„Sme išli do toho strýkovho domu, ale tam bol týfus. Rusi tam mali lazaret. No a sme všetci ochoreli. Najprv Janko, brat, ochorel. A ten sa z toho nejako dostal. Ale otec štrnásť dní mal horúčku, nebol na potrebe, tak musel... asi sa otrávil z toho. Zomrel. A potom vlastne... Čiže ste sa vrátili do vlastného domu, alebo do nejakého iného? Áno, išli sme potom do nášho domu, ale najprv aj mama ochoreli, ale oni, mama, boli tehotná, tak potratili a išli do Humenného do nemocnice. No a jedenkrát prišla správa, že mama zomreli. A bola to teda pravda? Nebola pravda, ale... Že to bolo ťažké? A vy ste ostali sama s tými súrodencami? Áno. A kde ste boli počas tej doby? Jeden čas ma mama dali do Stropkova do sirotinca. Len mňa. No lenže ja som tam celú dobu preplakala. Jeden školský rok. A potom ma zobrali domov.“
„Ako prišli partizáni, nám hovorili, že prídu podpáliť dedinu, aby sme odtiaľ odišli. Tak sme išli do lesa. Štrnásť dní sme boli v lese vo februári. Aj kravy, aj sliepky. A mama, mali sme tam truhlicu a v tej truhlici boli sliepky, a otvorili truhlicu. A kohút vyletel na to veko a začal kikiríkať. A mama mu hovorí, no len buď ticho, lebo príde líška, si ťa zoberie. A ako ste to zvládali v tom lese, keď tam bola taká zima? No ja neviem, ja si to neviem ani dneska predstaviť, ako som to... Len si pamätám, že sme mali vo vreci obilie a to bolo koniec nôh, lebo to takú kolibu spravili tam otec s bratmi aj pre dobytok, ale aj pre nás. No a to obilie ma tlačilo, tak som musela stále mať nohy zohnuté. Na to si pamätám. Takže ste tam mali len taký nejaký prístrešok a museli ste prežiť? Áno. Ale ako sme tam prežili, ja si to neviem vôbec predstaviť.“
„A prečo ste vlastne museli odísť z toho vášho domu? Lebo nám Rusi podpálili dom. Najprv sme čakali na mláťačku, že obilie, tam na kope bolo veľa obilia. No ale všetko nám zhorelo. Tak potom sme išli do Potôčkov. A zapálili aj nejaké iné domy? Áno, na Malom Bukovci štyri a na Veľkom dva domy podpálili. Ale nás bolo veľa a studňa bola blízo, tak sme hneď zahasili. Lenže lietadlo sa vrátilo a otec sa už nestihol schovať. Tak jak bránka bola, dva stĺpy, tak sa postavil. A mame potom hovorí, keby som vystrčil prst, tak tuším mi to odsekne s tým automatom. Tak to sekal strašne. No ale už potom sa nedalo tam bývať, lebo dom zhorel, tak sme museli odtiaľ odísť preč.“
„A teda, keď tak bola blízko k vám tá Dukla, pamätáte si, že k vám prichádzali ranení vojaci? Boli to ťažké boje, vedelo sa o tom, čo sa tam deje?
U nás asi nie, lebo k nám na Malý Bukovec sa asi nikto nemohol dostať, lebo bola veľká voda a lávka bola odrezaná, takže sa tam nedalo… Ja neviem. Možno otec a bratia vedeli viacej o fronte, ale… Len to si spomínam, že keď mama piekla chleba, tak vždycky z každého… že každý týždeň ako piekli... tak jeden peceň chleba odniesli partizánom. To bolo dohodnuté, na akom mieste ich bude čakať. A tam do odniesli.
A čiže… bolo ťažké sa dostať do tej vašej dediny… že ste tam mali nejaký podmínovaný most…
My sme nemali… ale na Veľkom Bukovci bolo zamínované… Jeden gazda išiel siať obilie alebo konope… neviem už, čo… tak kone stúpili na mínu… tak kone zabilo a gazdovi odtrhlo nohu. To si pamätám. A potom sa tiež hovorilo, že jedna pani išla k studni a tam tiež bola mína, ale to neviem… a že ju tiež zabilo.
Aj ste sa potom rozprávali so súrodencami o tej vojne? Aj oni mali na to nejaké spomienky… tiež?
Nie, nikdy. To sme na to ani nechceli spomínať, lebo to bola veľmi ťažká doba.
