o život.“ Jánovi bola až v roku 2007 in memoriam udelená hodnosť plukovníka.

Detstvo v čase nastupujúcej totality

Sonini rodičia sa zobrali krátko po vojne, 7. júla 1945 a otecko sa vzápätí zamestnal ako správca ústavu na liečbu tuberkulózy vo Vyšných Hágoch. Obaja vstúpili do komunistickej strany, ale keď sa začali politické čistky, jednou z obetí bol aj mamičkin predchádzajúci zamestnávateľ – advokát zo Senice. „To v nej vyvolalo také pochybnosti, čo sa to vlastne deje.“ Keď mala Soňa päť rokov, rodina sa presťahovala do Nového Smokovca do znárodnenej vily Szontágh. Mama pracovala v laboratóriu v ústave ľudovo nazývanom Penzák a diaľkovo si robila zdravotnícku školu s maturitou, oteckovi ponúkli miesto tajomníka na národnom výbore. Po Soni sa rodičom narodila ešte jedna dcéra, Vierka (1950).

Mestský život pod Tatrami a v Bratislave

Soni sa v osade pod Tatrami dostalo kvalitného vzdelania na miestnej základnej škole, na ktorú nastúpila v roku 1953, v tom istom roku, keď zomrel Stalin. Držali čestnú stráž v pionierskych šatkách pri obraze Stalina, hoci ani nevedeli, prečo tam stoja. Po ukončení základnej školy nastúpila v roku 1962 na strednú školu v Poprade, kde úspešne zmaturovala v roku 1965. Hoci Soňa už po maturite premýšľala nad štúdiom sociológie, rozhodla sa pre exaktnejšiu vedu a nastúpila na elektrotechnickú fakultu. „Veľmi skoro som prišla na to, že to bol omyl, lebo mňa zaujímala viac teória, tá prax nie.“ V nasledujúcom akademickom roku preto prestúpila na sociológiu, a keďže sa v tom roku otvárala aj politológia, vyskúšala aj tú. V detstve aj počas dospievania pod Tatrami zažila skôr mestský život s kaviarničkami, plesmi, kinom a podobne, čo jej uľahčilo adaptáciu na vysokoškolský život v Bratislave.

V Anglicku v čase invázie

Soňa sa v lete 1968 nachádzala na študijnom pobyte v Británii, kde ju zachytili správy o invázii. Po udalostiach v Československu poskytla britská vláda pre 300 študentov možnosť ostať tam študovať na City, University of London. Sone sa ujala jedna židovská rodina, ktorá vzhľadom na svoj pôvod o to intenzívnejšie vnímala, čo sa dialo v Československu. Zakrátko stála pred dilemou, či sa v čase nastupujúcej normalizácie vrátiť domov alebo ostať. Aj v Británii sa zmenili podmienky ich pobytu: buď sa vrátia domov, alebo sú emigranti. V rozhodnutí jej pomohli spomienky na milované Tatry a túžba študovať spoločnosť svojej domoviny, nie cudzej krajiny. „Ja som to nikdy neoľutovala napriek tomu, čo prišlo potom. Mala som pocit takej zmysluplnosti žitia tu, doma.“

Návrat domov

Krátko predtým, ako Husák vyhlásil, že hranice nie sú korzo, prišla za ňou ešte sesternica, dcéra Jána Reptu, a spolu sa potom stopom vybrali domov. Zastavili sa na Francúzskej riviére, v Benátkach a túžili ešte navštíviť Rím, ale napokon sa rozhodli, že si tam spolu zájdu na Veľkú noc nasledujúci rok. Už tam, samozrejme, necestovali. Soňa mala v Británii priateľa. Dúfala, že sa budú ďalej navštevovať. „Jemu sa podarilo raz prísť.“ Ale bolo im jasné, že takto sa nebudú môcť ďalej stretávať kvôli opatreniam v ČSSR a zatvoreným hraniciam. „Tak sa to ukončilo v dôsledku týchto politických zákrokov.“

