Tomáš Konc

„O tých metódach našej Štátnej bezpečnosti je veľmi ťažko rozprávať, lebo naozaj boli veľmi sofistikované. Po čase sa ukázalo, že na celách skutočne boli buď priamo príslušníci Štátnej bezpečnosti, fingovaní väzni, alebo väzni, ktorí boli nejakým spôsobom namotaní na spoluprácu ako agenti alebo spolupracujúce osoby so Štátnou bezpečnosťou. A na jedného z nich si aj na Slovensku spomínam. To bol človek, ktorý sa vydával za špióna a v kuse niekoľko týždňov, ba až mesiacov, vulgárne rozprával. Sústavne. Že sa stretal s nejakými cudzími agentmi a neviem čo všetko narozprával. A do toho vplietal strašne veľa neslušných vecí, ako všelijaké nemravnosti robia všelijaké vysokopostavené osoby a funkcionári. Ja som to nemohol počúvať. Ale potom, keď som čítal výpovede našich kapucínov zo 60-tych rokov, tak som zistil, že presne túto metódu používali, že človeka chceli akoby ovaliť tým hnusom alebo proste nejakým spôsobom ho vykývať z koľají. A potom si pamätám, deň pred prepustením zrazu tak veľmi jemne sa ma pýtal: ,Ty, aj nemohol by si mi povedať tak bližšie niečo o tom, prečo si tu?‘ Lebo ja som s väzňami zo zásady na tému procesu nekomunikoval.“

„Ďalšia vec, ktorá sa nám vytýka je, že sa to dalo získavať legálnym spôsobom. Voči tomu mám ešte vážnejšie výhrady, pretože čo sa získavalo legálnym spôsobom? Môžeme si zobrať za príklad Katolícke noviny. To boli také smiešne články, tak tendenčne ladené a združením Pacem in Terris vydávané knižky boli tak úzkoprso obsahovo okliešťované, že sa z toho nedalo naštudovať takmer nič. A keď náhodu vyšiel katechizmus alebo spevník, tak ten sa po známosti okamžite rozchytal. Sväté písmo bolo v tom čase rozobrané. V roku 1969 vyšlo, ale vôbec sa k nemu nedalo dostať. A Svätých písem sme doniesli v predchádzajúcich akciách z Ríma pomerne veľa.“

„Podľa mňa metódy vyšetrovania Štátnej bezpečnosti na Slovensku v osemdesiatych rokoch boli nepríjemné, tvrdé, nebolo to žiadne také leháro, ako sa to v dnešnej dobe predstavuje – že však už tu bol Gorbačov. Mám taký dojem, že jedným zo základných taktických metodických pokynov pre Štátnu bezpečnosť v 80-tych rokoch bolo kriminalizovať bežnú činnosť náboženských aktivistov, kňazov a tak ďalej. To znamená skriminalizovať naše túžby doniesť náboženskú literatúru ako pašovanie. Pastoráciu kňaza predstaviť ako túžbu priblížiť sa k deťom pod pláštikom pedofílie – ďalší typ kriminalizácie, ktorý sa objavil v 80-tych rokoch. Jeden z tých kňazov, väznili ich za vieru, z tohto bol obvinený. Neviem, či to bol ten Gono, alebo iný tajný kňaz.“

„Keď už oni zmizli, zrazu sme videli, že po našej stope ide dvojčlenná pohraničná hliadka, mali zbrane, tie krátke samopaly (myslím, že sa to volá škorpión) a išli priamo k nám. To bol moment. Ešte nás nevideli, my sme boli v takom malom lesíku. Neviem, či tam ešte vôbec ten lesík je, nevidel som ho tam po dvadsiatich rokoch. A tak sme uvažovali - čo teraz? Budeme utekať? Nebudeme utekať? Na našu stranu? Na poľskú stranu? (Mohli sme utekať po tých poľských stopách do Poľska.) Budeme sa snažiť s nimi dohovárať? Nebudeme sa snažiť dohovárať? - Nakoniec sme v tom šoku neurobili nič a jeden z tých vojakov zatelefonoval vysielačkou na ústredňu, že čo má s nami robiť – že sú tam traja chlapci, majú tri batohy. A po nahlásení dostal inštrukciu, že sme asi sto metrov od hraničnej čiary smerom na poľskú stranu, že nás majú priviesť na pohraničnú stanicu do Poľska.“

