Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Krčmárová (* 1934)

• za slobodna Petríková, narodená v roku 1934 na východe Slovenska, v Bukovci

• z gréckokatolíckej rodiny, zo šiestich detí, pričom ona samotná bola štvrtou v poradí

• starý otec z otcovej strany, pôvodom z Poľska - na slovenské územie prišiel ako sirota hľadajúca si prácu - neskôr sa oženil a založil si tu domov

• mamičkini rodičia - pochádzali z Potôčkov, teda neďaleko Anninho rodiska

• Anna - navštevovala miestnu základnú školu v Bukovci - nepatrila medzi slovenské školy, išlo o ruskú školu, kde slovenčina bola len dvakrát do týždňa - jednoduchšia výučba - nakoľko často pleli v záhrade a dokonca žiaci museli strážiť učiteľkine deti

• Druhá svetová vojna - Anna už navštevovala meštianku - školu na istý čas musela tiež kvôli vojne prerušiť - vzdelávanie ukončila vychodením základnej školskej dochádzky

• počas vojny - ich dom z veľkej časti zhorel počas ruského náletu, a tak sa museli presťahovať do neďalekej obce Potôčky - rodina prišla do kontaktu s nemeckými vojakmi, tak aj s partizánmi, ktorým pravidelne pomáhali - na oplátku im dali informáciu, že Nemci plánujú vypálenie dediny - ušli do lesa

• koniec vojny - zákerná choroba týfus, na ktorý ochoreli snáď všetci, no osudným sa stal Aničkinmu otcovi, ktorý mu podľahol

• bez otca - Anna skončila na rok v sirotinci - neskôr odišla vypomáhať ako opatrovateľka a gazdiná, do rodiny zdravotnej sestry v Stropkove

• Aničkina mama sa vydala druhýkrát a narodili sa jej ďalšie dve deti - Anna musela v čase dospievania odísť k sestre do Michala nad Žitavou, kde jej opäť pomáhala v domácnosti

• práca v gramofónových závodoch vo Vrábľoch

• 1953 - Anička sa vydala za Jerolína Krčmára zo spomínanej obce - v tom čase s vojakom, neskôr s murárom, začala Anna žiť v dome jeho svokry

• prvý syn ako šesťmesačný zomrel

• 1955 - presťahovanie do Bratislavy, kde obaja manželia začali pracovať v Dimitrovke

• 1956 - narodenie zdravej dcéry Daniely a neskôr ešte ďalších dvoch detí - Jaroslav a Vierka

• po materskej dovolenke - Anna sa opäť vrátila do Dimitrovky, kde však už nastúpila ako členka závodnej stráže - pôsobila tam 25 rokov, a teda slúžila so zbraňou v ruke

• dôchodok - Anna oficiálne odišla ako 58-ročná, ale popri dôchodku si privyrábala ešte do roku 1992 - svokra ochorela a bolo treba sa o ňu postarať, Anna spolu s manželom ju doopatrovali

• dôchodkyňa - venuje sa najmä záhradke, vyšívaniu a sem-tam vypomáha s vnúčatami

O zážitkoch z vojny sa Anna Krčmárová (rod. Petríková) so súrodencami nikdy nerozprávali. Prišli o domov i o otca, ich mama o nenarodené dieťa.  

Sovieti im podpálili dom 

Otec Anninho otca bol sirota a na Slovensko si prišiel hľadať prácu z Poľska. Oženil sa tu a založil si rodinu. Anna sa narodila 30. augusta 1934 v Bukovci (vtedy Malý Bukovec), okres Stropkov. Mala päť súrodencov, jej rodičia boli veľmi chudobní. „Mali sme role, tam bolo veľa kameňa, takže sa málo urodilo. Ale ako sa dalo, tak sa žilo.“ Už počas základnej školy Anna začala opatrovať deti pani učiteľke, ktorá ju učila ručné práce. 

Vojnu zo začiatku vôbec nevnímala. „My sme nemali ani rádio, ani hodiny, nič.“ Na neďalekej Dukle sa na jeseň 1944 odohrávali obrovské boje. Do Bukovca prišiel vojnový front až v zime. Vtedy desaťročná Anna sa vojakov nebála. Keď však sovietski vojaci pátrali po Nemcoch a gardistoch, začali náletmi podpaľovať domy, medzi nimi aj dom Anniných rodičov. „Na Malom Bukovci štyri a na Veľkom dva domy podpálili. Ale nás bolo veľa a studňa bola blízo, tak sme hneď zahasili. Lenže lietadlo sa vrátilo a otec sa už nestihol schovať. Ako bola bránka, dva stĺpy, tak sa postavil. A mame potom hovorí, keby som vystrčil prst, tak tuším mi to odsekne s tým automatom. Tak to sekal strašne.“   

