Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Prof. PhDr., DrSc. Tibor Žilka (* 1939)

• narodený 29. januára 1939 v Plášťovciach, ktoré sa po Viedenskej arbitráži stali súčasťou Maďarska

• otec dostal vďaka matke priepustku z vojny

• po vojne otec podnikal v Šahách so židom Rosenbergom, ale ten neskôr odišiel do Izraela

• s matkou si kúpili pílu, ale po roku 1948 v podnikaní už nemohli pokračovať

• hrozilo im vysídlenie počas výmeny obyvateľstva, ale zachránila ich reslovakizácia

• prvých osem rokov navštevoval slovenskú základnú školu, posledné tri roky nastúpil na maďarskú

• študoval maďarčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

• po štátniciach nastúpil na Pedagogický inštitút v Nitre

• bol jedným zo zakladateľov Kabinetu literárnej komunikácie

• v roku 1965 sa zosobášil s manželkou Martou, majú dvoch synov

• v 80. rokoch sa dostal do problémov pre publikovaný článok

• od roku 1990 bol prodekanom na Pedagogickej fakulte v Nitre

• v rokoch 1992-2009 pôsobil súbežne aj v Maďarsku

• v rokoch 2009-2020 pôsobil na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre

Prof. PhDr. Tibor Žilka, DrSc. sa narodil len pár mesiacov pred vypuknutím druhej svetovej vojny, 29. januára 1939 v Plášťovciach (okres Levice), odkiaľ pochádzali starí rodičia z matkinej aj otcovej strany. Jeho život bol poznačený darom aj bremenom dvojitej identity, slovenskej a maďarskej, ale aj rodiskom na južnom Slovensku, ktoré bolo zasiahnuté Viedenskou arbitrážou aj výmenou obyvateľstva po druhej svetovej vojne.

Nedokončená žatva

Mamička Alžbeta, rodená Račková, sa narodila v roku 1908 do rodiny, ktorá mala z rodovej línie jej matky šľachtické gény. Babička, Alžbetina mama, sa vydala za roľníka Pála Raczkoa. A bola práve žatva, keď sa do dediny dostali chýry o vypuknutí prvej svetovej vojny. „On musel tú žatvu nechať a lúčil sa s rodinou: ‚Ale to Srbsko dobyjeme za mesiac. Vrátime sa a dokončíme žatvu.‘ V podstate nikdy sa už nevrátil.“ Po zranení na začiatku vojny sa liečil v Nitre a vtedy ho videli naposledy. Po návrate na front padol do zajatia a krátko pred skončením vojny prestali od neho chodiť listy. Nikdy sa nedozvedeli, čo sa s ním stalo. Babička si v medzivojnovom období urobila kurz pôrodnej asistentky a celý život pracovala ako babica na dedine. „To bola obrovská autorita,“ vysvetľuje Tibor.

Tragická smrť kvôli chlebu

Otec Jozef Žilka sa narodil v roku 1902. Jeho mama bola Plášťovčanka, ale rodičia jej manžela pochádzali z Detvy a Krupiny. Táto okolnosť zohrala kľúčovú úlohu v období po druhej svetovej vojne. Dedko bol posledných deväť rokov svojho života veľmi chorý a po dlhom trápení zomrel. „Babička zostala sama s deťmi, no a vychovávala ich.“ Osudnými sa jej stali roky druhej svetovej vojny. Počas ostreľovania Plášťoviec sa vybrala piecť chlieb, lebo už nemali čo jesť. „Vtedy tam vpálila tá mína.“ Odtrhla jej obe nohy a ona vykrvácala.

Veľká láska z medzivojnového obdobia

Hoci obaja rodičia prežívali bezstarostné detské obdobie svojho života v Rakúsko-Uhorsku, na medzivojnové Československo si spomínali ako na tie lepšie roky. Mama už bola zasnúbená s iným chlapcom, keď sa s otcom spoznala na dedinskej zábave v Plášťovciach. „A začala sa veľká láska medzi otcom a mamičkou, ktorá trvala do konca života podľa mňa.“ Mama prežila otca o dvadsať rokov, ale po zvyšok života sa nevedela s jeho smrťou vysporiadať.

