Róbert Schmidt

„Mal som kamaráta, ktorý bol organizovaný tramp. Volal sa Rasťo Havalda, už nežije. Rasťo mal trampskú prezývku “Frankie“ a tuším v druhom ročníku na gymnáziu napísal do Slobodnej Európy prosbu, aby mu zahrali nejakú pesničku – Karel Kryl tam vtedy viedol jednu reláciu o hudbe. Podpísal sa len tou trampskou prezývkou. Veľmi rýchlo na neho prišli, mali medzi sebou špicľov. Prišli potom k nemu domov eštebáci a našli u neho veľa kaziet s nahrávkami, ktoré vymazali. Inak, jeho otec bol profesor. Nakoniec ho nevyhodili z gymnázia, vraj zo zdravotných dôvodov, ale mal z toho veľké problémy. Mal som potom na vysokej škole spolužiaka, ktorý mal tiež podobnú skúsenosť. Oni takto vychytávali celú sieť ľudí, ktorí mali zakázané nahrávky Karla Kryla. Medzi mladšou generáciou sa to vtedy nesmelo šíriť, vedeli ste sa k tomu dostať iba cez Slobodnú Európu, alebo zo starých platní. Vtedy existovalo niečo také ako zakázaná hudba, čo je dneska nepredstaviteľne, takže Rasťo bol v tomto taký burič.“

,,Viacerí sme vtedy dostali nápad, a asi ja som bol toho iniciátor, že urobíme mapovanie, dokumentáciu a kategorizáciu skládok. Nechceli sme sa dotýkať priemyselných skládok, bolo to o odpade, ktorí vyhadzujú ľudia – každá dedina mala smetisko prakticky hocikde. Pripravili sme to ako organizácia SZOPK aj s jej širšou základňou, s tým, že máme na to ľudí a budeme hľadať cesty, ako tie skládky zlikvidovať. Ale potrebujeme na to aj podporu orgánov, aby sa to znova neopakovalo. Vypracoval som celý dotazník, podarilo sa nám zohnať mapy, čo vtedy nebolo ľahké, pretože mapy neboli len tak dostupné pre ľudí, hlavne tie podrobné – my sme mali v mierke 1:50 000. Pomáhala nám s tým aj jedna pani z okresného výboru SZOPK, ktorá nám v tejto veci veľmi priala. Vybavila nám rozmnoženie dotazníkov, čo vtedy nebolo len tak dostupné. Mal som potom toho celú kopu. Nakopírovali sme mapy, pripravili sady pre základné organizácie s inštrukciami, ako to budú mapovať, a vtedy si predvolali nášho okresného tajomníka na stranícky výbor. Keď sme ho potom na druhý deň s kamarátom navštívili, upratoval iba v trenkách kanceláriu a povedal nám, že to, čo si na výbore vypočul, to nám neželá, a že máme čo najskôr dať od toho ruky preč. My sme vtedy nechápali prečo, ale ďalej sme už na tom nesmeli robiť. Nešlo ani tak o to, čo chceme robiť, ale hlavný problém bol v tom, že chceme niečo organizovať bez nich.“

„Najprv starý otec nechcel nosiť pásku, pretože sa nepovažoval za Nemca. Prinútili ho. Keďže nebol antifašista, nenosil antifašistickú pásku – vtedy boli biele a žlté pásky. Inak, tie pásky museli šiť aj oni doma. Po nejakom čase mu nedávali prídely na potraviny v rámci lístkového systému. Zásoboval ich vtedy brat starej mamy, generál Emil Perko, ktorý im posielal balíky. Veľmi sa im vtedy snažil pomôcť aj po úradnej stránke. Predsa len, po vojne to bol vtedy na Slovensku niekto. Starý otec tiež musel chodiť na nútené práce, ale to nejakým spôsobom prežil. Nebolo to pre neho až také hrozné, pretože bol naučený pracovať aj fyzicky, aj keď bol inteligent. Najhoršiu spomienku však mali na Rudé gardy. To mi rozprávala stará mama, ako vtedy chodili s košom po nemeckých bytoch výrastkovia s páskou na ramene a zbierali zlato a šperky, pretože Nemci museli všetky svoje cennosti odovzdať. Prístup k Nemcom sa zmenil, keď odišli Američania a nahradili ich československí vojaci. Nemci už nemohli nič dostať, boli už len preháňaní a prenasledovaní. Starý otec napríklad spomínal, ako americkí vojaci večer nemeckým dievčatám sťahovali biele pásky z ramena a chodili s nimi tancovať. Vtedy bolo zakázané bratať sa s Nemcami. Bolo to hlavne nemecké mesto, ale žili tam aj Česi, takže im to nikto nemohol vytýkať. Ani im to nikto nemohol dokázať, lebo oni tam boli páni. Ale potom sa zmenila situácia.“