Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Világiová (* 1956)

• narodila sa 11. februára 1956 v Liptovskom Mikuláši

• v rokoch 1971 – 1975 študovala na gymnáziu v Pezinku

• po ukončení stredoškolského štúdia absolvovala dvojročné nadstavbové štúdium na Strednej knihovníckej škole, kde študovala archívnictvo

• od roku 1977 pôsobila v redakcii týždenníka Expres na pozícii archivárky-dokumentaristky

• v roku 1988 sa vydala za Attilu Világiho, s ktorým má dve deti – syna Lukáša a dcéru Simonu

• v období porevolučnej transformácie redakcie týždenníka Expres sa presunula do novovzniknutej redakcie International ExPress

• po reorganizácii redakcie International ExPress prišla o zamestnanie a začala pôsobiť ako tlmočníčka v súkromnom sektore

• od roku 2007 začala podnikať v oblasti dovozu dizajnových kvetináčov zo zahraničia

Vďaka sestre, ktorá sa vydala za cudzinca zo západu, trávila letné prázdniny v období socializmu v slnečnom Taliansku. Realitu každodenného života za železnou oponou pociťovala nielen vďaka prázdnym regálom v obchodoch, ale aj cenzúre, s ktorou sa stretla počas svojho pôsobenia v redakcii spoločenského týždenníka Expres

Anna Világiová, za slobodna Benediková, sa narodila 11. februára 1956 v okresnom meste Liptovský Mikuláš nachádzajúcom sa v centre regiónu stredný Liptov. Obidvaja Annini rodičia - Anna, rodená Fiačanová, a Dezider, pôsobili v oblasti gastronómie a hotelierstva v centre Liptovského Mikuláša. Spoznali sa tam krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny. „Ich stretnutie prebehlo v Hoteli Európa, kde bol otec zamestnaný ako čašník. Mama pracovala v ďalšom známom liptovskom zariadení – Hoteli Kriváň za teplým pultom, kde vydávala stravu,“ upresňuje pamätníčka.

Hotely okrem lokality spájala aj spoločná história a tragický osud ich majiteľov, ktorí mali židovský pôvod. Majiteľka Hotela Kriváň Ružena Feuereisenová a vlastníci Hotela Európa, bratia Július a Oskar Scheinoví, prišli o svoje živobytie v období existencie ľudáckej Slovenskej republiky po prijatí arizačných zákonov. „Mama vnímala veľmi citlivo celý ten vývoj a to, čo sa udialo Židom počas vojny. Mnohých z jej okolia, medzi inými aj majiteľku Hotela Kriváň, odviedli do koncentračných táborov. Tú spolu aj s jej matkou transportovali do Terezína. Našťastie sa im nakoniec podarilo prežiť,“ dodáva pamätníčka.

Udomácnená v prostredí židovskej komunity

Nárast antisemitizmu a fašistická orientácia ľudáckeho režimu sa priečili aj príbuzným pamätníčky, ktorí svojim židovským spoluobčanom pomáhali. Samotná matka pamätníčky mala v židovskej komunite veľa známych, s ktorými udržovala živé kontakty.

 „Veľa priateľstiev vzniklo vďaka maminej práci. S niektorými sa spoznala aj tak, že si privyrábala upratovaním v židovských domácnostiach. Počas vojny v tom pokračovala a okrem výpomoci im nosila aj prebytky vajec a podobne. Spomínala mi, že starí rodičia dokonca istú dobu ukrývali v pivnici jednu židovskú rodinu, ale netrvalo to dlho,“ objasňuje.

Svoju pomoc však matka pamätníčky sústreďovala po vypuknutí Slovenského národného povstania aj na partizánov, ktorým potajme nosila chlieb do hory. „Tým, že v Hoteli Kriváň sa stretávali na poháriku rôzni ľudia, mama mala všade známych. Na úrade si za fľaštičku vybavila povolenie, že sa môže pohybovať v noci po vonku – vtedy ešte platil zákaz vychádzania. V noci napiekli chlieb, naložili ho na voz a odniesli do lesa.“

Ďalšiu výzvu pre príbuzných pamätníčky predstavoval komunistický prevrat. Nové politické zriadenie a jeho filozofia štátneho vlastníctva zasiahla najmä jej starých rodičov, ktorí vlastnili statok s dobytkom.

„Starkí mali veľmi ťažký život. Tvrdo pracovali a žili prakticky z toho, čo si sami dopestovali. Komunisti ich najprv nútili odovzdávať kontingenty, potom boli tlačení do toho, aby vstúpili do družstva. Nakoniec im pobrali všetko – pozemky a ešte aj tú kravu, ktorú mali na mlieko. Boli z toho strašne nešťastní a oplakali to,“ hovorí pamätníčka.