Zobrali sa v roku 1925 a v roku 1929 sa im narodil prvý syn Ladislav. Spočiatku žila mladá rodina v Plášťovciach, neskôr sa otec rozhodol pre sťahovanie do Šiah, kde sa zamestnal u žida Földesa na benzínovej pumpe. Keď žid tušil, že je zle a hrozí im nebezpečenstvo kvôli rasovej politike vojnového Slovenského štátu, postaral sa o otecka a rodina sa dostala do dediny Vámosmikola. Po vojne sa pán Földes už z Osvienčimu nevrátil.

Život poznačený vojnou

Vypuknutiu druhej svetovej vojny predchádzala Viedenská arbitráž, ktorá sa dotkla aj Tiborovho rodiska. „Keď prišla tá armáda, aj na bicykloch v tých časoch, tak mama to všetko videla.“ Otec musel počas vojny narukovať do maďarskej armády. Mame sa podarilo v poslednej chvíli vybaviť pre otca prepustenie z vojny. Jednotka, ktorej vojakom mal byť aj on, bola úplne rozprášená pri Voroneži. „To bol najväčší čin mojej mamy, že sa jej to podarilo, lebo otec by tam zomrel ako fašista v podstate.“

Vojna očami dieťaťa

Z rokov vojny utkveli Tiborovi v pamäti ťaživé spomienky. Pred streľbou a bombardovaním počas prechodu frontu sa skrývali v pivniciach. Cestou do úkrytu počuli s mamičkou a bratom streľbu. V snahe zachrániť si život sa šli skryť na cintorín a tam si ľahli medzi hroby. „Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že môžem zomrieť.“ Mama bola z pohľadu chlapca v tomto období silnou ženou. Okrem záchrany otca sa stýkala aj so židovskou rodinou Strasserovcov. „Ja som tam rád chodil, ale už v tých rokoch sa cítili veľmi takto, že to zle dopadne. Aj sa veľmi báli. Ten strach si pamätám v ich tvárach.“ Mama poslednýkrát navštívila Strasserovcov v gete v Šahách a išla za nimi aj na stanicu, keď ich nakladali. „Tam je predsa taká medzera v tých vagónoch, tak nejaká rúčka s takou šatkou zamávala mame na rozlúčku. Čiže boli vďační tí židia, že niekto išiel a takto sa lúčil s nimi.“ Strasserovci zomreli po deportácii alebo možno aj počas nej.

Koniec vojny

Rodina Žilkovcov už bývala na konci vojny znovu v Šahách a Tibor si toto obdobie spája aj s návratom preživších židov. Osobitne si spomína na žida Lustiga, ktorý predával noviny. Vždy, keď za ním išiel, rozoberali správy v novinách. „Ako s dospelým sa so mnou bavil.“ V 50. rokoch nastala zmena, Lustiga uväznili a odsúdili vo vykonštruovanom politickom procese. Vo výklade jeho obchodu boli vystavené šperky a pri nich nápis, že o toto okradol pracujúci ľud. Keďže Tibor si k nemu vypestoval blízky vzťah, vnútorne ho to zasiahlo. So židovskou minoritou sa spájajú aj povojnové aktivity Tiborovho otca. S Františkom Rosenbergom, navrátilcom z Osvienčimu, začali obchodovať s drevom. Počas židovskej alije do Izraela však aj on odišiel z Československa. „Vtedy si otec kúpil elektrickú pílu a vlastne pílili drevo, lebo aj to bolo dôležité. Aj s mamou spolu takto pracovali a veľmi pekne zarábali. Prišiel rok 1948 a nemohli v tom ďalej pokračovať.“ Otec sa zamestnal ako školník, mama ako upratovačka na rovnakej škole.