A vy ste tu spomínali aj nejakého strýka… že u nich ste boli chvíľu? … že nejakého strýka tu spomínate, že u nich ste boli chvíľu.
Áno… oni boli evakuovaní… strýko. Lenže keď sme sa dozvedeli, že evakuanti prídu naspäť domov, tak sme museli ísť do nášho domu, aj keď bolo všelijako. Jáj… takže… mama, keď sa vrátila z nemocnice, tak chodili po dedine a pýtali slamu, aby sme si mohli zakryť dom. No a… potom sme sa nasťahovali do nášho domu.
A vaša mama… ona sa kedy vrátila z tej nemocnice… až po vojne?
Ja neviem… či tam týždeň bola alebo ako… nepamätám sa už.“
„A ako to bolo u tých… v tých Potôčkoch… čo ste tam… čo ste tam zažívali vlastne počas vojny?
Asi… ja neviem… jeden, dva dni sme tam boli a prišli Nemci brať svine. A my… ja som tam so sestrou prišla cez les, s tými dvoma sviňami. No a… každá gazdiná sa postavila k svojmu chlievu… Nemec vystrelil do vzduchu a babka omdlela a spadla na zem. A veliteľ to počul, že sa v dedine strieľalo, tak dobehol… Keď videl, že je babka na zemi, myslel si, že je mŕtva… tak odvolal tých Nemcov. No, takto sme si zachránili živobytie.
No… a potom vlastne ste museli aj niekde ďalej… od tých Potôčkov utekať?
Áno. Potom sme museli utekať… Keď prišli partizáni, tak nám hovorili, že prídu podpáliť dedinu, aby sme odtiaľ odišli. Tak sme išli do lesa… Štrnásť dní, sme boli v lese… vo februári. Aj kravy, aj sliepky… a mama… oné… mala truhlicu a tam sliepky… a otvorila truhlicu a kohút vyletel na to veko a kikiríkal. A mama mu hovorí: ,No, len buď ticho… príde líška a si ťa zoberie.‘
A ako ste to zvládali v tom lese… keď tam bola taká zima?
No… ja neviem. Ja si to neviem ani dneska predstaviť… ako som to tam vydržala. Len si pamätám, že sme mali vo vreci… vo vreci, obilie… a to bolo koniec nôh, lebo to tam takú kolibu spravili. Otec s bratmi… pre dobytok, ale aj pre nás. No a to obilie ma tlačilo, tak som musela mať stále nohy zohnuté… Na to si pamätám.
Takže ste tam mali len taký nejaký prístrešok a museli ste to prežiť.
Áno. Ale ako sme to prežili… ja si to neviem vôbec predstaviť.
A z toho lesa… ste kam potom išli?
Prišli sme naspäť do Bukovca, lebo to bolo blízko dediny, ako sme v tom lese boli. Ale sme prišli do toho strýkovho domu… ale tam bol týfus. Rusi tam mali lazaret… a sme všetci ochoreli. Najprv Janko, brat, ochorel… ale ten sa z toho nejako dostal. Ale otec… štrnásť dní mal horúčku, nebol na potrebe, tak odišiel. Musel… asi sa otrávil z toho, no… zomrel.
A potom vlastne… ste sa vrátili do vlastného domu, alebo ste išli niekam inam v dedine?
Áno. Najprv sme išli do vlastného domu… ale… najprv aj mama ochoreli, ale mama bola tehotná, tak potratili a išli do Humenného, do nemocnice… No a jedenkrát prišla správa, že mama zomrela.
A bola to teda pravda, že…
Nebola pravda, ale…
… že, to bolo ťažké. A vy ste zostala sama s tými svojimi súrodencami…
Ako?
… že vy ste zostala sama s tými svojimi súrodencami.
Áno.
A kde ste boli počas tej doby?
Jeden čas ma mama dala do Stropkova, do sirotinca… len mňa. Lenže ja som tam celú dobu preplakala.“
„A teda potom… keď prišlo to SNP… ste spomínali, že tam prišli ruskí vojaci, na tú Duklu. Na to si spomínate, na tie ťažké boje?
Nie… vôbec si nepamätám, lebo my sme tam v tých Potočkoch boli… ale… chodili tam partizáni, tak nás informovali, ako ide fronta, kde, kadiaľ… Ale mňa to nezaujímalo vôbec.
Aj ste u vás v dedine pomáhali partizánom?
Áno. Keď sme prišli do Potočkov, tak za nami raz prišli partizáni… No… oni chodili veľmi… častejšie, ale jedenkrát prišiel veliteľ, že by potrebovali živé zviera… že sa sťahujú inde a že chladnička nie je, tak že živé zviera… My sme mali päť kráv, tak jednu im otec dal a dostal na to papierik… teda potvrdenku.
