Ladislav Záborský

* 1921

  • „Potom nás transportovali do väzníc. Mňa do Valdíc, tak to je také, vravia, že jedno z najhorších väzení. Tam vás strčili do samotiek, ale v tých samotkách sú dvaja. To je tak malé pre jedného, ale tam sú dvaja. A teraz, keď máte tam kolegu vraha alebo zlodeja alebo všelikoho, tak to nie je príjemná spoločnosť, viete. A museli sme párať perie, ale to aj smrdelo, tam boli ešte zbytky mäsa, a tak ďalej to bolo, alebo museli sme vyberať skalky zo šošovice, hej, čistiť šošovicu, ale nám, keď ju varili tak aj s tými skalami. No, a tak na prechádzku desaťminútovú, keď sa išlo, tak museli sme byť len dvaja, dvaja, dvaja a nesmeli sme sa stýkať s tými ďalšími, nesmeli prísť do styku s tými ďalšími, bolo to prísne, hej. No, a potom ma strčili aj do dielne stolárskej, tam som natieral okná. Potom ma strčili zasa k tým, čo brúsili sklá a ja som musel čistiť to brúsenie.“

  • „No, a potom ma dali do tých hábočiek, takže nič som nemal svoje, ani meno, len číslo. A viedol vyšetrovanie. No tak to bolo tvrdé, posadil ma v januári pod otvorené okná a nechal ma tam celý deň. On v baranici, v kožuchu s teplým čajom aj tak ešte odišiel sa prehriať a mňa tam nechal celé dni pod tým oknom. Že som neochorel, to ja pokladám za zázrak. A keď nič nemal, ale všelijaké zastrašovacie metódy oni mali, viete. Keď som ja nemohol nič velezradného vypovedať, lebo som nič takého nespravil, tak potom napísali velezradnú zápisnicu päťstránkovú, takú poriadne tuhú, a že ak nepodpíšem, že zabijú manželku. No, a päť detí sme mali, nebolo východiska ako podpísať to. A potom, keď som to podpísal nechali ma v tej samotke päť mesiacov a povedali mi: ,No, dostanete aspoň dvadsať rokov alebo povraz!‘ a mysleli si, že sa tam zbláznim.“

  • „Okolo šesťdesiateho ôsmeho roku sa stavalo veľa kostolov najmä na východe. Tak ja som vtedy spravil za komunizmu dvadsaťjeden krížových ciest. Samozrejme, bez komisie výtvarnej. To muselo ísť celkom potichu, hej. Rôzne ryté do dreva a leptané do skla, a do farebnej, do okien, a tak ďalej, a do dvadsiatich piatich kostolov nových aj starých som urobil vitráže.“

  • „...také krásne myšlienky a ako keby mi to Duch Svätý inšpiroval a diktoval, tak ja som to chcel písať, tak som na to prišiel, že ja ten lavór môžem namydliť, ráno mi požičali mydlo, všetko bolo vonku. Tak som si to namydlil, požičali hrebeň, tak som si vylomil zúbok z hrebeňa a tŕpol som, že na to prídu. A písal som tie básne do vonkajšieho dna toho umývadla a pred tým okom sa mi to lesklo v tom mydle a ja som sa to musel za pár hodín naučiť, lebo boli krátke dni a tie básne niektoré boli aj dvojstránkové. Že som sa ja to dokázal tak rýchle naučiť a zapamätať si to doslovne, to tiež pokladám za zázrak. Ja som si potom každý deň opakoval tie básne, tak aby som ani slovko z toho nestratil, ani ten rytmus neporušil.“

  • „No bolo to ťažké pre moju rodinu. Deti mali od sedem rokov do dvoch rokov, keď ma zavreli. Manželka, profesorka, musela upratovať v noci. Cez deň bola pri deťoch a v noci upratovala v dojčenskom ústave za päťsto korún mesačne. Tak na pár hodín tam bola, hej. No, tak z toho sa nedalo vyžiť. To keby neboli dobrí ľudia bývali, ktorí pomáhali tak zomrú hladom.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    v Martine, 17.12.2004

    (audio)
    délka: 02:38:37
    nahrávka pořízena v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Mňa veľmi veľa razy Boh zachránil On bol ku mne nesmierne dobrý Aj z tých ťažkých situácií, z chorôb, z väzenia spravil pre mňa veľký duchovný osoh On vie robiť z ľudského blata duchovné zlato

Ladislav Záborský
Ladislav Záborský
zdroj: Referát Oral history, ÚPN

Narodil 22. januára 1921 v Tisovci. Najskôr študoval na banskobystrickom gymnáziu, kde si ho všimol prof. kreslenia Krákora a odporučil ho na ďalšie štúdium. Vysokoškolské vzdelanie nadobudol na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u Jána Mudrocha, Gustáva Mallého a Martina Benku. Po absolvovaní vysokoškolských štúdií pôsobil na Gymnáziu v Martine ako profesor kreslenia a deskriptívnej geometrie. Svojim žiakom často rozprával o viere. Nakoniec ho zatkli za náboženskú aktivitu, bez obžaloby a rozsudku ho odsúdili  na 7 rokov. Prežil vypočúvanie, zastrašovanie, tvrdé väzenské podmienky, vyhrážania. Päť mesiacov strávil na samotke, kde zostavil tridsať básní zachytávajúcich jeho pocity a prežívanie samotky s Bohom. Je to tzv. kronika z väzenia. Po odsedení polovice trestu ho podmienečne prepustili. Každá udalosť, ktorá sa ho dotkne sa objaví v jeho tvorbe. Je hlboko veriacim človekom, preto jeho tvorbu často inšpirovalo Božie slovo. V roku 1958 namaľoval významný obraz „Snímanie Krista z kríža“, ktorý bol pre neho symbolom návratu z „kríža“ väzenia. Po prepustení zažíval dôsledky perzekúcie, nemohol sa zaradiť do spoločnosti, mal len minimálne pracovné príležitosti, ilustroval detské knihy a venoval sa krajinomaľbe. Ešte počas normalizácie vyzdobil 25 kostolov krížovými cestami. V rokoch 1968 - 1969 pôsobil s rodinou vo Francúzsku a venoval sa štúdiu sakrálneho umenia - architektúre a interiéru kostolov. Jeho životným poslaním je rozdávať radosť, kresťanský optimizmus a živú vieru vo večný život. Jeho umenie je umením, ktoré má hĺbku a môže hovoriť stále.