Milan Pokoradi

“A ste hovorili, že vlastne do príchodu vojsk, že bola lepšia tá služba vojenská, že až potom začalo byť viac zlé, či ako dovtedy… Na tej hranici to bolo… na hranici čo hovorím… neviem ako kde, v mestách alebo keď niekde inde slúžili, ale na hranici to bolo kruté. A to nehovorím v Čechách, tam kde chceli prekročiť hranice a to… to nerád spomínam na toto fakt. A vlastne spomínate si presne na ten deň, a že čo sa dialo, keď nastali príchody tankov… Áno, veď to sa… hovorím… Opíšete to nejako? Sme boli v Malackách, akože na výcviku, to bol, no… to bol tento… ako sa tomu hovorí, no nevadí. Skrátka sme tam boli… v Malackách sme… a došli Rusi. Došli… obkolesili prápor, to bol vojenský prápor v Malackách a tanky… všade boli hlavne okolo! Sme po… po kasárňach chodili a spomínam na jednu príhodu, že viem… že veliteľ práporu bol neviem… major nie… generál… nejaký podplukovník a volal sa Zavodnov, ruské meno mal… Zavodnov. A Rusi pýtali, boli zvonka… boli brány… a nešli dnu, neprerazili…. ale pýtali vodu! Nepovolil dať. Nepovolil našim vojakom aby… alebo našim šaržám dať. Nedovolil oné… že nedám im vodu! Nedali im vodu… to bolo… niekto hovoril, že čakali, že prerazia také brány… však tankom prerazia aj múry, nielen bránku. Tak to bolo také, veľmi pozoruhodné… na to som spomínal, že Zavodnov… neviem ako, či bol Rus pôvodne, ale meno mal také. Takže to bolo naozaj kruté, akože nebezpečné…. veľmo vtedy! No a čo u nás… čo bola psovodská roty, čo sme psovodi boli, tak spomínam… kapitán Tanečka sa volal… No a bol som tam tri týždne, však prvého som narukoval a dvadsiateho prvého došli Rusi… a že samopaly, natankovať zásobníky, a že ideme bojovať proti Rusom! Páni moji, však celý život sa učíme rusky, ruské básne sme mali, ruština bola oné, povinná… a že ideme bojovať proti Rusom! Tak to mi no… to bolo tiež také tvrdé… a ešte chlapci sme boli, nevedeli sme nič, nevedeli sme ani rozborku samopalu…”

“Tak v dvadsiatke som, po škole som hneď išiel. V šesťdesiatom ôsmom som skončil tú lesnícku školu a potom som šiel na vojenčinu. V šesťdesiatom ôsmom keď došli tie vojská, ako… som narukoval do Malaciek, ako tu na Záhorí, no a… tam už to bolo ťažké. Prvého augusta som narukoval, dvadsiateho prvého došli sovietske vojská… len sme boli zašití, nič sme nerobili, len sme počúvali tranzistory, že čo sa deje… akože to bolo… to bolo hrozné. To bola vojenčina, veľmo zlá potom. Tam tí… už keď som sa dostal potom na hranicu, v Devínskom jazere som slúžil, tam keď… to bolo hrozné čo… ostnatý drôt… Ja som robil psovoda, ako psovod som bol, no a v noci som slúžil väčšinou a to bolo hrozné… to bolo veľmo ťažké tam. Ľudia utekali, to si neviete predstaviť… strieľalo sa … strieľalo sa tam a boli tam aj civilov, ktorých ozaj usmrtili. Vy ste vlastne priamo videli ako…? Nevidel som, ale bolo to… však bol som vojak, ale neviem ako … keby mi bol tiež utekal cez tú hranicu a kričím stoj a len… alebo ani na psa by nereagoval, tak museli sme použiť zbraň jednoducho. Neviem ako by som sa bol zachoval, neviem… nad tým som veľakrát premýšľal, že ty si mal človek šťastie, že ty si nemal takého narušiteľa. Jedine pes… ten by ma bol ochránil, akože ten by ho bol zadržal, zdržal… takže mohol by ho, no… ako sa dneska hovorí, spacifikovať… donucovacie prostriedky. “