Na nedeľnej omši v šatách z Ameriky

Svoje detstvo prežila pamätníčka v Liptovskom Mikuláši, kam sa jej rodičia spolu s dvoma staršími sestrami – Máriou a Ruženou, presťahovali pár rokov pred jej narodením. „Rodičia si v Mikuláši kúpili starší dom, ktorý prerábali. Dom mal veľkú záhradu, letnú kuchynku a chlievy, kde sme chovali svine, kačice či prasatá. Boli sme tam ako na dedine – všetky činnosti prebiehali prakticky na dvore a v letnej kuchynke, do domu sa chodilo večer iba spať.“

Voľný čas zvykla ako dieťa tráviť hrami pri rieke Váh, kde chytali ryby a raky. K povinnostiam jej ako desaťročnej pribudli tréningy gymnastiky, na ktorú chodila spolu so staršou sestrou trikrát do týždňa. Okrem toho zvykla s matkou a sestrami pravidelne chodievať do kostola, a to aj napriek nepriateľstvu komunistického režimu voči katolíckej cirkvi a jej členom.

„Chodenie na nedeľnú omšu sa mi spája najmä s krásnymi šatami od otcovej sestry z Ameriky. Tá nám pravidelne posielala balíky s obnoseným oblečením, ktoré potom naša mama prešívala a my sme takto vyobliekané chodili do kostola. Okrem oblečenia nám teta zvykla posielať aj doláre, ktoré boli uložené v obálke. Štát ju samozrejme vždy otvoril a nahradil poukážkou na bony,“ spomína pamätníčka.

V roku 1962 nastúpila pamätníčka na deväťročnú základnú školu na Palúdzke v Liptovskom Mikuláši. Navštevovala ju až do roku 1967, kedy sa aj s rodinou presťahovali do Bratislavy. „Mama mala obchodného ducha, tak sa chopila predaja domu. Zobrala si pôžičku a vyhliadla nám dom v Ľudovej štvrti v blízkosti továrne na cukrovinky Figaro. Museli sme potom čakať ešte celý rok, kým nám ho pôvodní majitelia uvoľnili. Keď už bolo všetko hotové, objednalo sa nákladné auto, na ktorom nás aj s všetkými vecami odviezli do Bratislavy,“ hovorí pamätníčka. 

Desivé prebudenie do okupačného rána

Rodina Benedikových sa s Bratislavou zžila pomerne rýchlo – pamätníčka prestúpila na základnú školu na Thalmanovej ulici, kde bola dobre prijatá, a jej rodičia si našli nové pracovné uplatnenie v lukratívnych hoteloch v historickom centre Bratislavy.

V Bratislave zažívali zlaté obdobie Pražskej jari, ktoré sa pamätníčke v spomienkach spája najmä s jej výrazným predstaviteľom Alexandrom Dubčekom. „Doma sme ho mali všetci radi a obdivovali sme ho. Brali sme to tak, že nám chce dobre a spolu s ním smerujeme k lepšiemu životu. Bol to vtedy náš idol.“

Pozitívny vývoj politickej situácie a spoločenskej atmosféry v Československu bol však náhle prerušený vpádom okupačných vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968. Pamätníčka v tom čase trávila letné prázdniny u svojej tety v Liptovskom Mikuláši. „Teta bývala blízko kasárni a to ráno nás zobudil hluk spôsobený prechodom tankov. Zapli sme si rádio, v ktorom začali vysielať prvé informácie o okupácii. Hovorilo sa tam o tom, že sme boli napadnutí a bude vojna. Všetci sme sa z toho roztriasli. Teta začala premýšľať, čo teraz so mnou. Nakoniec ma po telefonáte s mamou nasadila na vlak do Bratislavy – ten bol tak preplnený utekajúcimi ľuďmi, že som celú cestu stála na jednej nohe. V Bratislave na hlavnej stanici ma potom už čakala mama. Dodnes si pamätám na ten strach z toho, čo sa bude diať,“ hovorí.

