Čiže to povojnové obdobie, to bolo aj psychicky trošku iné. Takže tu sa robila potom tá výmena obyvateľstva, čo dodnes je vlastne v Maďarsku dosť taká téma, s ktorou sa zaoberajú. To znamená to riešil hlavne Okáli, aj Husák do istej miery. Okáli bol povereníkom vnútra. To Maďari, ktorí žili okolo Békešskej Čaby, teda Slováci, ktorí žili v okolí Békešskej Čaby a tam , tak tých presvedčili, že majú sa vrátiť do starej svojej vlasti a odtiaľ vysťahovali zase Maďarov do Maďarska. Odtiaľ. No a v tom období to bolo nebezpečné byť Maďarom, lebo na hocikoho sa povedalo, že kolaborant a čo ja viem čo všetko, fašista a tak ďalej. Aj z takých dôvodov, že išlo o majetky. Čiže tým Slovákom, ktorí sem prichádzali z Maďarska, bolo treba niečo poskytnúť. A poskytli im majetky. Čiže tých majetných si vybrali z nich na tomto princípe a vysťahovali ich v podstate do Maďarska. No a vtedy sa dalo toto urobiť takzvanou reslovakizáciou. A tá reslovakizácia znamenala toľko, že Maďar sa mohol tiež prihlásiť, pokiaľ nejaké tie stopy po pôvode dokázal vyskúmať kdesi a zistiť, tak v podstate sa stal Slovákom jednoducho. A takýmto spôsobom môj otec odišiel do Nitry aj do Krupiny a tam dali potvrdenie, že má slovenský pôvod, a tým pádom vlastne tá národnosť, aj ja mám z toho roku 1948 ten rodný list a tam uvedené Žilka s mäkčeňom, Tibor a tak ďalej, slovenská národnosť. Čiže takto sme boli čistí Slováci v podstate. A tak sa nedotklo toto absolútne, teda nás nemohli vysťahovať do Maďarska. Tak ale to je zaujímavá história. Okolo toho je kopa tej odbornej literatúry v Maďarsku samozrejme.
Bol istý Roman Jakobson, významný lingvista aj literárny vedec, a tak ďalej, významný skutočne, to je osobnosť veľká. Židovský pôvod, ale Rus, ktorý prišiel do Československa v tých 20. rokoch a potom aj tu zostal v Československu a bol jeden zo zakladateľov Pražského lingvistického krúžku a jeden z hlavných predstaviteľov toho lingvistického krúžku. A potom vlastne emigroval, keďže bol Žid a Rus zároveň, ruský Žid, v tom 38. myslím roku do Švédska, potom odtiaľ do Spojených štátov. Ale v tých rokoch to bola azda najvýznamnejšia osobnosť vo vedeckom živote. No tak ten mal prísť k nám. My sme mali ten kabinet a my sme robili teóriu informácie a na základe toho teóriu komunikácie hlavne. No a Anton Popovič to všetko pripravil, lebo dostal čestný doktorát v Bratislave. Dostal najprv v Prahe, potom v Brne, potom aj v Bratislave a bol v Bratislave a niekoľko dní tam strávil. No a dostal tento doktorát a Popovič to bol vynikajúci organizátor, stretol sa s ním a pozval ho do Nitry, že toto a toto. Jakobsonovi sa to zapáčilo, pokladal to za zaujímavý pokus a mal pricestovať. No a Miko, ktorý bol naším vedúcim, tak ten už mal (býval v Košiciach) vybavenú letenku, no a mal cestovať do Bratislavy, odtiaľ potom do Nitry a mali sme sa tuto stretnúť s tým Jakobsonom. Všetko bolo pripravené a tak ďalej. A napokon prišla tá invázia Rusov, teda Sovietov a jednoducho sa to neuskutočnilo.