„V podstate sa zdalo, že po tom mlčaní v čase vyšetrovania, ktoré som si zvolil ako svoj spôsob obrany, že mi nebudú môcť moju činnosť dokázať, pretože aj Braňo aj Lojzko tvrdili, že všetko berú na seba a že ja som vlastne v tom nebol zapletený. A už sa tešil aj môj obhajca. Pravdepodobne si myslel, že dostanem buď podmienečný trest, alebo ma úplne zbavia obvinenia. Ja som však bol v tom čase vonku zo súdnej siene, keď ma akosi z toho moji spoločníci vytiahli a keď som vošiel do siene, videl som tam obrovské napätie. Všetci s napätím očakávali, čo poviem. Keby som bol povedal, že ja s tou vecou nemám nič spoločného, že som žiadnu náboženskú literatúru nechcel, len som sa tam ocitol ako turista, pravdepodobne by som dostal buď podmienku, alebo by ma jednoducho nemohli odsúdiť, pretože mi nemohli dokázať úmysel a nemali na mňa žiadne svedectvo, dôkaz. Svedkovia tvrdili, že ma nepoznajú. Ale ja som aj v záverečnej reči, aj pri odpovediach vyjadril tú podstatu veci, že som náboženskú literatúru jednoducho chcel, a že som ju chcel aj donášať. A to im stačilo ako priznanie, tým som sa vlastne odsúdil.“

„No, my sme sa tak dohodli, že vlastne na súde priznáme len jedno pašovanie a Braňo s Lojzom povedali, že oni to berú na seba, tak ja som tam bol vlastne ako tretí do počtu, čo v podstate znamenalo takú možnosť podmienečného prepustenia pre mňa, ale v záverečnej reči, teda som priznal vlastne viac-menej úmyselne, že som vedel o tom, že o čo sa jedná a na základe toho, som aj ja dostal nepodmienečný trest, ale oni sa snažili zobrať vinu na seba a potom mi aj tá prísediaca sudkyňa hovorila, že keby ste boli na súde ticho, tak idete domov, to znamená, že ja som sa vlastne tak nejak sám usvedčil, že som možno nedodržal úplne tú dohodu, že ja som o ničom nevedel, ale ja som tam v podstate pravdivo povedal len to, že som o tom vedel, že ide o náboženskú literatúru.“

„Väčšinou sme odchádzali prví my, lenže oni mali nejaký problém. Tak nám povedali, že oni chcú aby išli prví, tak išli dole prví a zmizli a my sme ešte čakali, kým sa rozdelíme, aby sme neboli ako identifikovaní, ako teda väčšia skupina a v tom čase už sme videli prichádzať tú hliadku po našich stopách, to znamená, že už sa im nedalo vyhnúť, dalo sa jedine ujsť do Poľska, čo sme vylúčili a tak došlo k tomu stretnutiu s tou strážnou hliadkou. To boli dvaja ozbrojení vojaci s tými krátkymi škorpiónmi.“ „A to prišli pešo?“(dokumentarista) „Prišli pešo, oni išli pešo po našej stope a po hraničnej čiare.“ „A vlastne ako ten stret prebiehal, že aká tam bola atmosféra, no, ako si na to pamätáte?“ (dokumentarista) „No, najprv si mysleli, že sme zablúdení turisti, tak nás chceli pustiť, ale potom vysielačkou volali na veliteľstvo a oni niečo medzi sebou hovorili, ale dali im príkaz nás predviesť."

„Išli sme do rizika, ktoré nadmieru presahovalo naše predstavy, že koľko ľudí tam boli, možno stovky, možno tisíce ľudí zapojených pri riešení toho procesu, lebo to celé Poľsko aj Československo bolo na nohách, dokonca sa hovorilo o určitých kontaktoch na východný blok, na Moskvu na KGB, že tam bol nejaký dôstojník, ktorý to celé dal na to embargo. To znamená, že my sme sa ani nedostali úplne až na kraj, ani študovaním tých spisov, že pokiaľ až siahali tie chápadlá tej chobotnice s ktorou sme mali dočinenia. To bola obrovská mašinéria vojakov, policajtov, dôstojníkov, donášačov, špiclov, pomocníkov Štátnej bezpečnosti. To bolo čosi, no do toho boli zapo.. a potom do toho ešte zapojili, že letiská a ja neviem čo všetko, hraničné priechody. No, okolo toho bolo čosi strašné.“