Tá, ktorá má rodinu na západe

Československá spoločnosť zareagovala na agresívne zakročenie sovietov voči ceste krajiny smerom k slobode otvoreným odporom. Pamätníčka  si na toto obdobie spomína nielen vďaka tragickému upáleniu Jána Palacha, ale aj pamätnému zápasu na majstrovstvách sveta v hokeji v roku 1969. „Bola to neskutočná eufória, keď sme vtedy vyhrali nad sovietskym tímom.“

Odpor občanov proti okupácii bol postupne potlačený a s ním dochádzalo aj k snahám o dezinterpretáciu historických udalostí. „Spomínam si, ako sme neskôr v škole na hodine dejepisu preberali, čo sa stalo. Náš učiteľ nám to vysvetľoval tak, že Dubček chcel, aby sa Československo vydalo inou cestou a Rusi nám to nedovolili. Preto nás aj napadli a my musíme byť stále socialistická krajina. Záver bol nakoniec taký, že nám vlastne prišli pomôcť,“ konštatuje pamätníčka.

Posilnenie pozície štátneho aparátu a návrat k cenzúrnym praktikám sa pretavil aj do jej ďalšieho životného smerovania. Skutočnosť, že časť jej rodiny žila v Spojených štátoch amerických a absentujúci robotnícky pôvod jej rodiny nakoniec ovplyvnil aj jej výber strednej školy. „Pôvodne som sa hlásila na gymnázium Metodova v Bratislave. Objavili sa tam komplikácie, pretože otec nebol robotník a my sme sa museli konfrontovať s tým, že máme rodinu v Amerike; paradoxne sme ani neudržiavali nejaké živé kontakty. Takže ma napokon neprijali – oficiálne z kapacitných dôvodov,“ vysvetľuje.

Letné prázdniny u sestry na západe

V roku 1971 napokon začala študovať na gymnáziu v Pezinku, kam denne dochádzala. Obdobie stredoškolských štúdií sa jej spája najmä s letnými prázdninami, ktoré trávila v čase hlbokého socializmu u sestry na západe. „Sestra Ružena sa mi v roku 1972 vydala do Salerna na juhu Talianska. Každé leto som tam potom za ňou cestovala na doložku. Bol to komplikovaný proces – najprv som musela mať oficiálne pozvanie, ktoré sme dali preložiť do slovenčiny. Potom sme išli na konzulát do Prahy, kde sme zohnali vycestovaciu doložku a vízum. Toto všetko trvalo zhruba tri týždne až mesiac,“ spomína.

Jednou z ďalších nepríjemných súčastí cestovania na západ boli aj kontroly na hraniciach, ktoré musela pamätníčka pravidelne absolvovať. „Hneď, ako sme zastavili na hraniciach v Bergu, už nás kontrolovali – museli sme otvoriť kufre, tie skontrolovali a vypytovali sa nás, prečo cestujeme a kam. Raz som si so sebou priniesla z Talianska päť pulóvrov – vysadili ma z vlaku a zobrali na colnicu, kde mi preclili dva pulóvre s tým, že ich mám navyše.“

Avšak, ako dodáva, vždy po letných prázdninách sa musela konfrontovať najmä s tým, aký bol priepastný rozdiel medzi životom na západe a za železnou oponou. „Už ako sme prichádzali vlakom na hlavnú stanicu v Bratislave, všetko sa mi zdalo strašne ponuré – všade bola tma, ulice boli neosvetlené, nikde svietiace reklamy. Takisto v obchodoch nebol takmer žiadny tovar, iba prázdne police. Dva mesiace som potom nevychádzala z domu a plakala, že sa tam chcem vrátiť, lebo tu sa nedá žiť.“

V redakcii týždenníka Expres

V roku 1975 ukončila stredoškolské štúdium na gymnáziu v Pezinku. Po maturite síce uvažovala o štúdiu psychológie na vysokej škole, no napokon absolvovala dvojročné nadstavbové štúdium archívnictva na Strednej knihovníckej škole na Kadnárovej ulici v Bratislave. 

Ako čerstvá absolventka nastúpila do redakcie spoločenského týždenníka Expres na pozíciu  archivár-dokumentarista. V redakcii Expresu prinášajúceho aktuality a zaujímavostí z oblasti ekonomiky, politiky, kultúry a spoločenského života, mala pridelené zahraničné časopisy, z ktorých robila rešerše pre redaktorov.

„Odoberali sme veľké množstvo zahraničných časopisov – ruské, maďarské, americké, francúzske či talianske, ktoré som objednávala vždy po dohovore so šéfredaktorom a redaktormi. Následne som ich rozdeľovala medzi kolegov podľa oblastí, ktoré mali na starosti – niekomu som pridelila vedu, niekomu psychológiu, vtipy, krížovky a podobne. Do každého čísla Expresu sa potom dostávali zrešeršované články zo zahraničných médií, ktoré boli preložené a upravené,“ vysvetľuje pamätníčka.