A prečo ste vlastne museli odísť z toho vášho domu? Čo sa stalo?
Lebo nám Rusi podpálili dom. Ale to ešte… najprv sme čakali na mláťačku, že obilie tam… na kope tam bolo veľa obilia. Áno… ale všetko nám zhorelo, tak potom sme išli do Potočkov.
A zapálili aj nejaké iné domy? Že…
Áno. Na Malom Bukovci štyri a na Veľkom… dva domy podpálili. Ale… nás bolo veľa a studňa bola blízko, tak sme to hneď zahasili… Ale lietadlo sa vrátilo a nám znovu… A otec sa už nestihol schovať, tak jak bránka bola… a stĺpy… tak mame hovoril, že: ,Keby som vystrčil prst, tak tuším mi to odsekne s tým automatom, tak to sekal strašne.‘ No ale potom sa tam už nedalo bývať, lebo dom zhorel… Tak sme odtiaľ museli odísť preč.
A boli tam predtým aj nemeckí vojaci?
Ja si myslím, že boli… ale za to… to Rusi podpálili, lebo si mysleli, že tam máme Nemcov… Lenže tam pri nás, neboli… Ja si aspoň nepamätám, že by tam boli Nemci.“
Celé nahrávky sú k dispozícii iba pre prihlásených užívateľov.
AI asistent Memory of Nations Prebáda tisíce príbehov pamätníkov
Objavte nový spôsob, ako používať Archív Memory of Nations. Pýtajte sa na témy, udalosti, miesta alebo skúsenosti, ktoré vás zaujímajú. AI asistent prehľadáva prepisy rozhovorov s viac ako 30 000 hodín nahrávok rozhovorov a vyhľadáva relevantné spomienky naprieč archívom. Nemusíte poznať meno pamätníka ani vedieť, kde hľadať. Stačí položiť otázku vlastnými slovami.
Anna Krčmárová, rodená Petríková, sa narodila 30. augusta 1934 v Bukovci, okres Stropkov. Jej starý otec pochádzal z Poľska, bol sirota a prišiel slúžiť na Slovensko, kde sa oženil. Rodina so šiestimi deťmi žila v chudobných podmienkach. Anna mala desať rokov, keď počas vojny ich dom podpálili sovietski vojaci. Rodina niekoľko mesiacov bývala u strýka v obci Potôčky. Pomáhali partizánom a tí ich varovali pred vypálením dediny, štrnásť dní sa ukrývali v lese. Po návrate do strýkovho domu viacerí ochoreli na týfus, otec po 14 dňoch horúčky zomrel, mama potratila. Na týfus neskôr zomrela aj stryná. Pre veľkú chudobu dala mama Annu na rok do sirotinca v Stropkove. Anna najprv pracovala ako opatrovateľka detí. Neskôr pomáhala sestre Márii s jej chorým novorodencom a dcérou. Potom sa zamestnala v Gramofónových závodoch vo Vrábľoch, kde pracovala za pásom, neskôr pri sústruhu. V roku 1953 sa vydala za Jerolína Krčmára z Michala nad Žitavou. V roku 1955 sa po strate polročného synčeka presťahovali do Bratislavy. Bývali u manželovej sestry, následne oddelene na slobodárni, aby získali nárok na byt, ktorý dostali v roku 1957. Anna pracovala v Dimitrovke pri stroji s výbušninami, po otehotnení na výdaji obedov a upratovala. V roku 1956 sa narodila dcéra Daniela, po nej syn Jaroslav a nakoniec dcéra Vierka. Po materskej sa vrátila Anna do Dimitrovky, ale do závodnej stráže. Manžel pracoval ako murár, no zo zdravotných dôvodov prešiel tiež do závodnej stráže, kde bol Anniným veliteľom. O politiku sa vôbec nezaujímala. Do dôchodku odišla v 58 rokoch. Od roku 1992 sa starala o 96-ročnú svokru. Venovala sa záhradkárčeniu, vyšívaniu a štrikovaniu. Po páde režimu viac cestovala. V roku 2025 žila v Bratislave. Anna Krčmárová zomrela 19. júna 2026.
The project is co-financed by the Governments of Czechia, Hungary, Poland and Slovakia through Visegrad Grants from the International Visegrad Fund. The mission of the Fund is to advance ideas for sustainable regional cooperation in Central Europe.