„Potom prišli tie prvé strachy, čo bude. Viem, že hneď po potlačení povstania sme večer viacej ľudí, tak okolo 10-15 na takom sedliackom voze, už bola tma, každý mal svoje veci, ja svoj maličký ruksak, trošku prádla, 2-3 kúsky a oblečenie na sebe, hoci to bol koniec septembra. Tak tepláky a teplý sveter, bundičku som mala. Tak sme išli nocou a sme spali v takej šope niekde smerom na Pliešovce. Išli sme do Pliešoviec a tam sme sa rozdelili na viacero skupín a po lazoch sme sa rozišli, a tam sme vždy len krátko, odhadujem asi mesiac boli. A potom sme sa dozvedeli, niekto prišiel na tie lazy, že dole v dedine sú už Nemci, už prišlo vojsko na Slovensko a všetci okrem nás, my sme ostali na tom jednom laze, všetci ostatní odišli smerom na Prášivú. A my sme neodišli, jednak otecko bol po tom infarkte, a to bolo čerstvo nejako, veľmi bol chorý. Bola s nami jeho mama, ktorá nebola psychicky celkom v poriadku, a okrem toho moja sestra o 6 rokov staršia dostala taký hysterický záchvat plaču, nevedela sa nadýchnuť, nevedeli ju utíšiť, tak otec povedal, my ostaneme tu, nejdeme nikde."
„Ten gazda, u ktorého sme bývali, bol vdovec a žil so svojou bývalou slúžkou. Neboli boháči, mali kone, kravu, drobné zvieratá nemali. Mamička raz priniesla dve krabičky sardiniek s nákupom. Zvyčajne také veci nekupovala, lebo to bolo jednak drahé a nebola to riadna potrava, bola to rarita zbytočná. Otvorilo sa to a ponúkli sme samozrejme aj toho gazdu, lebo aj spoločne sme niekedy jedli. Ponúkla tie sardinky. Boli maličké, krásne. Zobral si, dal do úst a pfúúúj, vypľul to. Mne to prišlo tak ľúto, celá tá rybka mu vyletela z úst na zem. Najradšej by som po nej skočila a umyla ju. Taká bizarnosť, bolo mi to ľúto, lebo pre mňa to bolo čosi úžasné, sardinka."
„Ja som prišla z Bratislavy, hladná študentka, takže nie porciu, ale samozrejme misku plnú len vajec s hríbom, lebo som to mala veľmi rada. Zjedla som to s kúskom chleba a okolo 10-11 večer sme išli do nemocnice. Mamička zavolala taxík a v štiavnickej nemocnici už 30 ľudí sedelo na chodbách a vracalo. Všetkým bolo zle, všetkým, ktorí nič nevypili. Tí, ktorí si dali štamperlík alebo víno, tým nič nebolo. Ja som bola v ďaleko najhoršom stave, lebo som zjedla trikrát toľko čo tí ľudia. A dokonca povedali, obvinili ju, že chcela poškodiť slovenskú technickú inteligenciu a bola taká zlá, že bola ochotná obetovať vlastné dieťa. Ja som bola v hroznom stave. Ja som len grcala, grcala. To nie tí ľudia, to potom sa až povedalo, že by obetovala aj mňa, a zavreli ju na 2 týždne, sedela vo vyšetrovacej väzbe v Ilave. To bol Slánskeho proces. Čo Žid, to nepriateľ. Našťastie, účastník toho sympózia bol akademik Turzo, ktorý bol náruživý hubár, a on si pýtal vzorku, lebo každá reštaurácia musela vždy odkladať vzorky jedla. To sa dva dni museli držať v chladničke, to bol taký príkaz. A on zistil, čo sa stalo. Lesníci robili postrek a objavila sa besnota u líšok."
Mariana Rybecká sa narodila 4. 7. 1935 v Banskej Štiavnici. Je židovského pôvodu, počas vojny však bola aj pokrstená. Po potlačení povstania v septembri 1944 sa s rodinou skrývala na lazoch v okolí Pliešoviec. Po vojne vyštudovala rezbársku priemyslovku a neskôr diaľkovo Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Viedla technicko-umelecké krúžky v Pionierskom paláci a neskôr pracovala pre Propagačné oddelenie Ústavu zdravotnej výchovy. Bola dvakrát vydatá. V auguste 1968 bola na návšteve u sestry v Izraeli, domov sa vrátila v čase obsadenia Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy. V súčasnosti žije v zariadení pre seniorov Ohel David.
