Alexander Stín

* 1939

  • "Židia so žltou hviezdou mali určený čas, kedy mohli nakupovať. Deti ako ja v tom čase nemuseli mať žltú hviezdu. Čiže ja ako päťročný (alebo necelých päť rokov) som chodil ešte v tom čase, keď niečo v obchode ráno bolo, nakupovať, či to už bolo za peniaze – vtedy už peniaze nemali žiadnu hodnotu, skôr bol výmenný obchod. Naši mali nejaké šmuky a tieto veci, tak to sa dávalo. Tak chodil som a to, čo bolo k mániu, tam sa nevyberalo, to čo bolo k mániu proste, to sa donieslo. Jedno viem určite, že ja vďaka tekviciam som ostal na žive. Lebo tie sladké pečené tekvice, tak tie som jedol, to ma držalo pri sile. Môj mladší brat nemal to šťastie, lebo ten tesne, týždeň pred oslobodením, zomrel na podvýživu. Mama nemala mlieko a proste zomrel hladom. A to, čo som spomínal, toho maminho bratranca, ktorý sa nedostal do Osvienčimu, a mal teda možnosť dostať sa von alebo niektorí jeho kamaráti. Ja predpokladám, hoci možno sa to aj doma spomínalo, ktorí boli takisto Židia, len sa vedeli infiltrovať do polície a chodili do toho geta. A na to, keď si zavriem oči, pamätám si, keď sme neboli v úkryte, tak hore v tom byte, kde sme bývali, bola nejaká taká terasa. A odtiaľ sme púšťali dole lano, oni nám na to lano zavesili nejaký batoh, ten sa vytiahol, a takto nám pomáhali proste prežiť."

  • "Neviem, či to bolo v tom prvom, druhom alebo treťom ročníku, ale bolo to ešte pred 48. rokom. Ako sme sedeli v triedach, tak mal som tam jedného spolužiaka, syn pána doktora Homolu, ktorý bol v tom čase okresný lekár. Paľo Homola sedel za mnou. A ten nadával do Židov. A ja som bol vtedy už troška pri sile, on taký doma odchovaný chlapček pána doktora. A hovoril som mu: 'Paľo, prestaň. ' On neprestal, tak dostal odo mňa naložené chlapčensky. Samozrejme, išiel sa sťažovať, no a prišiel pán doktor Homola do triedy s pánom riaditeľom Lobotkom. Ten, chudák, nevedel, čo má robiť. Tam okresný lekár, tu zase známosť s mojimi rodičmi. Samozrejme, sa ma pýtal, ako si to predstavujem, ako si to dovoľujem. No a vtedy som hovoril, s otcom som sa nebavil: 'Pán riaditeľ, Paľo Homola mi nadáva do Židov, do smradľavých Židov. Nehnevajte sa, prečo si to ja mám nechať dovoliť. Ja som prežil vojnu a som rád, že som tu. Dokonca chodím miništrovať. ' To sme mali ako hobby. Zrazu Paľo spoza môjho chrbta vstal a hovorí: 'Vidíš, ten smradľavý. ' Hovorí pán riaditeľ: 'Nesmieš to robiť, Šaňo.' 'Nesmiem to robiť? Keď chcete, ja mu pred vami tresnem jednu.' 'To by som chcel vidieť. ' Otočil som sa, chlapcovi začala krv tiecť z nosa hneď. Ale keď sme už vyrástli, tak prakticky na to sa už, ako tínedžeri väčší, tak tam sa zabudlo na tieto veci, ale vnútri to ostalo proste. 'Paľko, ty mi nemusíš nič rozprávať, s tebou mám svoje skúsenosti. Fašista je fašista, aj bude fašistom.' "