Záchrana vďaka reslovakizácii

Prvé povojnové roky sa niesli aj v znamení výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom. Hoci Tiborovi rodičia boli maďarsky hovoriaci, v dokladoch mali zapísanú slovenskú národnosť. Záchranu pred vysťahovaním do Maďarska predstavovala tzv. reslovakizácia – mohli ostať na Slovensku, ak vedeli dokázať slovenské korene. Otcovi sa podarilo vybaviť si potvrdenie z Detvy a Krupiny, odkiaľ pochádzala časť jeho rodiny. Tiborov brat Ladislav bol v tom čase už v maturitnom ročníku a mal spolužiačku, ktorá sa musela s rodinou vysťahovať. „Prišla do školy a rozlúčila sa s každým, že zajtra nás už sťahujú do Maďarska. Vysťahovali ich, čiže z ničoho nič musela odísť. A to museli, jednoducho. Jednoducho tam pristáli autá, pamätám sa na to, a Česi to boli, čiže Čechov sem poslali.“

Slovenské aj maďarské vzdelanie

Tibor nastúpil do školy po skončení druhej svetovej vojny. Príklon k maďarskej identite a fakt, že doma sa rozprávali po maďarsky, však spôsobili, že musel prvý ročník opakovať. Z maďarského jazykového prostredia sa dostal do slovenského a hoci ich trieda bola zmiešaná, musel sa učiť slovenčinu. Keď bol v poslednom, ôsmom ročníku základnej školy, zaviedli jedenásťročnú školu a Tibor sa vtedy rozhodol, že posledné tri roky sa bude vzdelávať na maďarskej škole. Do značnej miery ho ovplyvnil vzťah k futbalu. Sám futbal hrával a maďarský tím bol v tých rokoch neporaziteľný. „Ten maďarský pravopis som sa naučil v podstate za pol roka. Ku koncu som už bol najlepší maďarčinár.“

Hospodárska a finančná politika socialistického Československa

Začiatky budovania socialistického režimu sú späté so znárodňovaním, ktoré sa dotklo aj ich rodiny. Boli im znárodnené babičkine pozemky a otca veľmi hnevalo, že ich nestihli predať, kým bol čas a mali ešte nejakú hodnotu. Na Tiborovo štúdium mala vplyv aj spomínaná píla, ktorú rodičia vlastnili a prevádzkovali. Keď si bol žiadať o štipendium, vytiahli na neho, že rodičia boli kapitalistickými podnikateľmi.

Hoci znárodňovanie ich pripravilo o majetok, menová reforma v roku 1956 sa ich veľmi nedotkla. „Videl som ľudí, ktorí boli z toho totálne zničení.“ Tesne predtým sa im však podarilo kúpiť dom v Šahách na Ipeľskej ulici a ocitli sa v susedstve dvoch slávnych šahanských rodákov, Ferdinanda Daučíka, ktorý neskôr trénoval FC Barcelona, a Ladislava Kubalu, ktorý má dokonca veľkú sochu pred týmto futbalovým klubom.

Na Pedagogickom inštitúte

Keď v roku 1957 ukončil Tibor stredoškolské štúdium maturitnou skúškou, rozhodol sa pre štúdium slovenčiny a maďarčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Bolo to v období, keď bolo na školách málo pedagógov, preto si musel urobiť obe štátnice už vo štvrtom ročníku a počas toho jedného roka, kým odovzdal diplomovú prácu, učil. Podarilo sa mu získať miesto na Pedagogickom inštitúte v Nitre, ktorý sa v roku 1964 transformoval na Pedagogickú fakultu. „A tam som potom učil na maďarčine až do 69. či 68. roku.“ V tom období vznikal v Nitre Kabinet literárnej komunikácie a Tibor patril k jedným zo zakladateľov a prvým členom tohto literárnovedného pracoviska. Udržiavali kontakty najmä s maďarským prostredím. „Tam sa vydávali všelijaké časopisy už, zaujímavé. Cez ten maďarský zdroj, cez tie maďarské pramene sme sa dopracovali k informáciám, ktoré tu neboli prístupné.“ V Československu došlo k určitému uvoľneniu až po roku 1963, ktorý je výrazným medzníkom aj z hľadiska rehabilitácie politických väzňov.

