Jozef Studenič

“A ja by som teda opýtal, že… na tie začiatky… že vôbec, spomínali ste ten prvý, tie prvé preteky… že tak pocitovo či si to pamätáte, že ako to prebiehalo, aká bola trať, kde sa jazdilo… Tak bolo to na Rally Košice. Tak sme išli do Košíc, a vtedy sme nemali jak dneska, že si to dáte na príves a zaveziete si tam auto. Tak sme išli tým autom, ktorým sme aj pretekali a tým sme aj trénovali. Čiže potom, je už na to auto veľa kilometrov… dneska pretekárske auto, s ním netrénujete. Máte tréningové a pretekárske, chystané na preteky. No, tak sme išli takto, s tým autom do Košíc… tam som to odjazdil so spolujazdcom. Našťastie sme to nezničili, nerozbili… potom sme prišli domov, som to umyl… a postavil pred dom a napísal som otcovi list, ktorý mám so sebou tunak… Kde som sa mu teda poďakoval a ospravedlnil, že som mu to auto zobral. A hovorím, v poriadku… tri dni som nešiel domov, lebo som vedel, že dostanem takú bitku… tak som sa schovával kade tade…. mama plakala a potom uprosila otca, aby ma nezbil… tak som sa vrátil domov. A potom ste ďalej na tej Embéčke jazdili… alebo? Ešte jedny preteky som s ňou išiel… a potom sme si už… sme si s kamarátom požičali už z požičovne auto… a s požičaným autom sme išli na preteky… A samozrejme, že tá požičovňa, čo nám požičiavala auto, ona nevedela, že my s tým ideme na preteky. A tam vám to väčšinou prenajmú… my sme si to väčšinou na víkend prenajali a tam vám zapíšu kilometre, tachometer… a plnú nádrž vám nechajú. No, ale ja ako automechanik, som odpojil tachometer, aby nám tam kilometre nenabiehali, lebo za to sa platí. Lenže ten tachometer bol hore zaplombovaný, na palubnej doske, ale na prevodovke nebol. Tak ja som to odpojil dole na prevodovke, a takto sme odzávodili ešte asi, dvoje, troje preteky. S požičaným autom. Tiež nejaké… Embéčka, hej. Tisícka… A teda ja… ešte by som sa opýtal vlastne na tie prvé, na tie Rally Košice. Kde sa vtedy jazdilo? To bolo okolo Ružína, alebo… Áno, áno. Tak bolo… tak ako aj teraz. Len bolo viac kilometrov… teraz, teraz majú tristo, štyristo kilometrov na celý deň, niekedy aj tri dni… A my sme mali okolo tisíc kilometrov. Vtedy to bolo… Aj s tými presunmi… No, so všetkým to bolo. A vlastne tie etapy… koľko tam bolo… bolo tým pádom aj viac tých etáp? Áno, áno.”

