Milan Pokoradi

* 1948

  • “No, no a ostatní hovorím, to bolo cez deň… ale aj v noci tam chodili sme tomu hovorili “na špačky”, tie pozorovateľne na hraniciach, také drevené, vysoké desať, dvanásť metrov. A chodili ženy s deťmi, že prosím vás pustite nás… to stačilo len prejsť cez Moravu… v Morave bolo v lete málo vody, to sa dalo prebrodiť. Chodili tam normálne prosiť ľudia, že: “Prosím vás, pustite nás cez hranice, že pustite nás cez tie drôty.” A koľko asi tak denne prichádzalo… To neviem, ale však sú nejaké štatistiky… teraz to nedávno dávali tuším aj na Devíne, bola prezidentka ešte tam… tam oné ako bývajú… sú štatistiky koľko zahynulo… aj som to nejako začul, ale ja to nejako nepočúvam. Na celom území Československa, to bolo čo… to boli stovky ľudí, vlastne… A vy ste všetkým vysvetľovali, že nemôžu alebo im to bolo nejako ráznejšie vysvetlené? Práveže chceli sme, ale tak… potom prišla pravdaže hliadka hneď… prišla hliadka, ich zbalili, že… Bolo ťažko sa dostať aj k tej veži, k tej pozorovateľni. Napríklad, tam kde tiekla Morava, tam to bolo blízko, tam bola cesta, pás drôtený ako hranica, KPčko ako kontrolný pás a Morava… tie ženy, keď prišli, alebo tí ľudia, keď prišli, to bolo blízučko tam… Tam po ceste prišla hneď hliadka a brali ich hneď preč. Ja som síce cez deň neslúžil, ale hovorili kamaráti, že mali zase taký prípad, na tom moste tam. Zrovna ten kamarát, aj čo ma zlanáril do Pezinka odtiaľ, to bol tiež taká potvora… A čiže vlastne, vy ste slúžili v noci asi… Áno, len v noci, len v noci… som ja slúžil. A v noci tam bolo menej ľudí? Alebo skôr asi naopak, že nesnažilo sa viacej prejsť v noci? No… v noci, tak menili sme sa ako, ale boli tam také stanovištia, že ja som… kontkrétne na to Maachtrickom moste, tam bola taká, taká budova… také zariadenie, kde sme si mohli čaj uvariť, alebo keď sme sa striedali, aj zdriemnuť a tak… nemalo sa to vtedy, ale… Ale či tí ľudia čo chceli ujsť, či si nemysleli, že v noci sa dalo ľahšie ujsť…. Ale áno, áno… Asi ich vtedy viac išlo.”

  • “A ste hovorili, že vlastne do príchodu vojsk, že bola lepšia tá služba vojenská, že až potom začalo byť viac zlé, či ako dovtedy… Na tej hranici to bolo… na hranici čo hovorím… neviem ako kde, v mestách alebo keď niekde inde slúžili, ale na hranici to bolo kruté. A to nehovorím v Čechách, tam kde chceli prekročiť hranice a to… to nerád spomínam na toto fakt. A vlastne spomínate si presne na ten deň, a že čo sa dialo, keď nastali príchody tankov… Áno, veď to sa… hovorím… Opíšete to nejako? Sme boli v Malackách, akože na výcviku, to bol, no… to bol tento… ako sa tomu hovorí, no nevadí. Skrátka sme tam boli… v Malackách sme… a došli Rusi. Došli… obkolesili prápor, to bol vojenský prápor v Malackách a tanky… všade boli hlavne okolo! Sme po… po kasárňach chodili a spomínam na jednu príhodu, že viem… že veliteľ práporu bol neviem… major nie… generál… nejaký podplukovník a volal sa Zavodnov, ruské meno mal… Zavodnov. A Rusi pýtali, boli zvonka… boli brány… a nešli dnu, neprerazili…. ale pýtali vodu! Nepovolil dať. Nepovolil našim vojakom aby… alebo našim šaržám dať. Nedovolil oné… že nedám im vodu! Nedali im vodu… to bolo… niekto hovoril, že čakali, že prerazia také brány… však tankom prerazia aj múry, nielen bránku. Tak to bolo také, veľmi pozoruhodné… na to som spomínal, že Zavodnov… neviem ako, či bol Rus pôvodne, ale meno mal také. Takže to bolo naozaj kruté, akože nebezpečné…. veľmo vtedy! No a čo u nás… čo bola psovodská roty, čo sme psovodi boli, tak spomínam… kapitán Tanečka sa volal… No a bol som tam tri týždne, však prvého som narukoval a dvadsiateho prvého došli Rusi… a že samopaly, natankovať zásobníky, a že ideme bojovať proti Rusom! Páni moji, však celý život sa učíme rusky, ruské básne sme mali, ruština bola oné, povinná… a že ideme bojovať proti Rusom! Tak to mi no… to bolo tiež také tvrdé… a ešte chlapci sme boli, nevedeli sme nič, nevedeli sme ani rozborku samopalu…”