Živobytie si museli chrániť

Po požiari bol rodičovský dom neobývaný, neostalo im takmer nič. „Na jeseň sme nevykopali sme zemiaky, lebo sme nestihli, tak sme išli kopať zemiaky a boli sme radi, že máme čo jesť.“ Keď prišli Nemci pýtať zásoby, otca to veľmi nahnevalo. “Hovorí, nie dosť, že kvôli vám zhorel dom, ešte aj zoberiete obilie? Tak nás postrieľajte! Na čo máme potom už žiť? “ Našťastie sa tak nestalo a Nemci radšej odišli. Rodina sa potom na niekoľko mesiacov uchýlila k maminmu bratovi do Potôčok. „Jeden, dva dny sme tam boli a prišli Nemci brať svine. Ja som tam so sestrou prišla cez les s tými dvoma sviňami. No a každá gazdiná sa postavila k svojmu chlievu. Nemec vystrelil do vzduchu a babka omdlela a padla na zem. Veliteľ počul, že sa strieľalo, tak dobehol a keď videl babku na zemi, myslel si, že je mŕtva, tak odvolal tých Nemcov. No a takto sme si zachránili živobytie.“ 

Pomáhali partizánom a vďaka tomu včas ušli

V Potôčkoch rodičia, ako aj iní miestni, pomáhali partizánom. „Mama, keď piekli chleba, tak vždy, každý týždeň, jeden peceň zaniesli partizánom. To bolo dohodnuté, na akom mieste ich bude čakať a tam to odniesli... Jedenkrát prišiel veliteľ a hovoril, že by potrebovali živé zviera, že sa sťahujú inde a že chladnička nie je. My sme mali päť kráv. Tak jednu im otec dal.“ Na oplátku ich chodili partizáni informovať, kadiaľ ide front. Raz ich prišli varovať, aby ušli, pretože Nemci chcú za pomoc partizánom vypáliť Potôčky. „Štrnásť dní sme boli v lese vo februári. Aj kravy, aj sliepky... Len si pamätám, že sme mali vo vreci obilie a to bolo koniec nôh, lebo to takú kolibu spravili tam otec s bratmi, aj pre dobytok, ale aj pre nás. A to obilie ma tlačilo, tak som musela stále mať nohy zohnuté. Na to si pamätám... Ale ako sme tam prežili, ja si to neviem vôbec predstaviť.“  

Otec podľahol týfusu, mama prišla o bábätko

Z lesa sa rodina vrátila do strýkovho domu, no jeho rodinu medzitým evakuovali a v dome si sovietski vojaci zriadili lazaret. Niektorí, vrátane Anny, tam ochoreli na týfus. „Najprv ochorel brat Janko, ten sa z toho nejako dostal. Ale otec mal štrnásť dní horúčku, nebol na potrebe, asi sa z toho otrávil, zomrel.“ 

Po zistení, že sa evakuanti majú vrátiť, rozhodli sa odísť domov. „Ale najprv aj mama ochoreli, boli tehotná, tak potratili a išli do Humenného do nemocnice.“ Súrodenci boli počas maminej hospitalizácie úplne sami. „Jedenkrát prišla správa, že mama zomreli. To ale nebola pravda.“ Nakoniec však ochorela a zomrela strýkova žena. 

Po návrate z nemocnice chodila mama po dedinách pýtať slamu na zakrytie domu. Svojpomocne si ho opravili, aby v ňom dokázali bývať. 

O vojne sa Anna so súrodencami nikdy nerozprávali. „To sme ani nechceli o tom spomínať, lebo to bola veľmi ťažká doba.“ 

Keď živorili, mama ju poslala do sirotinca

Deti mama vychovávala sama. Len otcov otec im pomáhal, ako vedel, aj napriek tomu živorili. „Jeden čas ma mama dali do Stropkova do sirotinca, len mňa, lenže ja som tam celú dobu preplakala. Jeden školský rok, a potom ma zobrali domov. Tam som vlastne dokončila základnú školu.“ Posledný deň v škole prišla zdravotná sestra zo Stropkova, že by potrebovala opatrovateľku k jej deťom. Tak sa Anna hneď prihlásila. „A tam sa mi darilo, tam som mala aj ovocie, aj jedla, všetkého.“ 

Inokedy vzala mama Annu aj s bratom Jankom do sirotinca V Pribeníku (okres Trebišov). No keď zistila, že sú tam vši, deti tam odmietla nechať. Na cestu späť už ale neboli peniaze. „Pokiaľ sa dalo ísť z tých peňazí, tak sme išli vlakom, lebo autobusom, ja neviem, ja si to ani nepamätám. Len potom sme veľa išli peši a som nevládala.“  

Agenti ich verbovali do Ruska a na Ukrajinu

Po čase Annin strýko aj so synom odišli na Ukrajinu. „Prišli agenti a verbovali nás tam. Aj mama sa prihlásili, ale sestra v Bratislave  varila obedy na povereníctve, tak sa pýtala toho Chudíka, či majú ísť. Hovoril, aby nešli, lebo odtiaľ sa ťažko dostanú naspäť. Tak sme ostali doma, ale potom išiel najstarší brat Mišo... On sa dohodol s mamou, že tam pôjde sám a keď bude dobre, príde pre nás... Lenže jeho kamarát si kúpil pištoľ, chcel ju vyskúšať. Namieril na neho a zabil ho tam.“ 

Trvalo asi štyri - päť rokov, kým rodina dostala nový dom. Anna už vtedy doma nebývala. Mama ju poslala pomáhať sestre do Michala nad Žitavou. Sestra mala muža vojaka, malú dcérku a chorľavého synčeka, s ktorým bolo potrebné chodiť k lekárovi. Keď sa chlapcovi po pár mesiacoch polepšilo, začala Anna pracovať v Gramofónových závodoch Vráble. Práca na páse bola pre ňu náročná a keď nestíhala, nemohla ísť ani na obed. Od skrutkovania ju po čase preradili k sústruhu. 