“A skúsil by som sa ešte opýtať na Slovenské národné povstanie, ktoré síce nebolo v tých územiach, ale akože bolo v okolí. O tomto sa tiež rozprávalo, akože možno spätne v rodine, že či to… to vôbec vedeli, aj na tam Záhorí, či vo Voderadoch. Vedeli, že bolo… že je povstanie, ale v podstate keď sa o tom bavili, aspoň čo ja si pamätám… vedeli, že na tých Nemcov, tých pár partizánov nebude stačiť… takže vlastne, veď história nám dáva za pravdu, že veľa aj škody sa narobili potom tým povstaním, lebo vypaľovali obce, strieľali tých ľudí… Nemci. Partizáni sa potom hrdili, že prepadli nemeckú posádku a potom Nemci vypálili celú dedinu, a nie jednu. A povraždili ľudí… no, bolo to také nepríjemné, no. Ja keby som žil v tom období, tiež by som bol asi partizán… ale neviem ako sa správali, či to bolo všetko kóšer, či nezbíjali ľudí, neviem no… Viete, po vojne až do pádu toho socialistického režimu, povstanie bolo hrdinstvo a jedno s druhým… ale dneska sa hovorí aj to, čo bolo zlé v tom povstaní. Áno. Ďalej, by som sa ešte na prechod frontu opýtal… lebo ten prechádzal aj v okolí Voderadov, keď sa smerovalo na Bratislavu a zase aj na tom Záhorí, možno nie priamo v Závode… nejaké bitky… tak či o tomto hovorili… či boli nejaké poplachy, či sa museli ukrývať ku koncu vojny… a ak áno, ako to prežívali? Vo Voderadoch to bolo tak, že tadiaľ išiel front a dokonca ten maršal Malinovskij býval u babky. Číže oni keď niekde cestovali, tak vždy sa niekde prenocovalo a tak… a ten maršal Malinovskij… najvyšší veliteľ alebo teda najvyšší dôstojník, tak býval u babky… a spomínajú na neho vo veľmi v dobrom… alebo teda spomínala. Že bol milý, a že sa postaral… tak samozrejme, že keď tam bol taký vysoký činiteľ, tak mali aj nejaké privilégia, čo sa týka potravy a všelijakých vecí. To bolo na strane Voderad… A na Záhorí… tam boli veľké boje, tam za Závodom… otec to hovoril, že tam boli veľké boje… že to bolo neskutočné, že tam bola normálna vojna, tam boli tanky, proste všetko možné. Aj spomínal, že mali niekde úkryt, že sa museli niekde ukrývať počas tých bojov? Áno. Tam sa aj bombardovalo… ten Závod. Tak mali pivnice… tam sa vždy poschovávali a nejako takto to riešili. A možno aj opisovali, že ako to prežívali? Lebo je ťažko si to vôbec predstaviť, že tá reálna vojna, tie bitky, že by sme zažívali… že aké to pre nich bolo, keď o tom rozprávali… No, tak… oni rozprávali, že tí Nemci boli milší, ako tí Rusi. Že keď išli Nemci, tak to bolo slušné, a keď išli Rusi tak… ja to viem pochopiť, keď Vás napadne Nemecko a vyvraždí vám polovicu rodiny, tak ten ruský vojak, keď prišiel na Slovensko a vedel, že Slovensko je spojenec Hitlera, tak asi sa k nám nechovali tí ruskí vojaci tak že… asi každý by sa tak choval. Takže preto spomínali na tých Rusov, že… keď prišli tí Rusi, tak sa schovávali viacej pred tými Rusmi, ako pred tými Nemcami, ale tak čo vám už ja na to môžem povedať…”

“Posunul by som sa teda… trošku dopredu. A… teda to ranné detstvo ste zažili, ako ste spomínali… Aké to bolo vôbec, lebo aj taká tá pripravenosť vtedajšej Bratislavy… kde ako deti, ste mali možnosť tráviť voľný čas… povedzme ihriská… ako v meste. V meste bolo toľko ihrísk, čo dneska vôbec neni… nie je. My sme kúpalísk a ihrísk, veď koľko ich bolo… My sme chodil do pionierskeho paláca, dneska prezidentský palác to je… a tam sme mali herne hore. To nás tam rodičia dali do toho paláca… dole sme sa vyzuli a hore sme mali veľké miestnosti… dneska to vidíte, že je tam prezident, tak tam boli… to bol pioniersky palác. Tam sme sa hrávali. Dokonca tam bola zoologická záhrada… bolo tam… každý víkend tam boli veselice v tom parku prezidentskom… bol tam bazén, boli tam tenisové kurty. Tak tam som trávil veľmi veľa času ako dieťa… pretože sme to mali kúsok… prišli sme tam a tam sme mali zábavu, futbalové ihrisko… futbali sme tam hrávali, v zime sa tam klzisko spravilo. Čiže ten pioniersky park bol fajn… a okolo toho sme mohli ísť na Žabotovu ulicu, tam bol bazén… mohli sme ísť na Malinovského ulicu, tam bol bazén… na Dunajskú ulicu, tam bol bazén. Ihrísk bolo strašne veľa, futbalových ihrísk bolo strašne veľa. Dneska to nie je, ale vtedy sme športovali… vtedy sme nesedeli doma, tak to bolo zaujímavé. Dneska tie detská… aj keby tie ihriská boli, tak čo… tak oni by tam nechodili, pretože radšej sú pri počítači a doma zavretí a takto to je. A v rámci… toho paláca, tej herne… že ako to bolo vybavené, že to bolo skôr pre nejaké spoločenské hry… Áno, áno. Boli tam spoločenské hry a vlastne aj také krúžky tam boli, že ste sa mohli zapísať do krúžku. Tam ste sa vyhrali… no bolo to milé… bolo to čistučké, milé. Pioniersky palác sa to volalo, to si pamätám. Tam kde dneska chodí prezident po tých schodoch, tak ja som tam chodil vyzutý, hore sa hrať.”

