„Predtým ešte tým ešte v 80. rokoch, že som mal dôveru Jukla a Silva Krčméryho, tak oni mali kontakty so zahraničím a bolo možné literatúru vo väčšom priviezť, kto bol ochotný to prijať. Tým, že som býval u rodičov v rodinnom dome, tak som sa s rodičmi dohodol, že či by mali výhrady voči tomu, že keby sa k nám vozila nejaká literatúra. Tak otec, ten bol taký bojovník oddaný, tak že jasné. Tak to vždy prišla taká spojka, oznámili – väčšinou z Nemecka, väčšinou – prišli, že či by mohli a kedy by sme sa stretli. Prišli, dohodol sa dátum, prišlo auto, vyložilo sa to, som zhasol, do auta zo desať takých vriec plných kníh. Mali sme garáž, tak do garáže, do jamy, čo voľakedy sa robievali. Tak sa to tam dalo. Mal som známeho tu zo spoločenstva v Trenčíne organistu Martina Zanovita, som za ním prišiel, rozdelili sme knihy do tých 25 oblastí. Snažili sme sa každému dať, potom už to bolo treba bleskovo rozviezť, aby to nebolo dlho na jednom mieste, keby sa to náhodou prezradilo, keby robili raziu. Tak to je jasné, že to by sme šli do väzenia.“
00:40:15 – 00:41:52 – Karol pomáhal dovážať zakázanú literatúru, ukrýval ju v rodičovskom dome
„Medzitým som sa zoznámil aj so Silvom Krčmérym, tak som začal chodievať do takého spoločenstva aktuálnych potrieb, potom neskoršie sa to vyformovalo, že boli Fatimáci. Boli tí, ktorí boli spolupracovníci, zariaďovali distribúciu literatúry, či preklepovanie alebo rozvážanie literatúry a vytváranie spoločenstiev v rámci Slovenska. To ich bolo niekoľko. Aj tu v Trenčíne bolo oblastné spoločenstvo. Oblastí bolo 25. Nám potom pridelili oblasť Trenčín. Vladko Jukl mal pridelenú oblasť Trenčín a ja som bol taký miništrant jeho, taký pomocník. Vtedy ešte nikto nevedel, že on je kňazom. Tým, že som vtedy aj ja mal také krátke sľuby trojročné, tak som vedel, že kto je kňaz, kto študuje. Mal som nejaké základy toho štúdia. Ale potom neskoršie som videl, že moja cesta je pravdepodobne iná, tak prijali aj moje rozhodnutie, tak samozrejme, že nemusím pokračovať.“
00:35:46 – 00:37:08 – Karol Dubovan pomáhal formovať spoločenstvo Fatima v Trenčíne, miništroval Vladimírovi Juklovi
„Občas, keď človek tam zostal na sobotu a nedeľu, tak som zašiel do kostola aj so spolužiakom Petrom Savarom. Ale otec mi spomínal, že on keď v Bratislave chodil na priemyslovku, tak že už vtedy boli také pri farách skupiny, čo mohli chodiť na náboženstvo. Som sa pýtal toho Petra, či náhodou nevie o niečom, že ja by som mal záujem sa niečo podučiť v týchto otázkach, lebo som vedel len málo od decka malého. Povedal, že porozmýšľa a asi o týždeň mi povedal, že vie, že by také niečo bolo. Tak ma najskôr zoznámil s jedným kňazom vo výrobe, ktorému bol odobratý štátny súhlas, Jožko Mrovčák, tak s tým som sa začal tak pravidelnejšie stretávať a rozprávať. On ma začal tak trochu vťahovať do týchto otázok.“
00:29:47 – 00:30:54 – Prvé kontakty s tajnou cirkvou na vysokej škole
Karol Dubovan sa narodil 17. decembra 1953 v Maduniciach Karolovi Dubovanovi a Magdaléne, rodenej Bilkovej. Mal o tri roky mladšiu sestru. Vyrastal v silne nábožensky založenej rodine, kvôli čomu mala rodina problémy, otca vyhodili z práce. V auguste 1968 zažil príchod vojsk Varšavskej zmluvy do Trenčína. Strednú školu absolvoval v Piešťanoch, vysokú v Bratislave. Počas vysokoškolského štúdia sa zoznámil s predstaviteľmi tajnej cirkvi a začal sa angažovať v kresťanských spoločenstvách. Spolupracoval s kňazmi Vladimírom Juklom a Silvestrom Krčmérym, ktorým bol odobraný súhlas. Zapojil sa do prenášania a distribúcie náboženskej literatúry na Slovensko. Počas základnej vojenskej služby ho chceli zlákať do kontrarozviedky, odmietol. Pracoval vo Vodných elektrárňach v Trenčíne, vystúpil z ROH a odmietol podporiť Antichartu. Zapojil sa do činnosti náboženského spoločenstva Fatima a do vytvárania samizdatov. Kvôli činnosti v tajnej cirkvi bol sledovaný a vypočúvaný štátnou bezpečnosťou, bol mu odobraný pas. V novembri 1989 sa stal v Trenčíne zakladajúcim členom VPN a neskôr i Kresťansko-demokratického hnutia. V roku 1990 sa stal poslancom Národnej rady ČSFR. V politike pôsobil do roku 1994, potom sa vrátil do štruktúr kresťanských rodín. S manželkou Evou vychovali tri deti. V čase dokumentovania žil v Trenčíne, aktívne sa zapájal do života kresťanského spoločenstva.
