Ladislav Šidelský

„Mimo ropovodu, keď si tak pamätám, začali ešte stavať Domašu. Pamätám si, že keď začali stavať tú Domašu, mnoho ľudí nechcelo, aby to bolo. Lebo predsa prišli o domy, prišli o majetky. Takže, bolo to také, nie že dosť napäté, ale bolo mi ľúto tých ľudí, keď vidím, jak im búrali tie buldozéry ich domčeky. Vtedy tie ženy tak plakali, to bolo také … Ale to sa vysielať nesmelo. Nikdy sme to vo vysielaní nevideli, že tam plače žena kvôli tomu, že jej zbúrali dom. Bolo to také kruté."

„Keď som na ten východ už prišiel, tak som chcel ukázať, ako ten východ vyzerá. Je to krásne prostredie, krásne krajinky, krásni ľudia. A robiť tu dokument... Toto sme práve robili, aby Československo, nielen Slovensko, ale Československo videlo, že to východné Slovensko má svoje veľké hodnoty, či je to v ľuďoch, alebo je to v prírode, v čomkoľvek, už aj v tom nárečí, niekedy je, by som povedal, žartovné, ale... vždycky veľmi pekné to východné Slovensko je. A ja som prišiel z Bratislavy na východné Slovensko nie preto, že som sa tu narodil. Ale stalo sa mi, že som sem prišiel, a dodnes to neľutujem."

„Ale ako sa tam dostať... Pretože keď sme prišli do Bielu, to je taká jedna dedinka pred Čiernou nad Tisou, tam už boli policajti, každých 200 metrov bol nejaký policajt, a každého kukali, že či niečo nemá. Keď videli kameru, a tam bolo dosť kameramanov, zo Západu takisto, poslali ich preč a nemohli sa tam vôbec dostať. Ja som veľmi často chodil – sako a kravatu, s tým som bol dosť známy, tak som to vymyslel tak, že som tú malú kamierku zaviazal na kravatu, zobral som si v tej horúčave sako, čo bolo v takej horúčave dosť vyzývavé. Tú malú kameru som si dal na rameno, zapol som si sako, a tak som prešiel, lebo nevideli, že mám kameru."