Milan Pokoradi

“A ste hovorili, že do príchodu vojsk, že bola lepšia tá služba vojenská, že až potom začalo byť viac zle ako dovtedy… (dokumentarista) Na tej hranici to bolo… na hranici, čo hovorím… neviem ako kde, v mestách alebo keď niekde inde slúžili, ale na hranici to bolo kruté. A to nehovorím v Čechách, tam kde chceli prekročiť hranice, a to nerád spomínam na toto, fakt. A vlastne spomínate si presne na ten deň a že čo sa dialo, keď nastali príchody tankov? (dokumentarista) Áno, veď to sa… hovorím… Opíšete to nejako? (dokumentarista) Sme boli v Malackách, akože na výcviku, to bol... No ako sa tomu hovorí, no nevadí. Skrátka sme tam boli v Malackách a došli Rusi. Došli, obkolesili prápor, to bol vojenský prápor v Malackách, a tanky, všade boli hlavne okolo! Sme po kasárňach chodili a spomínam na jednu príhodu, viem, že veliteľ práporu bol, neviem… major nie, generál, nejaký podplukovník a volal sa Zavodnov, ruské meno mal, Zavodnov. A Rusi pýtali, boli zvonka brány a nešli dnu, neprerazili, ale pýtali vodu! Nepovolil dať. Nepovolil našim vojakom, aby… alebo našim šaržám dať. Nedovolil, že nedám im vodu! Nedali im vodu, niekto hovoril, že čakali, že prerazia také brány, však tankom prerazia aj múry, nielen bránku. Tak to bolo také, veľmi pozoruhodné, na to som spomínal, že Zavodnov… neviem, či bol Rus pôvodne, ale meno mal také. Takže to bolo naozaj kruté, akože nebezpečné veľmo vtedy! No a čo u nás, čo bola psovodská rota, čo sme psovodi boli, tak spomínam, kapitán Tanečka sa volal… No a bol som tam tri týždne, však prvého som narukoval a dvadsiateho prvého došli Rusi, a že samopaly, natankovať zásobníky, a že ideme bojovať proti Rusom! Páni moji, však celý život sa učíme rusky, ruské básne sme mali, ruština bola oné, povinná, a že ideme bojovať proti Rusom?! Tak to mi no, to bolo tiež také tvrdé. Ešte chlapci sme boli, nevedeli sme nič, nevedeli sme ani rozborku samopalu.”

“Tak v dvadsiatke som, po škole som hneď išiel. V šesťdesiatom ôsmom som skončil tú lesnícku školu a potom som šiel na vojenčinu. V šesťdesiatom ôsmom keď došli tie vojská, som narukoval do Malaciek, ako tu na Záhorí, no a tam už to bolo ťažké. Prvého augusta som narukoval, dvadsiateho prvého došli sovietske vojská… Len sme boli zašití, nič sme nerobili, len sme počúvali tranzistory, že čo sa deje. To bolo… to bolo hrozné! To bola vojenčina veľmo zlá potom. Tam tí, už keď som sa dostal potom na hranicu, v Devínskom Jazere som slúžil, tam keď, to bolo hrozné, ostnatý drôt! Ja som robil psovoda, ako psovod som bol, no a v noci som slúžil väčšinou a to bolo hrozné, to bolo veľmo ťažké tam. Ľudia utekali, to si neviete predstaviť! Strieľalo sa, strieľalo sa tam a boli tam aj civili, ktorých ozaj usmrtili. Vy ste vlastne priamo videli ako? (dokumentarista) Nevidel som, ale bolo to… Však bol som vojak, ale neviem ako… Keby mi bol tiež utekal cez tú hranicu a kričím stoj! alebo ani na psa by nereagoval, tak museli sme použiť zbraň jednoducho. Neviem, ako by som sa bol zachoval, neviem… Nad tým som veľakrát premýšľal, že ty si mal človek šťastie, že ty si nemal takého narušiteľa. Jedine pes, ten by ma bol ochránil, akože ten by ho bol zadržal, zdržal, takže mohol by ho, ako sa dneska hovorí, spacifikovať, donucovacie prostriedky. “

