Anna Világiová

* 1956

  • „V lete roku 1968 som bola na prázdninách u tety v Liptovskom Mikuláši. V to ráno teta pustila rozhlas, kde sa už hovorilo o tom, že nás napadli, a že bude vojna. Všetci sme vyskočili z postele, triasli sa a premýšľali, čo sa to deje. Moji rodičia, ktorí sa vtedy nachádzali v Bratislave, nevedeli, čo si so mnou počať. V tom čase ešte neboli mobilné telefóny a tak mama telefonovala tete na pevnú linku, aby ma posadili na vlak. Mňa – 12 ročnú posadiť na vlak? Vraj sa nedá nič iné robiť, pretože nikto necestuje smerom do Bratislavy. Tak ma posadili do plného vlaku, ktorý bol vyslovene natrieskaný, a išla som sama do Bratislavy. Vlak bol taký plný, že som v ňom stála na jednej nohe – všetko to utekalo. V Bratislave na stanici ma potom už čakala mama. Spomínam si, ako som vystrčila z okna hlavu a kývala som jej, že tu som, tu som. Veľmi sme sa báli, že bude vojna, doteraz si pamätám na ten deň.“

  • „Nedávno som čítala článok, že istý Adam Fiačan – tak sa volal aj môj dedko, tiež pomáhal Židom. Neviem presne, ktorý to bol, pretože v Galovanoch je niekoľko rodín Fiačanových. Mama mi spomínala, že tiež pomáhali a schovávali – neviem, či židovské rodiny alebo partizánov, ale veľa pomáhali. Rozprávala mi aj ako nosila chlieb do hory – mala všade známych – na úradoch, poznala aj policajtov, pretože pracovala v Hoteli Kriváň, a tam sa stretávali na štamprlíku, takže mala všetkých takto podchytených.“ „Tá pomoc, ktorú ste spomínali, to bolo asi partizánom, pretože ste vraveli, že nosila do hory chlieb.“ „Áno, v noci napiekli chleba a mama si vybavila povolenie, pretože v noci až do rána platil zákaz vychádzania. Zobrala na úrad fľaštičku – vždy vedela takto niečo vybaviť a robievala to často, kým bola mladá. Dostala povolenie, že sa môže počas zákazu pohybovať po vonku, zobrali voz a naložili naň chlieb, ktorý odniesli partizánom do lesa.“

  • „Keď sme zastavili na hraniciach v Bergu, už nás kontrolovali. Museli sme otvoriť kufre, hľadali, či nemáme niekde peniaze a vypytovali sa nás, prečo cestujeme a kam. Keď sme sa potom vracali, zasa to isté – otvoriť kufre a pozerali, čo si privážame. Jedenkrát som si priniesla z Talianska päť pulóvrov. Vysadili ma z vlaku aj s kufrom a zobrali na colnicu, kde mi preclili dva pulóvre s tým, že ich mám navyše. Tak som tam zaplatila colné, už si nespomínam, koľko to bolo, za dva pulóvre navyše. Bolo to hrozné. A potom, ako sme prišli s vlakom na hlavnú stanicu v Bratislave – všade bola tma, všetko bolo ponuré a neosvetlené, žiadne svietiace reklamy, bary pozatvárané, no proste hrozné. A keď ste išli do obchodu, tak v ňom nemali takmer nič. Spomínam si, ako som sa postavila s taškou plnou sklenených fliaš do rady a všade boli prázdne police – s tým, čo je dostupné v obchodoch v súčasnosti, sa to nedá porovnať. Bolo to hrozné.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 10.10.2023

    (audio)
    délka: 01:38:47
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Ako redaktori pôsobiaci v období normalizácie sme cítili, čo sa smie uverejniť, a čo nie

Anna Világiová, rodená Benediková, sa narodila 11. februára 1956 v Liptovskom Mikuláši. Obidvaja jej rodičia – matka Anna, za slobodna Fiačanová, a otec Dezider pôsobili v oblasti gastronómie a hotelierstva v známych liptovských hoteloch Hotel Kriváň a Hotel Európa. Do svojich 12 rokov žila Anna s rodinou v Liptovskom Mikuláši, kde navštevovala aj základnú školu na Palúdzke. V roku 1967 sa s rodinou presťahovala do Bratislavy, kde pokračovala v štúdiu na Základnej škole Thelmanova. Po tom, ako sa z dôvodu zlého kádrového posudku a nedostatku voľnej kapacity nedostala na prestížne gymnázium Metodova v Bratislave, začala študovať na gymnáziu v Pezinku, kam denne dochádzala. Ako stredoškolská študentka trávila v období socializmu letné prázdniny u sestry na juhu Talianska. Po ukončení stredoškolského štúdia absolvovala v rokoch 1975 – 1977 dvojročné nadstavbové štúdium na Strednej knihovníckej škole, kde študovala archívnictvo. Svoje prvé pracovné uplatnenie našla v redakcii týždenníka Expres, kde nastúpila na pozíciu archivárky-dokumentaristky. Ako rešeršistka a redaktorka zahraničných správ sa v období normalizácie v redakcii pravidelne stretávala s cenzúrou. V roku 1988 sa vydala za Attilu Világiho, s ktorým má dve deti – syna Lukáša a dcéru Simonu. V dôsledku porevolučnej reorganizácie týždenníka Expres musela predčasne ukončiť svoju materskú dovolenku a nastúpiť do novovzniknutej redakcie International ExPress. Po zaniknutí týždenníka International ExPress pôsobila istú dobu ako tlmočníčka v súkromnom sektore. V roku 2007 začala podnikať a špecializovať sa na dovoz dizajnových živicových kvetináčov z Talianska. Tejto činnosti sa venuje dodnes.