"Mne aj pomohlo to, keď som aj bola na vysokej škole a potom už v galérii. Keď som robila na Bienále ilustrácii, tak vtedy sa ma pán, vtedy bol riaditeľom, spýtal, či chcem ísť do ateliéru k profesorovi Brunovskému alebo Mirovi Cipárovi. Tak pre mňa bol profesor Brunovský obrovským pojmom, tak som povedala, či by som k nemu mohla ísť. Lebo ja som mala skupinu francúzsky hovoriacich účastníkov Bienále. Boli sme u profesora Brunovského, mám doteraz pred očami ten jeho ateliér. Ako tam noblesne stál a rozprával a ja som to prekladala. Potom nás Miroslav Válek, vtedajší minister kultúry, pozval na recepciu a pán Brunovský ma tam stretol a hovoril, že Vy ste to dobre zmenežovali. Urobil mi poklonu, tak som sa tam vznášala v siedmom nebi. Od vtedy som bola blízka aj s pani Klárikou. A Albín Brunovský mi roky rokúce dával aj diela na tie výstavy, čo bolo pre mňa veľmi dôležité, lebo to meno bolo takým leitmotívom aj pre ďalších umelcov. Keď som povedala, že aj profesor Brunovský ide, tak, samozrejme, aj oni s dôverou dali mne, mladej kurátorke, svoje diela do rúk."
"V tom čase som bola v lete u starej mamy v Košiciach a ocko pre nás išiel autom. Otec prišiel k starej mame, my sme sa báli, lebo sme nevedeli, čo nás čaká. On mal veľké auto, pretože bol veľmi pracovitý. My sme mali jedno z prvých áut v Liptovskom Mikuláši. Pamätám si presne ako to auto vyzeralo. Išli sme cez Branisko a išli sme pomedzi tanky. Jednoducho, tá cesta bola úzka. Všade pred nami, za nami boli tanky. Ja si pamätám na tú úzkosť moju, pretože to malé autíčko medzi tými veľkými tankami. Tam nebolo úniku ani dopredu, ani dozadu. Ani predbiehať, ani nič. Normálne dodnes to nechápem ako sa ten môj otec do toho odvážil. Ale asi ten strach, že ideme medzi tými tankami bol ... Ale stále nám hovoril, že seďte tam. Sme boli maličké, nervózne, chceli sme sa hrať. Mali sme ešte aj vo zvyku, že sme kývali na autá. Tak sme tam tú cestu celú len tak sedeli. To bol taký jeden negatívny moment, kedy som sa reálne aj bála."
"Tam bol ešte jeden ďalší problém, že v roku 1883 bol veľký požiar vo Vrbici a Lipovskom Mikuláši, kde okrem jednej fabriky všetky ostatné zhoreli. Ale vlastne sa tí fabrikanti všetci postavili na nohy. A vďaka aj priemyslu a priemyselnej revolúcii postavili oveľa modernejšie a silnejšie fabriky. Čiže nezlomil tých fabrikantov ani ten požiar a do mesta priniesli obrovský technický pokrok. Rozvinuli fabriky s novými technológiami a priniesli tú technológiu aj do svojich príbytkov. Pretože to bolo obdobie prvej republiky, kde došlo k obrovskému nielen ekonomickému, ale aj kultúrnemu rozkvetu. Takže životná úroveň stúpala, kvôli tomu, že boli dobre materiálne zabezpečení. Stretávali sa s ľuďmi zo zahraničia, nielen z regiónu. Stretávali sa s mnohými politikmi, mnohými významnými osobnosťami zo sveta, aj z Európy, ktorí prichádzali do Liptovského Mikuláša. A práve týmto fabrikantov záležalo na tom, aby sa udržiavali korektné vzťahy v obchode. Veľmi si potrpeli na profesionalitu a na profesionálny rast svojich detí, ktoré posielali študovať. Manželky týchto fabrikantov presievali na charitu a venovali sa spoločenskému životu. Podporovali vydávanie publikácií, vzdelanie chudobnejších, talentovaných detí. To obdobie prvej republiky prispelo veľmi k rozmach Liptovského Mikuláša."
Zora Petrášová sa narodila v marci 1955 v Liptovskom Mikuláši. Jej mama, ktorá sa za slobodna volala Zora Javošová, pochádzala z Vrbice, malej obce pri Liptovskom Mikuláši. Jej starí rodičia i rodičia žili po sobáši krátku dobu v dome rodičov a starých rodičov známeho básnika Martina Rázusa, kde sa narodila jej sestra Viera. Otec František Marga zase pochádzal z Košíc. Jej detstvo a stredoškolské časy v období komunizmu sprevádzali výsluchy rodičov. Zorina teta, a teda matkina sestra, bola manželkou garbiara Ivana Gruba, syna fabrikanta, ktorý bol pôvodom z USA. Po znárodnení fabrík v Mikuláši sa fabrikant Edmund Grub v r. 1951 vysťahoval do USA, v r.1953 za ním odišiel aj syn Ivan, manželke Viere Grub s 2 deťmi sa to podarilo až v r. 1956. Zora vyštudovala históriu a umenie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala v Mestskom kultúrnom stredisku, viedla časopis Revue Piešťany a v roku 1993 sa stala riaditeľkou Mestského kultúrneho strediska v Piešťanoch. Túto funkciu vykonávala do roku 2000. Od roku 2001 bola spoluorganizátorkou viacerých výstav. Zároveň v tomto období členkou viacerých odborných rad a komisií. Zora je autorkou medzinárodného kultúrneho projektu Mosty – Bridges. Jeho hlavnou myšlienkou je spoločná prezentácia slovenských a zahraničných umelcov. Projekt Mosty od roku 2003 do roku 2012 „premostil“ desať európskych miest s Piešťanmi. Zora organizačne, koncepčne a kurátorsky pripravila 300 výstav na Slovensku i v zahraničí. Pri príležitosti životného jubilea v roku 2015 pripravila spolu s belgickou grafičkou Chris Verheyen (žiačkou Albína Brunovského) projekt The Wondering Mind. Ide o medzinárodnú putovnú výstavu grafík 60 umelcov z 23 krajín sveta, ktorá putuje po rôznych svetových mestách. Kurátorsky zastrešila aj výstavu Reflexie, ktorá prezentovala tvorbu 39 slovenských autorov a premiéru mala v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci (2018). Odtiaľ putovala do ďalších slovenských miest. Pamätníčka vo svojom príbehu spomína na študentské časy počas komunizmu, ale aj na rodinu garbiarov Grubovcov, ktorá počas totality a znárodnenia prišli takmer o všetko. Rozpráva o tom, ako garbiari v Liptovskom Mikuláši svojimi investíciami rozvíjali komunitu, vsádzali na vzdelávanie a verili v ideu čechoslovakizmu. Zmena režimu napokon všetky ich snahy zmarila.