„Dobrovoľný“ vstup do strany

Po návrate z Británie sa Soňa rozhodla študovať dva ročníky súčasne, aby mohla promovať spolu so svojimi spolužiakmi. Hoci politológiu, ktorá sa medzitým premenovala na vedecký komunizmus, nedokončila, v roku 1971 úspešne promovala na sociológii. Následne bola postavená pred voľbu: „Ak chcete pokračovať v akademickej dráhe v sociológii, je potrebné, aby ste vstúpili do komunistickej strany. Moja prvá reakcia bola, že nikdy.“ Mama a otec boli členmi strany a spočiatku novému režimu naivne verili. Mama jej však teraz povedala: „Len cez moju mŕtvolu.“ Napokon im prof. Alexander Hirner, ktorý bol v súdnom procese krivo obvinený a trest si odpykával v uránových baniach v Jáchymove a Příbrame, povedal, že sociológia potrebuje aj slušných ľudí. „To je taký môj morálny kompromis, ktorý som nikdy nezatajovala.“ Ašpirantúru ukončila v roku 1980 a svoje členstvo v strane 20. novembra 1989.

Rodinný život poznačený režimom

„Nebolo to jednoduché. Manžel, s ktorým sme sa zobrali a zoznámili, pracoval na Katedre logiky.“ Zosobášili sa v roku 1972 a ako mladomanželia našli svoje prvé bývanie v malej garsónke vo Vlčom hrdle. „Tam sa nám narodila aj dcéra v 73. roku.“ Ostali tam do roku 1977. „Vďaka jeho pochopeniu som mohla tú ašpirantúru dokončiť.“ Manžel Ján je od Sone starší o šesť rokov a pred normalizáciou bol desať rokov vedúcim Katedry logiky. V 70. rokoch však na vlastnej koži zažil dôsledky normalizácie – bol odstavený z pedagogického miesta, mohol ostať len vo výskume a až vďaka postupnému uvoľňovaniu pomerov sa mohol vrátiť k učeniu.

Charta 77 a cesty na západ

Keď sa Soňa dostala k textu Charty 77, dala to čítať len dvom študentom z ročníka, ktorých mala na starosti: Ivete Radičovej a Stanovi Radičovi. „Až neskôr som sa dozvedela, že v každom ročníku bol nejaký informant,“ vysvetľuje svoju opatrnosť. Keďže v tom čase bola členkou strany, musela sa zúčastniť plenárnej schôdze a spolu s Jurajom Šenkom boli zapisovateľmi. Kým Martin Bútora sa otvorene postavil proti odsúdeniu Charty, Soňa ani Juraj Šenk nezahlasovali. V tom období jej Milan Šimečka st., ktorý bol v disente, ponúkol možnosť účasti na konferencii v Dánsku. „To bola moja prvá cesta na západ.“ V roku 1980 sa so sestrou rozhodli precestovať západnú Európu. Na cestách strávili tri týždne a navštívili aj Francúzsko či Holandsko.

List 14. sociológov

Koncom leta koncipovala Soňa spolu s Martinom Bútorom a Vladimírom Krivým tzv. List 14. sociológov adresovaný prezidentovi Husákovi, ktorým sa postavili na podporu Bratislavskej päťky – piatich predstaviteľov disentu, ktorí boli najvýraznejšími oponentmi režimu (Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák). „Bol to väčší signál aj pre vedenie KSČ, že je tu nespokojnosť.“ Ôsmi z tých, ktorí to podpísali, boli totiž členmi komunistickej strany. Nasledovalo vypočúvanie na Februárke (sídlo ŠtB v Bratislave, pozn. edit.). „Ten dopad to malo aj taký, že nás až chceli vyhodiť z fakulty.“ Dekan na nich tlačil, aby sa vzdali aspoň podpory Čarnogurského kvôli jeho katolíckej orientácii. Soňa mu však povedala: „Aj keby bol moslim, má právo na svoj názor a bola by som sa ho zastávala.“ List podpísala aj Magda Vášáryová, avšak Juraj Šenk, ktorý bol Soniným blízkym človekom a manželom jej sesternice, odmietol.