  • “Tak v dvadsiatke som, po škole som hneď išiel. V šesťdesiatom ôsmom som skončil tú lesnícku školu a potom som šiel na vojenčinu. V šesťdesiatom ôsmom keď došli tie vojská, ako… som narukoval do Malaciek, ako tu na Záhorí, no a… tam už to bolo ťažké. Prvého augusta som narukoval, dvadsiateho prvého došli sovietske vojská… len sme boli zašití, nič sme nerobili, len sme počúvali tranzistory, že čo sa deje… akože to bolo… to bolo hrozné. To bola vojenčina, veľmo zlá potom. Tam tí… už keď som sa dostal potom na hranicu, v Devínskom jazere som slúžil, tam keď… to bolo hrozné čo… ostnatý drôt… Ja som robil psovoda, ako psovod som bol, no a v noci som slúžil väčšinou a to bolo hrozné… to bolo veľmo ťažké tam. Ľudia utekali, to si neviete predstaviť… strieľalo sa … strieľalo sa tam a boli tam aj civilov, ktorých ozaj usmrtili. Vy ste vlastne priamo videli ako…? Nevidel som, ale bolo to… však bol som vojak, ale neviem ako … keby mi bol tiež utekal cez tú hranicu a kričím stoj a len… alebo ani na psa by nereagoval, tak museli sme použiť zbraň jednoducho. Neviem ako by som sa bol zachoval, neviem… nad tým som veľakrát premýšľal, že ty si mal človek šťastie, že ty si nemal takého narušiteľa. Jedine pes… ten by ma bol ochránil, akože ten by ho bol zadržal, zdržal… takže mohol by ho, no… ako sa dneska hovorí, spacifikovať… donucovacie prostriedky. “

  • “A teda aké máte, teda nejaké také prvé spomienky z toho ranného detstva, že načo si spomínate? Ja na všetko… teraz ako som v domove seniorov, tak na všetko si spomínam, všetko sa mi to vynára, celé tie roky… ozaj čo je človek tu, človek nad tým premýšľa. A moja dcéra robí tu v domove a ja som jej to tak spomínal, že Erika dcéra počúvaj to není možné, že všetko sa mi to opakuje, všetko sa mi to vynára v pamäti… že oco… napíš to. Tak som napísal také “Bitangoviny”, som tomu dal… takže je to na pár strán, ozaj všetko som tam pospomínal, ozaj je to také… Bol som bitang jednoducho! Aj teda spomínate tam na ten život, na tej dedine v päťdesiatych rokoch aké to bolo? Spomínal veľmo, tak na to len spomínam! Počúvajte na malej dedine… bola to len škola, jednotriedka samozrejme… a bolo tam päť ročníkov. A doteraz spomínam, doteraz si to neviem vybaviť, predstaviť, že aké to bolo, keď nám učiteľ vysvetľoval látku prváci… až po piaty ročník…. ako sme to vnímali, na to si nespomínam, že ako to bolo… to muselo byť veľmo zábavné. Lebo asi som ja rozmýšľal nad všetkým možným, čo ja viem nad čím, ale asi ma to veľmi nezaskočilo, lebo učiť sa… učiť som sa učil dobre. Ale na to si spomínam, že mi kúpili raz bicykel, to bola rarita niekedy… detský bicykel malý prvákovi, to kedysi mali páni! No, a ja som ako na tom bicykli išiel po dedine, tak babky a ja do nich. Zozadu som narážal do nich. Jasné, prišli sa sťažovať, že čo ten… no, a tak aj bolo. Pán učiteľ zobral môj bicykel, zavolali ma aj s otcom, že čo ja robím… zobrali mi bicykel a zavreli ho do kabinetu, do… kabinet sa hovorilo tomu predtým, no do… skrátka mi zobrali bicykel, tak som mal po radosti, bolo po onom. No, ale po dvoch týždňoch mi to vrátili… otec sa poznal s učiteľom.”

  • “A hovorili Vám o tej dobe keď oni boli mladí, alebo hovorili Vám nejaké príbehy… Viete čo, stará mama rozprávala všelijaké príbehy… no… najviac ma zaujal jeden príbeh… Keď môžem povedať taký jeden príbeh, že… že… spomínala, že v tej dedine odkiaľ bola… tak odtiaľ, odkiaľ ona bola, to bola susedná dedina… to bol kopec, to bolo cez kopec… a rozprávala, že jeden, že mali sa radi dvaja mladí ľudia proste, no a druhý chalan… chalan… ja toto už hovorím tak moderne, druhý chlapec, z tej dediny… mu ju chcel prebrať a tak ďalej. No, a stala sa taká vec… nechcem to naťahovať, že ako to bolo, zavraždil toho druhého. Dopichal toho jedného, toho soka v láske… zle sa mi na to spomína… no a ten chlapík ešte došiel do dediny, na dvor… no a tam už vykrvácal, no a… A toto mi stará mama spomínala, že ľudia tadiaľ chodili, bol to taký chodník, to bolo na takom, takom kopci to bolo, no a po hrebeni sa chodilo. A spomínala, že tam straší… viete, starí ľudia nás strašili, keď boli napríklad páračky a to čo sa robilo na dedine, tak tam tie staré babky rozprávali deťom a my sme počúvali. To spomínali veľmi dlho, to bola ozaj vražda. No, a mne to nedalo! Ja keď som bol už dospelý, sedemnásť rokov som mal… bol som už poľovník, dostal som… mal som už poľovný lístok, pušku… tak mne to nedalo a ja som tým chodníkom chodieval a chodieval. Chcel som tam ozaj zistiť čo sa deje, lebo samozrejme som tomu neveril, lebo moja stará mama bola tiež taká potvorka. Ona neverila ničomu, len tomu čo videla, čo chytila. No, tak som tadial išiel… bola to poľovačka na sluky. To bolo ráno, skoro ráno … alebo neskoro večer poľovačky… to bývali také poľovačky u lesníkov, poľovníkov. Tak ja som si tam niekde sadol pod ten oný a som zaspal. Zaspal som a ráno ma už zobudili vtáky, drozdy… spev vtákov bol ranný… no a viete, poľovník, ktorý ide na poľovačku, nikdy si nenechá… bola to dvojhlavňová brokovnica, no a jeden náboj mi chýbal v hlavni. To není možné, však som nevystrelil, hento toto… No, tak jeden náboj mi zmizol, však každý poľovník doma pozrie, dá ranu istoty, ale jeden náboj chýbal. No, a to bola tá obrovská záhada, čo sa mne stala tam!”

