MUDr. Jozef Strauss

Hneď od začiatku som mal problémy. Ja som totiž všetky praxe, tam boli povinné praxe na medicíne, absolvoval v Nitre, čiže poznali ma. S mnohými som si tykal. Keďže som bol pediater na pediatrickej fakulte, tak som si zvolil odbor pediatria. A jednoducho napriek tomu ma nechceli zobrať do nemocnice, keď som skončil. Riaditeľ sa vykrúcal. Zobral dve plne také indiferentné kolegyne, až potom náhodou otec operoval nejakú vplyvnú osobu a odrazu som miesto mal, ale keď som začal robiť, ani som sa neohrial na detskom oddelení už ma hodili na chmeľovú brigádu do Čiech. Už som mesiac bol mimo. Takto to bolo so mnou celý, celý čas, čo som pracoval. Vždycky so mnou plátali nejaké neatraktívne miest. V skratke, začal som detské lekárstvo, lebo to som mal rád, to som miloval, zbožňoval. Potom z toho som atestoval. Keď som zatestoval, prišiel za mnou bývalý kolega z detského oddelenia, ktorý nevynikal medicínsky zato politicky. A v jeho rodnej dedine otvorili nový obvod, že by som tam išiel na jeden rok na záskok. Tak sme si podali ruky, že od do budem tam ako jeden rok a vrátim sa na oddelenie. Odvtedy sa mi vyhýbal. Žiadne papiere som nedostal. Bol som tam tri a pol roka. To bolo najlepšie obdobie, kedy som bol medicínsky zrieť, tak som bol z toho nešťastný. Tak som potom sa chcel vrátiť do nemocnice a mal som 3 možnosti. Buď patológiu alebo súdne, oddelenie ARO, ktoré bolo vtedy v dosť žalostnom stave, a rádiodiagnostika, ktorá tiež nejak nevynikala, ale zase mi povedali, že keď zatestujem z rádiológie, vrátim sa na detské oddelenie ako detský rádiológ a že budem robiť rádiológiu plus pri lôžku. Zase z toho zišlo, keď som zatestoval. Tak nakoniec som ostal rádiológ.

V podstate bol stále vypočúvaný. Veľmi nepríjemné to bolo, lebo nikdy sme nevedeli, že či sa vráti. Na našej mame sme to videli, tá bola vždycky nervózna a nešťastná. No a potom v tých 50. rokoch v podstate súdili otcových priateľov okolo toho Kolakoviča, ktorého som spomínal. A boli to, ja neviem, Vladimír Krčméry, Vlado Jukl a Ján Chryzostom Korec a Ladislav Hanus a mnohí, mnohí ďalší, Imrich Staríček. A boli to nielen kňazi, ale boli to v podstate aj iné profesie, inak zameraní ľudia. A bolo to veľmi, veľmi nepríjemné. A dokonca otec spomínal, že spomínali, že vedľa je ten a ten, a že o otcovi to a to hovorí. Keď toto všetko skončilo a vracali sa v 60 rokoch naspäť, tak hovorili, ale aj mne to isté hovoril, že ty si vedľa. Takže boli to veľmi nepríjemné, veľmi nepríjemné časy. A už vtedy sa začali regrutovať príslušníci ŠtB. No a čo bolo smutné, tak aj zo strany vlastného kolektívu. Dokonca bol tam jeden lekár, ktorý dostal hepatitídu a mama mu pol roka varila diétu a odvďačil sa tým, že donášal na otca a rodinu. Takže to boli veľmi tvrdé, veľmi tvrdé časy. - A Váš otecko bol vypočúvaný z tých istých dôvodov ako... Náboženských. Jednoznačne náboženských. Áno, áno. To bolo... pretože to bolo také obdobie, že napríklad odstraňovali kríže. A on jediný povedal: Nie, u mňa ostane. Alebo iné takéto veci, takéto prejavy. No a videli jednoducho, že je pevný v tej svojej viere a nepoľavuje, kdežto viete, ako v každej dobe, vždycky tí ľudia sa trošku prikrčia a boja sa, lebo to boli existenčné veci. Veď tí ľudia, ktorých odsúdili vtedy v tých súdoch, tak tí dostali 15, 20 a niektorí 25 rokov. A to boli ľudia, ktorí v podstate začínali, to boli ľudia, ktorí po vysokej škole prichádzali do zamestnania. Čiže mladí ľudia.