Tým, že nastúpila do redakcie v období rozbehnutej normalizácie, stretávala sa pri práci pravidelne s cenzúrou. „Všetky články prechádzali kontrolou cez zástupcu šéfredaktora a šéfredaktora. Aj samotní redaktori tak nejak prirodzene cítili, čo sa smie uverejniť a čo nie, takže by sa dalo povedať, že všetky texty prechádzali cez tri ruky.“

Láska z karate

Svoj voľný čas medzi prácou a osobným životom venovala v 80-tych rokoch aj netradičnému športu – karate, kde sa zapísala so svojou priateľkou. Súčasťou tréningov boli okrem posilňovania a cvičenia zostáv aj meditácie, lekcie z východnej filozofie a sústredenia. Na nich sa mala možnosť spoznať nielen so synom Alexandra Dubčeka a výraznou osobnosťou nežnej revolúcie – Františkom Šebejom, ale aj svojím budúcim manželom Attilom.

„S manželom sme sa zoznámili na sústredení v Studenci. Tak, ako môj otec, aj on bol maďarskej národnosti. Vtipné na tom celom bolo to, že otec mi často zvykol vravievať, že si raz zoberiem za muža Maďara. Ja som mu na to vtedy odpovedala, že nikdy, a nakoniec som si našla Slováka maďarskej národnosti,“ konštatuje. 

V roku 1988 spečatili pamätníčka s Attilom svoj zväzok svadbou. Bolo to v čase vrcholiacej spoločenskej krízy, ktorá vyústila nielen v Československu, ale aj okolitých sovietskych satelitoch, do protestov proti komunistickému režimu.

 „Spolu s manželom sme sledovali prenosy z námestí v televízii. Tešili sme sa, že sa konečne niečo deje. Postupne sa začalo otvorene hovoriť o tom, že príde zmena, pretože komunistický režim sa už nemôže dlho udržať. Na samotných manifestáciách som sa však nezúčastňovala, pretože som vtedy čakala dvojičky,“ vysvetľuje.

Pád komunistického režimu však okrem vytúženej slobody priniesol aj komplikácie v podobe transformácie štátnych podnikov na súkromné. Procesy demokratizácie prebiehali aj vo vnútri redakcie Expresu, ktorá prechádzala po vzore veľkých podnikov delimitáciou.

„Bola som vtedy na materskej dovolenke, keď mi zrazu volali z redakcie, že musím okamžite nastúpiť späť do práce, lebo Expres zaniká. Deťom sme narýchlo hľadali jasle a ja som napokon nastúpila do novovznikajúcej redakcie International ExPress, kde som pôsobila niekoľko rokov,“ hovorí pamätníčka. 

Z redaktorky podnikateľkou

Čoraz napätejšie vzťahy v porevolučnom Československu, spustené tzv. pomlčkovou vojnou, napokon vyústili do jeho rozdelenia. Na ďalší vývoj už samostatnej Slovenskej republiky mala neskôr fatálny dopad Vladimíra  Mečiara, ktorá mala črty autokratickej vlády. „Obdobie mečiarizmu sa mi okrem pnutia v spoločnosti spája najmä s vraždami a tým, ako sa rozrástla mafia. Tým, že sme bývali na Dlhých dieloch, výrazne som registrovala vraždu Róberta Remiáša. Okrem všetkých týchto káuz sa mi vybavuje aj to, ako sa rozkrádali štátne financie, kontroverzná návšteva Claudie Schiffer a podobne,“ spomína.

Keďže napokon zanikla aj redakcia International ExPress-u, pamätníčka zostala nezamestnaná. Vďaka cestám za sestrou do zahraničia ovládala na dobrej úrovni taliansky jazyk, čo jej istú dobu umožnilo pracovať ako tlmočníčka. „Uplatnila som sa v jednej súkromnej firme, kde som robila tlmočníčku poľovníkom. Keď začala zanikať éra poľovačiek, musela som sa obhliadať po niečom inom a začala som podnikať,“ dodáva.

V súčasnosti sa špecializuje na dovoz živicových dizajnových kvetináčov z Talianska. Viac ako 30 uplynulých rokov života v demokracii hodnotí aj na pozadí kvality podnikateľského prostredia na Slovensku, ktoré jej prekáža. „Mám pocit, že sa akosi stále točíme dookola. Dá sa povedať, že za socializmu som sa mala tiež dobre, pretože som mala mamu, ktorá vedela všeličo vybaviť a mohla som cestovať do zahraničia. Teraz som síce slobodná, no smutné je, že človek vďaka prevratu prišiel o prácu,“ uzatvára pamätníčka.