"Tam všetko bolo dobrovoľnícke. To znamená... Viem, že sme to maľovali, keď vojdeš na školu na strojárinu, tak v podstate hneď v tom prízemnom priestore veľkom. Tam to bolo na zemi. Tam sa to v podstate organizovalo, kreslilo. Potom tí ľudia, ktorí naozaj niečo aj organizovali reálne, tak tí mali svoj hlavný stan tam nad schodmi, ako je aula. Takže tam v podstate chodili ľudia, ktorí aj niečo ovplyvňovali reálne v podstate. Za tú našu školu. Lebo za všetkých študentov, tak to bolo myslím si, že na Vysokej škole múzických umení v... U fašistov sa to hovorilo? Bola to kaviareň, ktorá bola v Dome protifašistických bojovníkov, takže sa to automaticky prezývalo medzi mladými U fašistov."
"Strom života, to bola iniciatíva, ktorá nemala so SZM nič spoločného. Len ty si musel mať to nejaké krytie. Tak potom v podstate tí dobrovoľníci, ktorí toto rozbehli a prvý tento tábor, alebo prvá táto záchrana, ktorá prebiehala, tak to bol Čierny Balog a úzkokoľajná železnička. Takže tam keď... Tam boli obrovské boje o to, že tú železničku chceli lesné závody zrušiť. Takže už sa kopec tých koľají aj povytŕhalo. Ale boli tam dvaja ľudia, čo bol Vlado Paško a čo bola Klára Jančurová, ktorí sa v podstate zaslúžili o to, že sa dalo ešte... To čo tam teraz vidíš v Čiernom Balogu, tak to vlastne zachránili oni. Predtým, aby to stihli v podstate lesáci ešte celé povytŕhať a zničiť. No a títo... Vždycky to máš o tom, že musí byť niekto, kto sa tomu oddá a venuje a vrazí do toho to nadšenie a tú energiu. No a keďže toto už nejakým spôsobom sa pomaličky darilo, tak potrebuješ na to... potreboval si na to vtedy nejaké politické krytie, tak sa to hodilo pod SZM. No pod nič iného sa to hodiť ani nemohlo, no."
"A začali sme filozofovať, že kde je ešte Československo, kde je hranica, a kde už je Rakúsko. A jak sme tak stáli, títo traja mladí zasrani, tak sme si to, samozrejme, ešte aj takto akože rukami ukazovali, že no dobre, že toto je rieka Morava, takže tým pádom za riekou už je Rakúsko. Boli sme tam asi dve minúty. A za dve minúty okamžite dofrčali pohraničníci. Vyskákali z toho džípu, ktorí tam mali. Jeden obtiahol sapík, stál tam pri nás: 'Chalani ani sa nepohnite!' Druhý, čo mal nejakú vyššiu šaržu, tak zobral, čo mal na boku taký nejaký poľný telefón, podišiel k obyčajnému drevenému tam nejakému stĺpu, tam sa napichol na ten stĺp, niekam zavolal a predniesol pamätnú vetu: 'Tak už ich máme!' Čo samozrejme nám okamžite zredlo, že do riti, čo sa teraz akože bude diať? Tak oni tam potom niečo ševelili medzi sebou, dostal asi nejaké pokyny. Prišiel ku nám ten, čo mal tú vyššiu šaržu a telefón, a vypýtal si občianky, opísal si všetky naše údaje, opýtal sa, kde chodíme do školy. My: Gymnázium Hubeného. Výborne. Vrátil nám občianky a povedal: 'No, chalani, a teraz sa otočíte a pôjdete na prvý autobus, ktorý odtiaľto príde a vrátite sa naspäť do Bratislavy.' Tak ako my vylepení, keď pri tebe stojí nejaký vojco so sapíkom, tak ako nekladieš nejako veľmi odpor. No tak sme tak aj vykonali."
Rastislav Kocour sa narodil 1. decembra 1968 v Bratislave. Jeho starý otec Ernest takmer prišiel o život, keď počas bombardovania Apolky na neho spadla ťažká kovová brána a utrpel vážne zranenie lebky. Jeho žena s asi osemročnou dcérou ušla pred prichádzajúcim frontom za príbuznými do Rakúska, lebo sa o ruskom vojsku všeličo hovorilo. Starý otec Antonín bol sudetský Nemec. Po prvej svetovej vojne odišiel do Prahy, kde sa vyučil za záhradníka. Jeho odchod zo Sudet bol šťastný krok, inak by ho cez druhú svetovú vojnu s najväčšou pravdepodobnosťou naverboval Wehrmacht. Rasťova rodina sa nikdy nezaujímala o politiku. Až na starého otca Ernesta, ktorý po vojne vstúpil do komunistickej strany. V roku 1952 z nej vystúpil, keď po menovej reforme prišiel o všetky úspory. Na gymnáziu začal Rasťo vnímať odvrátenú stranu režimu. V partii počúvali predstaviteľov undergroundu a on sám hrával ich songy na harmonike a na gitare. Výrazným zlyhaním bol podľa neho postoj a reakcia vlády na výbuch jadrovej elektrárne v Černobyli. Keď situáciu režim najprv zamlčiaval a potom bagatelizoval následky. Bezbrannosť voči systému pocítil, keď na neho pri nevinnom výlete na Devín pohraničníci mierili samopalom. V roku 1986 sa začal aktivizovať v ochranárskom hnutí Strom života. Podieľal sa napríklad na záchrane úzkokoľajnej železničky v Čiernom Balogu či oprave Spišského a Ľupčianskeho hradu i martinského skanzenu. Tam spoznal svoju ženu, s ktorou má dvoch synov. Keď sa dozvedel o štrajku po vypuknutí Nežnej revolúcie, neváhal sa zapojiť. So spolužiakmi vytvárali plagáty a vešali ich po Bratislave. V roku 1992 Rasťo ukončil štúdium na strojárskej fakulte a absolvoval vojenskú službu v Břeclavi. Patril k posledným, ktorí si vojenčinu odkrútili v Čechách pred rozdelením republiky. Po ukončení vojenčiny nejaký čas pracoval ako obchodník pre rôzne počítačové firmy a od roku 1998 sa začal živiť ako predajca poľnohospodárskych strojov, čo robí dodnes.
