Alexander Stín

"Neviem, či to bolo v tom prvom, druhom alebo treťom ročníku, ale bolo to ešte pred 48. rokom. Ako sme sedeli v triedach, tak mal som tam jedného spolužiaka, syn pána doktora Homolu, ktorý bol v tom čase okresný lekár. Paľo Homola sedel za mnou. A ten nadával do Židov. A ja som bol vtedy už troška pri sile, on taký doma odchovaný chlapček pána doktora. A hovoril som mu: 'Paľo, prestaň. ' On neprestal, tak dostal odo mňa naložené chlapčensky. Samozrejme, išiel sa sťažovať, no a prišiel pán doktor Homola do triedy s pánom riaditeľom Lobotkom. Ten, chudák, nevedel, čo má robiť. Tam okresný lekár, tu zase známosť s mojimi rodičmi. Samozrejme, sa ma pýtal, ako si to predstavujem, ako si to dovoľujem. No a vtedy som hovoril, s otcom som sa nebavil: 'Pán riaditeľ, Paľo Homola mi nadáva do Židov, do smradľavých Židov. Nehnevajte sa, prečo si to ja mám nechať dovoliť. Ja som prežil vojnu a som rád, že som tu. Dokonca chodím miništrovať. ' To sme mali ako hobby. Zrazu Paľo spoza môjho chrbta vstal a hovorí: 'Vidíš, ten smradľavý. ' Hovorí pán riaditeľ: 'Nesmieš to robiť, Šaňo.' 'Nesmiem to robiť? Keď chcete, ja mu pred vami tresnem jednu.' 'To by som chcel vidieť. ' Otočil som sa, chlapcovi začala krv tiecť z nosa hneď. Ale keď sme už vyrástli, tak prakticky na to sa už, ako tínedžeri väčší, tak tam sa zabudlo na tieto veci, ale vnútri to ostalo proste. 'Paľko, ty mi nemusíš nič rozprávať, s tebou mám svoje skúsenosti. Fašista je fašista, aj bude fašistom.' "

"Náš dom, kde my sme v tom gete bývali, bol tesne na hranici, lebo bol vytiahnutý tam dva a pol metrový múr s bránou, stráž, a tá chodila cez tú bránu. Ostatní – tam končilo sa. A v tom gete boli nejaké izby hore, ale viac menej sa nepoužívali, lebo väčšina času sa už v tom čase – sme sa v tom čase zdržiavali dole v pivnici. Lebo tam nálet na nálet išiel. Ja vďačím tomu, že tu sedím teraz, jednej pani. Keď sirény ukončili nálet, išli sme hore, zobrali aj mňa. Raňajky v úvodzovkách, tak nejaká horúca melta alebo čaj, neviem, čo sa nabralo tam. Tak za jeden okrúhly stôl sme si sadli, ja na tej veľkej detskej stoličke, čo aj teraz deti sedia na tých stravovacích stoličkách a sedeli sme, ale v tom momente prišiel ďalší nálet a sirény, ale na to sme už nevedeli ísť dole my, do úkrytu. Všetci sa schovávali popod stôl a tá pani posledná, ktorá išla, tak ma strhla s tou stoličkou na zem a na to miesto na stole v tom momente sa črepina zapichla. Takže to hovorím, spomienka z geta, ktorá sa nedá zabudnúť. To je jedna. A druhá, si pamätám, že ten dom, v ktorom sme my bývali v gete – bývali, boli, prežívali – tak my decká sme mohli vyjsť von z toho úkrytu. Tam bol nejaký malý dvor, zhruba takto betónový plot a potom už kovová časť ohradená s druhým domom. A nechceli nás naši púšťať tam hore, no ale decká. Vyšli sme tam hore a zrovna v tom čase zo susedného domu nyilaši odvádzali všetkých, ktorí tam boli. A my sme boli za týmto domom a videli sme ako tých, ktorí nevládali, odstreľujú."