“A teda aké máte prvé spomienky z toho raného detstva, že na čo si spomínate? (dokumentarista) Ja na všetko, teraz ako som v domove seniorov, tak na všetko si spomínam, všetko sa mi to vynára, celé tie roky, ozaj, čo je človek tu, človek nad tým premýšľa. A moja dcéra robí tu v domove a ja som jej to tak spomínal, že Erika, dcéra, počúvaj, to neni možné, že všetko sa mi to opakuje, všetko sa mi to vynára v pamäti… že: 'Oco, napíš to!' Tak som napísal také “Bitangoviny”, som tomu dal. Takže je to na pár strán, ozaj všetko som tam pospomínal, ozaj je to také… Bol som bitang jednoducho! Aj teda spomínate tam na ten život, na tej dedine v päťdesiatych rokoch, aké to bolo? (dokumentarista) Spomínal veľmo, tak na to len spomínam! Počúvajte, na malej dedine bola to len škola, jednotriedka, samozrejme, a bolo tam päť ročníkov. A doteraz spomínam, doteraz si to neviem vybaviť, predstaviť, že aké to bolo, keď nám učiteľ vysvetľoval látku, prváci až po piaty ročník, ako sme to vnímali, na to si nespomínam, že ako to bolo… To muselo byť veľmo zábavné. Lebo asi som ja rozmýšľal nad všetkým možným, čo ja viem nad čím, ale asi ma to veľmi nezaskočilo, lebo učiť sa, učiť som sa učil dobre. Ale na to si spomínam, že mi kúpili raz bicykel, to bola rarita niekedy - detský bicykel malý prvákovi, to kedysi mali páni! No a ja som na tom bicykli išiel po dedine, tak babky, a ja do nich! Zozadu som narážal do nich. Jasné, prišli sa sťažovať, že čo ten! No, a tak aj bolo. Pán učiteľ zobral môj bicykel, zavolali ma aj s otcom, že čo ja robím? Zobrali mi bicykel a zavreli ho do kabinetu, do… kabinet sa hovorilo tomu predtým, no skrátka mi zobrali bicykel, tak som mal po radosti, bolo po onom. No ale po dvoch týždňoch mi to vrátili, otec sa poznal s učiteľom.”

“A hovorili vám o tej dobe, keď oni boli mladí, alebo hovorili vám nejaké príbehy…? (dokumentarista) Viete čo, stará mama rozprávala všelijaké príbehy, no najviac ma zaujal jeden príbeh, že spomínala, že v tej dedine, odkiaľ bola, to bola susedná dedina, to bolo cez kopec, a rozprávala, že jeden, že mali sa radi dvaja mladí ľudia proste, no a druhý chalan… Chalan - ja toto už hovorím tak moderne, druhý chlapec z tej dediny mu ju chcel prebrať a tak ďalej. No, a stala sa taká vec, nechcem to naťahovať, že ako to bolo, zavraždil toho druhého. Dopichal toho jedného, toho soka v láske, zle sa mi na to spomína… No a ten chlapík ešte došiel do dediny, na dvor, no a tam už vykrvácal. A toto mi stará mama spomínala, že ľudia tadiaľ chodili, bol to taký chodník, to bolo na takom kopci, no a po hrebeni sa chodilo. A spomínala, že tam straší. Viete, starí ľudia nás strašili, keď boli napríklad páračky a to, čo sa robilo na dedine, tak tam tie staré babky rozprávali deťom a my sme počúvali. To spomínali veľmi dlho, to bola ozaj vražda. No a mne to nedalo! Ja keď som bol už dospelý, sedemnásť rokov som mal, bol som už poľovník, dostal som… mal som už poľovný lístok, pušku, tak mne to nedalo a ja som tým chodníkom chodieval a chodieval. Chcel som tam ozaj zistiť, čo sa deje, lebo, samozrejme, som tomu neveril, lebo moja stará mama bola tiež taká potvorka. Ona neverila ničomu, len tomu, čo videla, čo chytila. No tak som tadial išiel, bola to poľovačka na sluky. To bolo ráno, skoro ráno alebo neskoro večer poľovačky, to bývali také poľovačky u lesníkov, poľovníkov. Tak ja som si tam niekde sadol pod ten oný a som zaspal. Zaspal som a ráno ma už zobudili vtáky, drozdy, spev vtákov bol ranný, no a viete, poľovník, ktorý ide na poľovačku, nikdy si nenechá… Bola to dvojhlavňová brokovnica, no a jeden náboj mi chýbal v hlavni. To není možné, však som nevystrelil, hento toto… No, tak jeden náboj mi zmizol, však každý poľovník doma pozrie, dá ranu istoty, ale jeden náboj chýbal! No a to bola tá obrovská záhada, čo sa mne stala tam!”