A v tých 80. rokoch som vôbec nepredpokladal, že taká zmena nastane. To bolo také tvrdé. Uvoľňovalo sa to, keď sa tak rozpamätávam už teraz, tá situácia predsa bola iná. A ja som mal potom aj istý problém. V osemdesiatom treťom, štvrtom to mohlo byť, že som napísal jeden článok „Južný kolorit v slovenskej próze“ a to uverejnil Andruška (poznáte Andrušku). On bol zástupca šéfredaktora v Slovenských pohľadoch a to uverejnili. A tam bolo o Ballekovi, to som potom aj prednášal do roku 1989 sústavne. A tam patril aj Andruška v podstate. Habaj, Andruška a Ballek ako najväčšia osobnosť z tých troch. Tak to bol ten južný kolorit, čiže južné Slovensko opisovali. A bola nejaká ideologická taká – Aktív sa to volalo, myslím a tam Pezlár, to bol ideologický tajomník, tiež sa zúčastnil. A tam bol už problém v tom, že kontrarevolucionári, revizionisti, oportunisti zase dvíhajú hlavy, že píšu také a také články. No a ten Okáli, davista, vystúpil tam a mňa tam uvádzal ako príklad na to. V prejave, v ktorom nespomenul moje meno, meno vynechal, ale presne uvádzal, že napísal toto a toto, že nič takého, že južný kolorit. On bol dosť tak nacionálne založený, veď tú výmenu obyvateľstva všetko organizoval. No a vystúpil a Pezlár prikyvoval na to, tak som sa dostal do takejto situácie. To sme vyžehlili potom s Ballekom a s Čižmárikom. Čižmárik bol básnik no a zároveň bol vedúcim tej Kultúrnej rubriky, tak sa to volalo, v Pravde. A Ballek tiež vedel, bol v podstate aj funkcionár, v tých rokoch bol riaditeľom Literárneho fondu, tak som išiel za ním, vysvetlil som toto, čo sa stalo. Veď vedel o tom, samozrejme. No a išli sme na pivo, tam bola jedna taká piváreň v tých časoch. Nebolo tak ako teraz, že si môžete vyberať. To bolo také známe miesto, dobré plzenské pivo, tam sme zašli a v trojici sme to prerokovali, Čižmárik, Ballek a ja. No a sme sa dohodli na tom, že napíšem veľký článok o sovietskej literatúre.
Prof. PhDr. Tibor Žilka, DrSc. sa narodil dňa 29. januára 1939 v obci Plášťovce na slovensko-maďarskom pohraničí, ktorá sa po Viedenskej arbitráži stala súčasťou Maďarska. Matke sa podarilo pre otca vybaviť prepustenie z vojny, preto nemusel odísť na front, ostali spolu v dedinke Vámosmikola a otec pracoval pre Žida Földesa. Ku koncu vojny sa presťahovali do Šiah, kde otec začal krátko po vojne obchodovať so Židom Rosenbergom. Po jeho odchode do Izraela si s matkou kúpili pílu a tá im zabezpečila živobytie, ale po roku 1948 v tom nemohli pokračovať. Kvôli maďarskému pôvodu im hrozilo vysídlenie do Maďarska. Zachránila ich reslovakizácia a genéza otcovej rodiny, ktorá siaha na stredné Slovensko, do Detvy a Krupiny. Tibor Žilka nastúpil na slovenskú základnú školu, ale kvôli nedostatočnej znalosti slovenčiny musel prvý ročník opakovať. Po ôsmich rokoch sa rozhodol pre pokračovanie na maďarskej škole. V roku 1957 začal študovať maďarčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po štátniciach vo štvrtom ročníku, rok pred obhajobou diplomovej práce, nastúpil pracovať na Pedagogický inštitút v Nitre. V tom období vznikal v Nitre Kabinet literárnej komunikácie a on patril k jedným zo zakladateľov. Počas povinnej vojenskej služby sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Martou a po sobáši v roku 1965 sa im narodili dvaja synovia, Róbert (1968) a Norbert (1973). V 80. rokoch sa dostal do problému pre publikovaný článok, ale s pomocou Balleka a Čižmárika sa mu to podarilo vyriešiť. V roku 1990 sa stal prodekanom Pedagogickej fakulty v Nitre a od roku 1992 pôsobil súčasne na univerzite na Slovensku aj v Maďarsku (Budapešť, neskôr Pilišská Čaba). Od roku 2009 už pracoval len na Slovensku, na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Na dôchodok odišiel v roku 2020, ale stále je aktívny v literárnej vede.