Povinná vojenská služba

Po obhajobe diplomovej práce musel 1. októbra 1962 narukovať do Prešova, ale len jeden deň v týždni museli pochodovať a učiť sa strieľať. V druhom roku sa dostal na poddôstojnícku školu. „My sme mali zvýšiť úroveň tých poddôstojníkov, ale to sa prepočítali, lebo my sme neboli na to stvorení, aby sme boli dobrí vojaci.“ Keď v roku 1964 ukončil povinnú vojenskú službu, vrátil sa naspäť na svoje pracovisko, ktoré sa v tom roku premenovalo na Pedagogickú fakultu. „Všetko som zabudol. Dva roky, to je hrozné za to v týchto podmienkach, lebo to absolútne nemáte kontakt poriadny.“ V Prešove sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Martou. „Bolo to 16. mája 1964.“ Už o rok, 17. júla 1965, sa zobrali. Okrem civilného sobáša im svokor vybavil aj tajný cirkevný sobáš v Prešove. „V tých rokoch bolo nebezpečné, aby cirkevný sobáš mal pedagóg.“ Mladomanželia začali spolu bývať v Nitre a manželke vybavil miesto na gymnáziu (dnešné Piaristické gymnázium), ale už po troch rokoch prešla na Pedagogickú fakultu. Z manželstva sa narodili dvaja synovia, Róbert v roku 1968 a Norbert v roku 1973.

Nádej a sklamanie

Rok 1968 sa niesol v znamení výrazného uvoľňovania, ale malo to aj horšie stránky. Narušilo to napr. vzťahy s Maďarskom, lebo sa otvorene hovorilo o Viedenskej arbitráži či výmene obyvateľov. Následná reakcia Sovietskeho zväzu v podobe invázie vojsk Varšavskej zmluvy sa Tiborovi spája s menom Romana Jakobsona, významného lingvistu židovsko-ruského pôvodu, zakladateľa Pražského lingvistického krúžku, ktorý ale v roku 1938 emigroval z Československa do Švédska z rasových dôvodov a odtiaľ do USA. V roku 1968 navštívil Československo, lebo mu bol udelený čestný doktorát a pri tejto príležitosti mal navštíviť aj Nitru. Návšteva sa však nakoniec neuskutočnila. Tibor sa v utorok ráno v auguste 1968 pripravoval, že bude pracovať na štúdii. Zapol rádio a vtedy to hlásili. „Šok, samozrejme, fantastický šok.“ Jeho myšlienky boli upriamené na manželku a synčeka Róberta, ktorý sa narodil len v júni a manželka s ním zostala v Prešove. Telefónne vedenie však bolo prestrihnuté a trvalo asi 5 dní, kým sa dovolal rodine.

Na akademickej pôde v časoch normalizácie

Kabinet literárnej komunikácie, v ktorom Tibor pôsobil po boku Františka Mika a Antona Popoviča, sa orientoval na západné smery a venovali sa teórii komunikácie na základe teórie informácie, neskôr teórii metatextov a ich adaptáciám. Tibor však v 80. rokoch uverejnil štúdiu o južnom kolorite v slovenskej próze, čím sa nechtiac dostal do konfliktu s komunistickým režimom. Spisovateľ Daniel Okáli pobúrene rečnil na jednom zasadnutí literárnych vedcov v tom duchu, že niektorí autori píšu o južnom kolorite, ale nič také neexistuje. Ľudovít Pezlár, vysoký komunistický funkcionár, na to súhlasne prikyvoval. Žilka zašiel potom za Ladislavom Ballekom. „V trojici sme to prerokovali: Čižmárik, Ballek a ja. No a sme sa dohodli na tom, že napíšem veľký článok o sovietskej literatúre.“ Tým si vyžehlil svoje, v očiach komunistov, pošramotené renomé. Fakt, že to vedel takto napraviť, už bol náznak uvoľňujúceho sa režimu. Počas tvrdej normalizácie by ho určite vyhodili z fakulty.

