Mária Šidová, rod. Almássyová

* 1937

  • „To každý už vie a každý kto počuje o Ruzyni, tak vie o čom je reč. Pretože to boli obrovské chodby, ktoré len keď išli tie čižmy dozorcov tak to rezonovalo a nedajbože keď sa ešte ešusy nosili tak to rezonovalo, kým sa otvorili dvierka. Ešus vletel dnu s jedlom alebo jedlo ak sa to dalo nazvať. Potom dozorcovia pozerali na tie kukátka a hlavne v noci lebo človek musel spať na tom slamníku, na doskách. Ruky na deku a tuto vám svietila dvestovka žiarovka. Toto je to, čo nemôžem ani vidieť ani cítiť , čo mi zničilo zrak. A vy musíte mať zatvorené oči, ale to Vás prepaľuje až do mozgu. A keď ten dozorca videl, že nemáte ruky takto, ale sa kryjete nabok, kopal tými čižmami do plechových dverí, ktoré rezonovali a počula to celá chodba, celá väznica. A toto bolo počuť všetky tie noci. Stopäťdesiat ciel, druhá stopäťdesiat, tristo. Buchoty čižiem: „Ruce na deky! Otočit se na hřbet.“ To boli noci.“

  • „Tak ma dali na pole, kde nás vozili drezinkami na tie Esterházyho majetky, ktoré mali tridsať kilometrov. A tri rady sme mali robiť či to bolo okopávať niečo či oberať kukuricu či tabak. A tie nekonečné horúčavy tam. To bolo zničujúce. Nevládali sme, smädné sme boli o hlade ani nehovorím. Slnko pálilo. To boli tie najťažšie otrocké práce aké existujú na našom území. - „A to ste tam stále pracovali s tým pruhom v takýchto podmienkach?” - Áno, pruh bol taký, že už som nemusela lopatami dvíhať do kopcov. hnoj kydať na tie obrovské kopce, ale toto bolo utrpenie. A potom nám vozievali v takom ako sa hnojovka vyvážala niekedy do družstva. Takú cisternu. A v tom nám akože vodu nosili, lebo odpadávali ženy na tých riadkoch. Nekonečné pláne. Tak vodu. Lenže tá voda bola horúca v tej cisterne. A ešte to dali voziť do kýbla, nabrala a chodila nám po hriadkach núkať taká špinavá cigánka. To sa nedalo ani piť.”

  • „Zatkli ma. Lebo medzitým sa stalo, že niekto doručil listy sestričkám. Korešpondenciu, tak ako sa tých päť rokov robilo. Páter mal kontakt s nimi, oni jemu dali. Ale tie sestričky zabudli ten kufor niekde či je to autobus alebo ja neviem kde. Zabudli proste kufor s tou korešpondenciou a tá korešpondencia tam ležala nevyzdvihnutá. Tak potom pátrali, že komu patrí ten list alebo tá obálka. A zistili, že to je rukopis pátra Hutyru, o ktorom si mysleli, že emigroval. A on sa pritom skrýval päť rokov. Ale ako zistiť kde? Tak zistili aj to.”

  • „To bolo veľmi ťažké tieto všelijaké skúsenosti a strach aj v obci. Aj v obci sa našli vraždy, že občanov niektorých spálili, nešťastia boli. My sme ten koniec vojny oslávili so starým ockom. Keď sme nevládali statok kŕmiť tak sme išli na naše lúky aby to spásli. Tak sme boli kravičky pásť na vrchhore. To bol jeden kopec taký. A vtedy išlo lietadlo a so starým ockom sme tam boli, ale to bol krásny zážitok. A zrazu išlo lietadlo a tam bol nadpis, že vojna skončila. No tak starý otec so mnou šťastný, sme zohnali stádo a prišli sme pekne domov. A bola radosť a pokoj a spokojnosť. Lebo to bolo ťažké. On svoje prežil. Strýčko potom aj synovia aj všetko. Bolo to také obdobie veľmi zvláštne a také ťažké. A pre mnohých ľudí tragické.”