“A teda aké máte, teda nejaké také prvé spomienky z toho ranného detstva, že načo si spomínate? Ja na všetko… teraz ako som v domove seniorov, tak na všetko si spomínam, všetko sa mi to vynára, celé tie roky… ozaj čo je človek tu, človek nad tým premýšľa. A moja dcéra robí tu v domove a ja som jej to tak spomínal, že Erika dcéra počúvaj to není možné, že všetko sa mi to opakuje, všetko sa mi to vynára v pamäti… že oco… napíš to. Tak som napísal také “Bitangoviny”, som tomu dal… takže je to na pár strán, ozaj všetko som tam pospomínal, ozaj je to také… Bol som bitang jednoducho! Aj teda spomínate tam na ten život, na tej dedine v päťdesiatych rokoch aké to bolo? Spomínal veľmo, tak na to len spomínam! Počúvajte na malej dedine… bola to len škola, jednotriedka samozrejme… a bolo tam päť ročníkov. A doteraz spomínam, doteraz si to neviem vybaviť, predstaviť, že aké to bolo, keď nám učiteľ vysvetľoval látku prváci… až po piaty ročník…. ako sme to vnímali, na to si nespomínam, že ako to bolo… to muselo byť veľmo zábavné. Lebo asi som ja rozmýšľal nad všetkým možným, čo ja viem nad čím, ale asi ma to veľmi nezaskočilo, lebo učiť sa… učiť som sa učil dobre. Ale na to si spomínam, že mi kúpili raz bicykel, to bola rarita niekedy… detský bicykel malý prvákovi, to kedysi mali páni! No, a ja som ako na tom bicykli išiel po dedine, tak babky a ja do nich. Zozadu som narážal do nich. Jasné, prišli sa sťažovať, že čo ten… no, a tak aj bolo. Pán učiteľ zobral môj bicykel, zavolali ma aj s otcom, že čo ja robím… zobrali mi bicykel a zavreli ho do kabinetu, do… kabinet sa hovorilo tomu predtým, no do… skrátka mi zobrali bicykel, tak som mal po radosti, bolo po onom. No, ale po dvoch týždňoch mi to vrátili… otec sa poznal s učiteľom.”

“A hovorili Vám o tej dobe keď oni boli mladí, alebo hovorili Vám nejaké príbehy… Viete čo, stará mama rozprávala všelijaké príbehy… no… najviac ma zaujal jeden príbeh… Keď môžem povedať taký jeden príbeh, že… že… spomínala, že v tej dedine odkiaľ bola… tak odtiaľ, odkiaľ ona bola, to bola susedná dedina… to bol kopec, to bolo cez kopec… a rozprávala, že jeden, že mali sa radi dvaja mladí ľudia proste, no a druhý chalan… chalan… ja toto už hovorím tak moderne, druhý chlapec, z tej dediny… mu ju chcel prebrať a tak ďalej. No, a stala sa taká vec… nechcem to naťahovať, že ako to bolo, zavraždil toho druhého. Dopichal toho jedného, toho soka v láske… zle sa mi na to spomína… no a ten chlapík ešte došiel do dediny, na dvor… no a tam už vykrvácal, no a… A toto mi stará mama spomínala, že ľudia tadiaľ chodili, bol to taký chodník, to bolo na takom, takom kopci to bolo, no a po hrebeni sa chodilo. A spomínala, že tam straší… viete, starí ľudia nás strašili, keď boli napríklad páračky a to čo sa robilo na dedine, tak tam tie staré babky rozprávali deťom a my sme počúvali. To spomínali veľmi dlho, to bola ozaj vražda. No, a mne to nedalo! Ja keď som bol už dospelý, sedemnásť rokov som mal… bol som už poľovník, dostal som… mal som už poľovný lístok, pušku… tak mne to nedalo a ja som tým chodníkom chodieval a chodieval. Chcel som tam ozaj zistiť čo sa deje, lebo samozrejme som tomu neveril, lebo moja stará mama bola tiež taká potvorka. Ona neverila ničomu, len tomu čo videla, čo chytila. No, tak som tadial išiel… bola to poľovačka na sluky. To bolo ráno, skoro ráno … alebo neskoro večer poľovačky… to bývali také poľovačky u lesníkov, poľovníkov. Tak ja som si tam niekde sadol pod ten oný a som zaspal. Zaspal som a ráno ma už zobudili vtáky, drozdy… spev vtákov bol ranný… no a viete, poľovník, ktorý ide na poľovačku, nikdy si nenechá… bola to dvojhlavňová brokovnica, no a jeden náboj mi chýbal v hlavni. To není možné, však som nevystrelil, hento toto… No, tak jeden náboj mi zmizol, však každý poľovník doma pozrie, dá ranu istoty, ale jeden náboj chýbal. No, a to bola tá obrovská záhada, čo sa mne stala tam!”