Lýdia Kubincová

* 1939

  • "Oni tiež utekali tam. No tak lebo to všetci, aj Klenovčania, keď bubnovali. Ešte mi hovorili, že normálne bubnovali na kopci, že kto ukrýva židov alebo partizánov... A veľa zapálili, aj do koncentráku odniesli. Viete? A u nás toľké ženy a deti. Viete, že prišli esesáci, normálne prišli... Aj k vám domov? (dokumentarista) Áno, a oni že kde sú muži, že partizáni a zobrať. Takto sa rozprávali. Lenže kazateľ vedel nemecky perfektne, tak im hovoril, že domáca, čo je ako mama moja, tak že ona je zďaleka (aj to je pravda), a že porodila a že prišli na krstiny a prišla potom vojna, takže nemohli odísť domov. Tak nejako vyhovorili. A jeden, ja neviem, či bol dajaký taký ľútostivý alebo si na niečo spomenul, aj oni boli daktorí, nie všetci takí možno až... že nechajme ich, majú malé deti. Tak normálne odišli."

  • "Ako sa balili, prišli títo susedovci a vraví že, pán kazateľ, kde idete, lebo my ideme s vami. A môj otec tam bol. Mali jednu izbu, takú dosť hodnú, ale dve deti sme už boli. On nepovedal ani slovo, že nemôžu ísť. Bez všetkého. Keby ste ho bol poznal, to bol... málo je takých ľudí, ako on bol. Aj čestný, aj taký, že skôr druhým dal, ako by si bol nechal. Tak tí židia boli traja, Waissber... tak nejako sa volali, ale mali druhé mená. Tiež mali jedno dievča, oni, mladí manželia, a ešte on mal sestru, ktorá bola bezdetná, aj s mužom. Takže tí židia boli piati, kazateľovci boli traja, takže už boli ôsmi. Tak išli nocou. Mama čakala troch. Tehotná bola s tretím dieťaťom a teraz oni v noci prišli. No tak rýchlo im postlali. Všetky stôl a stoličky sa vynášalo vonku pred chatu."

  • "On im vybavil pasy, druhé mená úplne. Aj týmto, čo u nás boli títo židia a poslal ich do Klenovca, aby išli za kazateľom Čermákom, že on sa pokúsi im tam nájsť v Klenovci byt. Takže oni bývali už dva roky. Takže mali aj nie ako židia ale katolíci, proste konvertovali, toto všetko mali v pase. A bývali niekde v blízkosti toho Čermáka. To vtedy farári nemali sa tak, že mali všetko. Ale býval tento ujo Čermák s takými, čo tiež mali na Klenovci alebo od Klenovca ďaleko. Takže spolu tam bývali. Jednu izbičku mali. A mali jednu dcéru, tá bola o dva roky staršia, tiež sa volala Lýdia. Už keď sa vojna blížila ku Klenovcu, tak môj ocko išiel za tým Čermákom a hovorí, že všetci utekajú, kto mal chatu ako my od Klenovca. Lebo my sme tam mali aj horu, aj bán, aj všeličo, veľký to bol dosť majetok. Tak, že všetci sa berú na vrchy a vy prečo nie? Tak že Janíčko, tak ho volali, otec bol vtedy mladý, že Janíčko, keď pôjdem, tak len ku tebe. No tak v poriadku, pobaľte sa."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Revúca, 20.04.2023

    (audio)
    délka: 01:55:02
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Mama až do konca vojny nevedela, že tí ľudia, čo u nás bývajú, sú Židia. Bolo to pre ňu bezpečnejšie, práve čakala tretie dieťa

Zuzana Balciarová, mama pamätníčky
Zuzana Balciarová, mama pamätníčky
zdroj: archív pamätníčky

Lýdia Kubincová, rodená Balciarová, sa narodila 14. apríla 1939 v Klenovci ako prvá zo štyroch detí. Otec Ján pochádzal z Klenovca, mama Zuzana, rodená Máliková, z Revúckej Lehoty. Rodina patrila k Bratskej jednote babtistov. Otec bol tkáč a duchovný. Najmladší brat sa narodil počas druhej svetovej vojny v čase, keď u nich v skromnom domčeku na Klenovských vrchoch ukrývali dve židovské rodiny, Weisbergovcov a Schönfeldovcov, i rodinu kazateľa Čermáka z Klenovca. Vojnové roky vďaka obetavosti Jána Balciara a jeho manželky Zuzany všetci prežili v zdraví. Balciarovci sa po vojne presťahovali do Revúckej Lehoty, kde Lýdia začala navštevovať základnú školu. Rodina chodila do kostola. Otec založil tamburáš, neskôr spevokol. Lýdia hrávala na bizernici alebo na brači. Kvôli ich viere ich nazývali nepriateľmi socializmu. Pri každej bohoslužbe bol prítomný aj štátny tajomník a otec mu musel podávať hlásenia. V piatom ročníku Lýdia prestúpila do Revúcej. Tam vyštudovala gymnázium (1953 – 1956) a hneď sa zamestnala v stavebnom podniku ako mzdárka na personálnom oddelení. Po vzniku družstva rodine ostala jedna krava a zabezpečiť živobytie bolo náročnejšie. Otec robil na družstve traktoristu a účtovníka a Lýdia mu na sčote robila uzávierky. Vydala sa v roku 1960 za Silvestra Kubinca, murára pôvodom z Rumunska. V roku 1963 sa im narodila prvá dcéra Lydka. Po krátkej materskej pracovala v Magnezitových závodoch v obci Včeláre. Neskôr na Hutných stavbách v Teplej Vode ako vedúca mzdárok. V roku 1965 sa manželom narodila dcéra Silvia a v roku 1969 Janka. V období príchodu okupačných vojsk pôsobila Lýdia v Lykotexe ako sekretárka riaditeľa a v období normalizácie v Stavebnom závode v Revúcej. Počas Nežnej revolúcie sa zúčastňovala zhromaždení v závode. Do dôchodku odišla v roku 1991 ako 52-ročná. Nejaký čas ešte chodila robiť účtovníctvo do bývalého ROH. Potom prišli vnúčatá, o ktoré sa starala a vo voľnom čase začala tkať guby pre ÚĽUV. So spevokolom naďalej chodili po Slovensku aj do spriatelených krajín. V roku 2017 prevzala za už zosnulého otca ocenenie Spravodliví medzi národmi. V čase poskytnutia rozhovoru v roku 2023 žila v Revúcej.