  • „Stalo sa, že sestričky [rehoľníčky, pozn. ed.] obsah kufra spolu s tým listom niekde zabudli. A ony sa báli to nejako vyzdvihnúť, tak po čase sa zistilo, že páter Hutyra neemigroval, ale ukrýva sa v Československu. Len nevedeli, kde. Tak zaistili jeho švagra, ktorého donútili, že niečo povedal. Po tom výsluchu, tri dni tam bol a zomrel. Zostali po ňom tri siroty. Ony nám dali echo, že čo sa stalo, že poskytol informácie o tom, že je ubytovaný v Ružomberku. Medzitým sme mu našli nové miesto. Lenže už nás sledovali, takže ho zaistili. Našu rodinu striedavo zaisťovali. Ocka, maminku, mňa. Potom prepustili a takto to trvalo nejakú dobu. Až prišiel deň, keď prišli za mnou na poštu, kde som bola zamestnaná. Povedali mi, že mám ísť s nimi na nejaký pohovor. Ja som netušila, o čo sa jedná. A oni ma viezli priamo do Prahy. Cez Banskú Bystricu v Tatraplane [vozidlo Tatra 600, pozn. ed.] až do Prahy do Ruzyně."

  • „Hovorila som, len čo som musela. Čo som nemusela, som nepovedala. Nemôžem povedať, že by na mňa nejako fyzicky útočili alebo mi ubližovali. Ale tie nočné výsluchy boli dosť ťažké, pretože ten spánok bol narušený. Okrem toho, spánok nebol žiaden. Bola som len na jednej železnej prični, ktorú spustili z povaly. Na tom nejakú tenkú prikrývku a deku. Musela som spať na chrbte a nad hlavou mi svietila stowattová žiarovka. Takže pochopiteľne som sa chcela v spánku otočiť a do toho čižmou dozorca trepal na železné dvere. Tam boli obrovské chodby. Ruzyň, to bola obrovská budova. To sa ozývalo. Keď na druhom konci zabúchal tými čižmami, tak to bolo počuť na celej chodbe. Takže to budenie bolo bolestivé, že sme sa nevyspali. A ešte horšie bolo to svetlo. Pretože aj keď zažmúrite oči, skúste so zažmúrenými očami pozerať do slnka. To vám ide oči vypáliť. Takže som bola poloslepá, nevyspatá. Toto považujem za to najťažšie obdobie."

  • „To boli samé kriminálničky, tieto ženy. Katastrofa. Bývali sme v starých ovčincoch prerobených na to, že tam dali 17 poschodových postelí a túto ‚svoločʻ, tieto ženy." „Nemali ste s nimi nejaké incidenty?" „Tak ja som bola ako myš. Ale aj tak ma vyhľadávali. Jedna mi hrozila. Ony sa pomiatli, niektoré z nich, hlavne tie vrahyne. Tie všetky vedeli o každom. Mňa volali ‚jeptiškoʻ. A táto vrahyňa chodila každú noc nado mňa, kým som spala. A keď som sa prebudila, pýtala sa ma, kde som skryla jej dieťa. Ona zabila vlastné dieťa a ja som jej mala povedať, kde ho zahrabala. Tak som sa vydesená v noci budila, že čo sa deje. Skrátka strašná spoločnosť."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Ružomberok, 15.10.2017

    (audio)
    délka: 01:52:44
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

„Už bolo len otázkou času, kedy ho chytia“

Mária Šidová - obdobie pred zakntuím (50.te roky)
Mária Šidová - obdobie pred zakntuím (50.te roky)
zdroj: z archívu pamätníčky

Mária Šidová, rod. Almássyová, pochádza z obce Liptovská Štiavnica. Je najstaršou spomedzi 4 detí, 2 umreli v detskom veku. Rodina Almássyovcov aktívne pomáhala pri poskytovaní pomoci a úkrytu ľuďom v časoch SNP, ako aj v neskoršom období ľuďom prenasledovaným komunizmom. V rokoch 1952 - 1958 ukrývali Jána Hutyru, prenasledovaného kňaza Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Mária sa aktívne podieľala na prenášaní tajných správ rehoľným sestrám v Čechách. Po neskoršom odhalení a zadržaní Jána Hutyru bola nakoniec v apríli roku 1958 taktiež zatknutá a vyšetrovaná vo väznici Praha-Ruzyně. V septembri 1958 ju odsúdili za napomáhanie protištátnej činnosti na jeden a pol roka odňatia slobody, ktoré absolvovala v Ruzyni, neskôr v ženskom väzenskom pracovnom tábore Želiezovce. Na jeseň roku 1959 bola prepustená na slobodu. V roku 1960 uzavrela manželstvo s bývalým politickým väzňom Leopoldom Šidom, s ktorým mali 5 detí. Počas celého obdobia komunistického režimu bola prenasledovaná, perzekvovaná a prepúšťaná na základe zlých kádrových posudkov zo zamestnaní. Po roku 1989 sa stala členkou organizácií zaoberajúcich sa pripomínaním zločinov komunizmu, je držiteľkou viacerých vyznamenaní za zásluhy. V súčasnosti žije ako dôchodkyňa v Ružomberku.