Rok 1989

„Ja som tomu, úprimne povediac, veľmi dlho neveril, že príde tá zmena.“ Rok 1989 veľmi prežíval nielen kvôli revolúcii, ale aj kvôli onkologickému ochoreniu syna Norberta. A to spôsobilo, že bol akýsi odvážnejší. Už prvý týždeň po 17. novembri 1989 bola podpisová akcia za zrušenie komunistickej strany. „Takže som medzi prvými podpísal.“ Napriek ochoreniu sa obaja synovia angažovali v novembri 1989. Už krátko po zmene režimu si dekan Peter Liba zvolil Tibora za prodekana na Pedagogickej fakulte v Nitre. O dva roky, keď sa z Pedagogickej fakulty stala Vysoká škola pedagogická, ho chcel Liba aj za prorektora. „Ale tam sa vtedy naskytla tá možnosť odísť do Maďarska.“

V Maďarsku aj na Slovensku

Rudolf Chmel bol na začiatku 90. rokov veľvyslancom v Maďarsku a oslovil Petra Libu, že potrebujú pedagóga na Katolícku univerzitu Pétera Pázmánya na katedru slovakistiky. Od roku 1993 mal tak Tibor úväzok aj na Slovensku, aj v Maďarsku ako hosťujúci profesor slovakistiky na Katolíckej univerzite Pétera Pázmánya v Budapešti a Pílišskej Čabe. Maďarsko opustil v roku 2009 a v tom istom roku zmenil aj svoje pôsobisko na Slovensku, z Filozofickej fakulty prešiel na Fakultu stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. „Presvedčili ma, aby som tuto prišiel, lebo keby som zostal na Filozofickej fakulte, jednak by som nemal také možnosti sa realizovať ako tu, a jednak tam by som na plný úväzok nemohol už učiť, lebo tam bola väčšia konkurencia aj viac tých prijatých kolegov.“ Tibor sa stal vedúcim Katedry areálových kultúr, dnešný Ústav stredoeurópskych jazykov a kultúr. Popritom ešte tri nasledujúce roky pôsobil čiastočne aj v Maďarsku.

Smerovanie samostatného Slovenska

Rozpad Československa vnímal spočiatku skôr negatívne. Spätným pohľadom si však uvedomuje, že by sa to aj tak časom rozpadlo. „No a potom po rozpade Československa prišla tá éra mečiarizmu , čo podľa mňa dodnes cítime, pretože sa rozpadlo všetko.“ Protimaďarské tendencie na Slovensku v 90. rokoch boli ťažko akceptovateľné pre človeka dvojitej, slovenskej aj maďarskej identity. V súčasnosti však už nevníma xenofóbne prejavy voči Maďarom na Slovensku. „Proruská politika, to je to nebezpečné na Slovensku.“

Tibor pôsobil ako profesor na fakulte až do roku 2020. Na dôchodok odišiel ako 81-ročný, ale stále je aktívny v literárnej vede. Spolupracuje na projekte SAV Hyperlexikón literárnovedných pojmov a je v redakčnej rade časopisu Stredoeurópske pohľady, ktorý vydáva FSŠ UKF a pri ktorého zrode osobne stál. Zároveň spolupracuje pri vydávaní periodika Listy Pavla Straussa. Životný príbeh profesora Tibora Žilku je zdokumentovaný aj v knihe rozhovorov Dar a bremeno dvojitej identity autora Antona Baláža z roku 2021.