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava

    (audio)
    délka: 01:23:31
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

“Tam to už bolo ťažké… tam sme boli zašití, nič nerobili… len počúvali tranzistory, čo sa deje… to bolo hrozné!”

Milan Pokoradi počas eyd natáčania
Milan Pokoradi počas eyd natáčania
zdroj: Post Bellum SK

Milan Pokoradi sa narodil v roku 1948 v obci Slaná Lehota, v oblasti severného Slovenska, ako najmladšie z troch detí. Mamička Mária, tak ako na ňu spomína Milan, bola dobrou dušou, ktorá síce dosiahla len základné vzdelanie a starala sa predovšetkým o domácnosť, ale aj tak sa stala sudcom z ľudu v Lučenci. Bola na to nesmierne hrdá. Otecko Ján, pôsobil ako strojný zámočník a neskôr ako opravár na družstve a bol teda rozhodne veľmi pracovitým človekom. Počas druhej svetovej vojny sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania, o čom svedčilo aj množstvo pušiek, pohádzaných do studne, hneď ako nebezpečie pominulo. Milan sa narodil v čase komunistického prevratu, ale jeho rodiny sa to zásadne nedotklo. Vyrastal na malej dedine, odkiaľ si odniesol množstvo spomienok, ktoré na staré kolená napísal na papier a dal im názov “Bitangoviny”. Základnú školu začal navštevovať v miestnej obci, kde bola takzvaná jednotriedka, teda jednu triedu navštevovalo naraz päť ročníkov. Po absolvovaní piateho ročníka, zvyšok základnej školy dokončil na základnej škole v Poltári, kde každý deň dochádzal sedem kilometrov motorovým vlakom. V stredoškolskom štúdiu pokračoval na Lesníckej majstrovskej škole v Kokave nad Rimavicou, kde úspešne skončil v júni 1968. Milan narukoval do vojenského útvaru v Malackách, 1. augusta 1968, odkiaľ bol neskôr presunutý na Devínskej jazero, kde ako psovod slúžil na hraniciach. V čase invázie, teda z 20. na 21. augusta, sa Milan zúčastňoval ešte len výcviku v Malackách. Dá sa povedať, že z ničoho nič, bol celý prápor obkolesený sovietskymi tankami. Našťastie k stretu nedošlo, i keď to vyzerali všelijako. O pár týždňov bol presunutý na spomínanú hranicu, kde ako psovod sa venoval psíkovi Kurtovi. Jeho prevažne nočné služby, sprevádzalo aj mnoho nepríjemných, ba až dojemných zážitkov. Po vojenčine sa v roku 1970 oženil s Máriou zo Slanej Lehoty a zakrátko sa im narodila prvá dcéra Gabriela. Milan sa však do rodiska nevrátil a zostal u kamaráta v Pezinku, kde sa zamestnal v drevárskom závode. Neskôr sa presťahoval aj zvyšok jeho mladej rodiny, pričom pribudli dcéry Erika a Janette. Po práci v pezinskom závode, sa rozhodol v roku 1978 pre prechod k miestnym lesom, kde pôsobil v expedičnom sklade ako majster. Pracoval tam dlhé roky, až do odchodu na dôchodok. Po Nežnej revolúcii, svoj čas však začal omnoho viac tráviť v garáži, ktorú si prerobil na stolársku dielňu. Začal sa tak znovu venovať drevu a dokonca si takto aj privyrábal. Za svoju najlepšie ohodnotenú zákazku, považuje výrobu líšt na rámiky s podobizňou vtedajšieho pápeža Jána Pavla II., ktorý v tom čase absolvoval návštevu Slovenska. Venoval sa tiež výrobe kuchynských liniek, stolov či stoličiek. V súčasnosti, sa jeho domovom stal Dom seniorov v bratislavskom Ružinove, kde žije dodnes.