Ja som už v 15 rokov bol taký výkuk. Na motorke som chodil do učňovky. Keď prišli Rusi, prvé, čo spravili bolo, že obsadili Gottwaldovo námestie, lebo tam bol úrad vlády. V noci to celé obsadili až ku Prezidentskému palácu. Hermeticky to uzavreli a nikto tam nemohol ísť. Ja som tam s rodičmi býval. Tam sa strieľalo. My sme boli schovaní pod oknom, lebo tí Rusi strieľali so samopalmi a s guľometmi po sebe. Oni nevedeli, že po sebe strieľajú, lebo obsadili celú budovu. Po desiate poschodie na každom boli Rusi a my sme bývali na piatom. A ďalší Rusi boli dole, pristál tam vrtuľník, stožiare dali dole. Zkrátka tam bolo kopa ruských tankov a armády. Niečo sa stalo a z našej budovy, z nášho dom niekto vystrelil na tých Rusov a tí všetci začali strieľať do budovy. Okna nám rozstrieľali. My sme sa schovali, lebo by nás pozabíjali. Otec vtedy rozhodol, že musíme odísť, lebo je to nebezpečné. Tak sme na týždeň odišli k babke do Voderadov pri Cíferi, pri Trnave. Rusov bolo na každom poschodí. Boli tam aj takí Rusi, čo mi dali samopal a povedali: Keď si myslíš, že som tu preto, aby som vás zastrelili, že on prišiel preto, že musel prísť. Takí boli, že sme im aj jesť dali. Nebol problém. My sme bývali v budove, čo je dnes ministerstvo dopravy a dole bola pošta, ktorá je tam dodnes. Oni keď obsadili tú budovu, tak všetkých zamestnancov z pošty vyhnali. Tam boli peniaze už vybraté a oni tie peniaze z pošty všetky zobrali. Potom chodili za nami, aby sme išli kúpiť vodku. Dávali nám hodinky za vodku alebo sto korún nám dali za fľašu, ktorá stála desať alebo dvanásť korún. Oni mali toľko peňazí z pošty, lebo to všetko zobrali zo šuflíkov a my sme sa zase tešili, že nás takto platili.

My sme išli na Rally Košice za Duklu Nitra. Z Nitry sme mali povolenie ísť do Košíc a späť. Nemôžete ísť do Bratislavy, lebo Nitra je od Košíc bližšie ako Bratislava. Ale preteky boli v piatok a sobotu a my sme mali povolenie do soboty do polnoci byť späť. V nedeľu vás nikto nehľadá. Tak sme išli s mojím spolujazdcom do Bratislavy s vojenským autom načierno. To je porušenie predpisov. To je ako keby ste išli s tankom inde ako máte. Šoféroval som do Bratislavy. Lenže nám sa počas pretekov Rally Košice utrhol výfuk. Keďže pretekárske auto nemalo ventilátor, tak výfukové plyny išli cez kabínu von. Ja som vždy jazdil s otvoreným oknom a výfukové plyny tým pádom išli von cez moje okno. Kysličník uhoľnatý. Po troch - štyroch minútach som prestal kysličník cítiť. Ako som šoféroval z Košíc, bolo mi strašne zle. Už som nemohol ani šoférovať, tak sme sa vymenili. Vyvrátil som zo seba všetko, čo sa dalo. Už som nevládal, bol som hotový. V bruchu som mal strašné kŕče. Na Mýtnej ulici bola pohotovosť. Ministerstvo dopravy bolo od nej 300 metrov. Prosil som môjho spolujazdca, že nech mi zastaví na pohotovosti, že niečo mi tam musia dať. On, že nemôžem tam zastaviť, lebo nás zavrú. Pôjdeme do basy, keď zistia, že sme boli v Bratislave alebo ma nedajbože zoberú do nemocnice. Jeho zavrú hneď a mňa, keď prídem z nemocnice. Navrhol, že ma zavezie domov, kde bývam. Vyspím sa z toho a zajtra poobede pôjdeme do kasární. Prosil som ho, že len na chvíľu, aby ma tam vysadil. Tak zatočil doprava a o 20 metrov zastavil. Vystúpil som z auta a odpadol som. Utekal pre doktorku na pohotovosti. Dobehli a doniesli ma dovnútra. Odvtedy viem, ako je človeku, ktorý zomiera. Ja som ich všetkých počul, aj vnímal. Ona ma fackala, kričala, jedno s druhým a ja som jej nevedel odpovedať. Nič. Ležal som na posteli s igelitom a ona chudera rýchlo volala záchranku, lebo nevedela, čo má robiť. Mal som otvorené oči a všetkých som videl. Pamätám si, ako ma viezla sanitka s majákmi cez Jaskový rad do Vojenskej nemocnice. Našťastie im môj spolujazdec povedal o výfuku, tak vedeli, že mám otrávenú krv. Napojili ma a vymenili mi päť litrov krvi. Stará krv išla zo mňa von a nová dovnútra. Doktor mi povedal, že keby ma zaviezol spolujazdec domov, tak som mŕtvy. Zaspal by som od tých bolestí a už by som sa neprebral. Človek musí mať to šťastie. Keďže ma vo vojenskej nemocnici nechali, zistili v Nitre, že sme porušili predpisy. Kamaráta zavreli hneď, ako sa s autom vrátil bezo mňa. On bol vysokoškolák a slúžil len rok. Všetci jeho rovesníci išli do civilu ako podporučíci, iba on ako čatár, lebo bol zavretý. Kvôli mne mu nedali jednu frčku do civilu. Keď som prišiel z nemocnice, tak si ma zavolal môj major a hovorí: „ Už som tu vyše dvadsať rokov, ale ešte som nevidel, aby niekoho z nemocnice poslali rovno do basy.”