Aj keď už boli svoji, museli žiť oddelene

V 1953 roku sa Anna vydala za murára Jerolína Krčmára, s ktorým sa spoznali na hodoch v čase, keď bol vojakom v Znojme. Po svadbe bývali nejaký čas u svokry. Po smrti synčeka (6 mesiacov) sa však v roku 1955 presťahovali do Bratislavy. Najprv ich prichýlila manželova sestra v Krasňanoch, ktorá mala 4 deti. No keďže chceli dostať byt, museli sa každý zvlášť ubytovať na slobodárni.  

Práce bol nedostatok, manžel robil len pomocníka murára, hoci on sám bol murár odborník. Muroval pece - retorty, kde sa vyrábal sírouhlík v nebezpečných podmienkach. Anna začala pracovať v Dimitrovke pri stroji, kde sa plnili výbušniny. Bola to nebezpečná práca, takže keď otehotnela s dcérkou Danielou (1956), presunuli ju vydávať obedy a upratovať. V 1957 sa manželom splnil sen a dostali byt na Bielom kríži. Narodili sa im syn Jaroslav a dcéra Vierka.

Okupant jej povedal, že museli prísť na Slovensko

Po materskej Anna opäť nastúpila do Dimitrovky, kde dvadsaťpäť rokov slúžila v závodnej stráži. So zbraňou chodila aj po výplaty pre sedemtisíc zamestnancov. Keď lekár manželovi povedal, že musí  z práce odísť, lebo má narušené zdravie, nastúpil tiež  do závodnej stráže v Dimitrovke a Anne robil veliteľa. 

Počas príchodu sovietskych vojsk v auguste 1968 mala Anna nočnú službu. Zamestnancov o obsadení informoval riaditeľ a námestníci. „Vtedy mi oni hovorili, že nás obsadili Rusi... Raz som išla s mužom aj s deťmi do Petržalky a tam sme stretli Rusov. Tak som sa po rusky pýtala, lebo ja som chodila do ruskej školy, načo sem prišli, že my vás tu nepotrebujeme. A on hovorí, pani, my sme spali a prišli za nami, že musíme ísť na Slovensko. On nemal možnosť nič rozhodovať.“  

Všetko patrilo družstvu

Anna sa z Bratislavy pravidelne vracala domov na východ – za rodinou, na liečenie, mali tam vinohrad i humno, o ktoré sa museli starať. Rodičovské role v Bukovci už dávno zabrali do družstva, no doma to nevnímali veľmi tragicky, mali všetko, čo potrebovali k živobytiu. Po znárodnení dokonca o niečo viac obilia i múky, než predtým z vlastného. Keď mama poslala sestre do Michala nad Žitavou kravu, aby jej pomohla, miestny predseda družstva trval na tom, že ju musí dať preč. Nemôže mať iba ona taký úžitok, svoje maslo, mlieko aj syr. Všetko predsa musí patriť družstvu. Pokým však boli deti malé, sestra sa kravy nevzdala.   

Sústredila sa len na prácu a na rodinu

Voľný čas Anna trávila prácou na záhrade, prechádzkami k Dunaju, kde stretávala známych a kolegov, a keďže je gréckokatolíckeho vierovyznania, aj návštevami kostola. 

Sústredila sa hlavne na prácu a na rodinu. Každý rok s mužom vycestovali na rekreáciu. Boli v Moskve, na Jalte či Kyjeve. Občas brávali vnúčence do Michala nad Žitavou Politika ju vôbec nezaujímala, komunizmus si však pochvaľovala. „Mala som robotu a mala som istotu. A čo iné človek potrebuje?“

Na Sviečkovú demonštráciu v Bratislave si nespomína. Nechodila ani na revolučné novembrové námestia, ani si nemyslí, že sa po revolúcii niečo zmenilo k lepšiemu. Potešilo ju len to, že mohla po zmene režimu viac cestovať. Rozdelenie republiky privítala. Trápilo ju, keď Česi hovorili, že na nás doplácajú. 

Na dôchodok odišla Anna v 58 rokoch, no čiastočne pracovala do roku 1992, pokým neochorela mužova mama, ktorú doopatrovala. V 2008 prišla kvôli rakovine o manžela. 

Vo svojom živote sa netrápi tým, čo nevie sama zmeniť. „Snažím sa všetko, ako sa hovorí, hodiť za hlavu. Všetko pôjde, tak ako má. Márne sa budem trápiť.“ V roku 2025 žije v Bratislave. Voľné chvíle rada trávi hlavne na záhradke, predtým tiež vyšívala obrusy a štrikovala.