Verejnosť proti násiliu

80. roky sa vo východnom bloku niesli v znamení postupného gradovania prejavov nespokojnosti s režimom. „Intenzívnejšie som vnímala, čo sa dialo v Poľsku a Maďarsku.“ Soňa cítila dokonca akési zahanbenie, že na Slovensku neboli prejavy nespokojnosti také výrazné ako v iných susedných krajinách. V tom čase sa slovenskí sociológovia vzájomne stretávali a viedli spolu semináre na rôzne témy. V lete v roku 1989 sa stretli v byte Pavla Demeša a vtedy sa rozhodlo, že ďalšie stretnutie sa uskutoční v Soninom byte. Náhodne to vyšlo práve na 18. novembra a seminára sa zúčastnili aj Fedor Gál a Ján Budaj. Okolo desiatej prišla jej dcéra Jana s informáciou zo Slobodnej Európy, že v Prahe zabili študenta. Správa sa ukázala ako falošná, ale vtedy sa úplne zmenila téma debaty. Nasledujúci deň v nedeľu ju zavolali na jednu výstavu a veľmi naliehali, aby prišla. „Vtedy som pochopila, že nejde o výstavu, ale ide o niečo iné.“ Vtedy sa vytvorilo občianske hnutie Verejnosť proti násiliu a práve v ten večer u Sone sa stretlo jej budúce vedenie. Dôležitým momentom bolo vystúpenie VPN v televízii. „Bola som tam jedna z mála žien,“ konštatuje Soňa.

Slobodný pochod na Hainburg

Prvé dni po novembri 1989 boli naplnené neistotou, čo bude nasledovať. Už 10. decembra toho roku, v Deň ľudských práv, sa uskutočnil pamätný pochod z Bratislavy do rakúskeho Hainburgu. „Malo to iný rozmer, to, že skutočne taká masa ľudí, občanov Slovenska, voľne prešla cez hranice bez vybavovania nejakých dokladov.“ S nápadom prišiel Martin Bútora na jednom zo stretnutí VPN. „Bol to úžasný zážitok napriek tomu, že bolo mrazivé počasie.“ Sonina dcéra si doniesla domov kus ostnatého drôtu z hraničného priechodu. Rakúšania im podávali teplý čaj a v strede Dunaja bola loď, na ktorej spieval Karel Kryl.

Prvé slobodné voľby

Hoci spočiatku nemalo VPN tendenciu kandidovať v prvých ponovembrových parlamentných voľbách, lebo ako tvrdil Fedor Gál: „My sme tú moc získali a odovzdáme ju druhým.“ Napokon sa však rozhodlo, že VPN do volieb pôjde. Na kandidátke sa objavilo aj Sonino meno napriek tomu, že nemala záujem o politiku a chcela sa radšej venovať vedeckej práci v slobodnom akademickom svete. Bola dokonca zvolená, ale spolu s Hubom na svoje miesto v parlamente rezignovali v prospech iných. „Nejak som sa necítila, že toto je moja životná misia.“ Naďalej však bola politicky aktívna, stala sa poradkyňou podpredsedu vlády Martina Porubjaka, ale pred voľbami v roku 1992 z tohto miesta odstúpila.

Ako vedecká pracovníčka

V roku 1992 spolu s Radičovou a Krivým odišli z Katedry sociológie a založili s ďalšími výskumníkmi z VPN Ústav sociálnych analýz pri UK. Vytvoril sa z toho Inštitút stredoeurópskych štúdií a Soňa sa postavila na jeho čelo. Po nástupe mečiarizmu ich v roku 1994 z univerzity vyhodili a Soňa sa po prvýkrát ocitla na úrade práce. Po troch mesiacoch ju prijali na Sociologický ústav SAV a zotrvala tam asi tri roky. Súčasne učila na katedre politológie, stala sa dokonca na desať rokov vedúcou katedry a postupne získala habilitáciu aj profesúru. Prednášala na viacerých zahraničných univerzitách: v Prahe, Budapešti, Švajčiarsku, Švédsku, Californii, Berlíne či na Stanforde.

Smerovanie Slovenska po roku 1993

Rozpad Československa bol u Sone sprevádzaný obavami, že „to rozdelenie môže viesť k nástupu autoritársko-nacionálnych síl a to sa nakoniec aj stalo.“ Začala sa však postupne formovať občianska spoločnosť, ktorá sa naplno prejavila v roku 1998, keď sa podarilo odstaviť Mečiara. Podľa Sone sa Slovensko „nevyrovnalo už s troma minulosťami: s ľudáckou minulosťou, mečiarovskou a už to máme zase, to, čo sa už nazýva ficizmus.“ V roku 2006 odišla Soňa z Katedry politológie a v súčasnosti je emeritnou profesorkou Univerzity Komenského, pričom stále parciálne prednáša. „Ten proces odchádzania je taký postupný, graduálny. Ja som spokojná, že stále nemám pocit, že som na dôchodku.“ V roku 2016 si Soňa prevzala z rúk prezidenta Andreja Kisku ocenenie Rad Ľudovíta Štúra.

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Monika Adamická)