Mal som garáž v Dúbravke a tam som si opravoval závodné autá, ktoré sa používajú na okruhy a na kopce a oni nemajú evidenčné číslo. Občas som tam opravoval aj autá kamarátom alebo aby som si zarobil. Nasadili na mňa človeka, ktorý si prenajal byt oproti mojej garáži. Písal každé auto, čo tam chodilo a čo odišlo. Potom ma zavolali na Februárku a povedali: „ Pán Studenič, že vy tam, opravujete autá bez ŠPZtiek. Máme tu záznamy áut s ŠPZ a potom bez. Čo to má byť!!!" Autá s ŠPZ preverovali, či mi tam nechodia nejakí kontráši (príslušníci vojenskej kontrarozviedky) alebo zahraniční. Najviac ich však zaujímali autá bez ŠPZ. Ukázali mi, že ten človek zapísal každú minútu, keď tam auto prišlo a odišlo. Oni preverili, koho je to auto, kto to je. Ale bez ŠPZ nevedeli, čo to je. Hovorím: „ Ľudia to sú závodná auto, tie nemajú ešpézetky!!!" Tak som im to vysvetlil a bolo v pohode. Ale bol som ten, ktorý bol sledovaný aj vonku, aj doma.

Bol Ústredný automotoklub Československej republiky, ktorý vlastnil Autodrom Brno, Autodrom Most, Metalex, veľkú budovu v Prahe. Slováci z toho nedostali ani fenig. Viete, čo spravili? Kľudne to tam nahrajte. Oni pred tým rozdelením autodrom Brno darovali automotoklub Brno. Autodrom Most darovali autodromu Most. Čiže oni sa pozbavovali majetku a potom došlo k deleniu majetku. Ja som bol v Prahe, že ideme deliť majetok a oni mi hovoria, a čo chceš deliť? Ja im hovorím, niečo nám dajte, však si nemôžete všetko nechať. „Máme jednu 613-ku, jeden Žigulák ti môžeme dať...." Ja im hovorím, že čo Metalex? „Metalex to je súkromná firma." A autodrom Brno? „Autodrom Brno vlastní autoklub Brno. Čo chceš deliť?" Nič sme nedostali. Takto sme mi dopadli pri delení majetku. Však sa dohodlo, že každý bude mať svoju zástavu . Máme my svoju a oni majú Československú. Povedalo sa, že sa rozdelí lodná doprava lodná, vojenské veci. Všetko si nechali znaky, hymnu. Musím uznať, že sú šikovní. Oni si to dopredu naplánovali a prichystali sa a Mečiar im na to skočil. Chcete počuť celý môj názor? Bál som sa toho, že Slováci, keď sa začnú sami riadiť, nedokážu to. Nemáme politických predkov, akých sme mali. Nás vždy niekto musel viesť. Ešte aj v tej vojne sme sa dali Hitlerovi.