  • "Náš dom, kde my sme v tom gete bývali, bol tesne na hranici, lebo bol vytiahnutý tam dva a pol metrový múr s bránou, stráž, a tá chodila cez tú bránu. Ostatní – tam končilo sa. A v tom gete boli nejaké izby hore, ale viac menej sa nepoužívali, lebo väčšina času sa už v tom čase – sme sa v tom čase zdržiavali dole v pivnici. Lebo tam nálet na nálet išiel. Ja vďačím tomu, že tu sedím teraz, jednej pani. Keď sirény ukončili nálet, išli sme hore, zobrali aj mňa. Raňajky v úvodzovkách, tak nejaká horúca melta alebo čaj, neviem, čo sa nabralo tam. Tak za jeden okrúhly stôl sme si sadli, ja na tej veľkej detskej stoličke, čo aj teraz deti sedia na tých stravovacích stoličkách a sedeli sme, ale v tom momente prišiel ďalší nálet a sirény, ale na to sme už nevedeli ísť dole my, do úkrytu. Všetci sa schovávali popod stôl a tá pani posledná, ktorá išla, tak ma strhla s tou stoličkou na zem a na to miesto na stole v tom momente sa črepina zapichla. Takže to hovorím, spomienka z geta, ktorá sa nedá zabudnúť. To je jedna. A druhá, si pamätám, že ten dom, v ktorom sme my bývali v gete – bývali, boli, prežívali – tak my decká sme mohli vyjsť von z toho úkrytu. Tam bol nejaký malý dvor, zhruba takto betónový plot a potom už kovová časť ohradená s druhým domom. A nechceli nás naši púšťať tam hore, no ale decká. Vyšli sme tam hore a zrovna v tom čase zo susedného domu nyilaši odvádzali všetkých, ktorí tam boli. A my sme boli za týmto domom a videli sme ako tých, ktorí nevládali, odstreľujú."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Nové Zámky, 07.07.2022

    (audio)
    délka: 02:33:58
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Jeden ruský vojak vystúpil z vozidla a podal mi do ruky vojenský chlieb

Alexander Stín
Alexander Stín
zdroj: Post Bellum SK

Alexander Stín sa narodil 23. októbra 1939 v Budapešti rodičom židovského pôvodu. V čase protižidovských perzekúcií žila rodina v Nových Zámkoch, ktoré sa po Viedenskej arbitráži stali súčasťou Maďarska. Po internovaní v novozámockom gete sa dostal s matkou do nemocnice v Budapešti. V júni 1944 sa narodil jeho mladší brat Peter, ktorý sa konca vojny nedožil – zomrel tesne pred oslobodením na podvýživu. Zvyšok vojny prežil v Budapešti – spočiatku v chránenom byte, následne v gete, kde bol svedkom popráv Židov, náletov a nedostatku jedla a vody. Po oslobodení bývali v dome starých rodičov v Budapešti, neskôr sa vrátili do Nových Zámkov, kde Alexander nastúpil do ľudovej školy. Rodičia obnovili chod mäsiarstva, ktoré im bolo počas vojny arizované, ale po prevrate bolo opäť znárodnené spolu s ich domom. Strednú školu chemickú navštevoval v Banskej Štiavnici. Po ukončení štúdia pracoval v priemyselnom kombináte. Už v októbri však musel narukovať na vojenčinu do Jindřichova Hradce a dostal sa až na pozíciu staršinu roty. Po skončení povinnej vojenskej služby v 60. rokoch, ktoré sa niesli v znamení politického odmäku, začal pracovať v Elektrosvite, kde si doplnil vzdelanie o štúdium diplomovaného technika bez inžinierskeho titulu. V časoch normalizácie v 70. rokoch začal popri práci pôsobiť aj v telovýchovnej jednote v Nových Zámkoch. Po nezhodách s vedúcim tajomníkom ÚV KSS Valentom na spartakiáde v roku 1985 bol presunutý na krajský výbor do Bratislavy. Po roku 1989 sa dostal do Ústredného výboru Slovenského zväzu telovýchovy a kultúry (SZTK). Neskôr z tejto funkcie abdikoval z dôvodu podozrenia, že finančné prostriedky boli nespravodlivo rozdeľované medzi jednotlivé športové oddiely. Pri oslavách 10. výročia SZTK mu mala byť udelená plaketa, ale odmietol ju prevziať.