Anton Kašička

* 1935

  • „Sa hovorilo, že príde nejaká nemecká patrola alebo výprava alebo také čosi, a že budú brať chlapov. Tak to sa v dedine hovorilo, že keď a dozvedelo, že teda idú Nemci, tak otec toho Imricha bežal cez náš dvor a kričal na toho svojho syna – „Imrich, utekaj, Nemci idú chlapov brať!“ Tak oni sa tí chlapci dali vedľa toho potoka hore utekať. Môj strýko, ten už umrel, sa volal Jozef Kašička, ten tam bol už hore s kravami a hnojom, on sám tiež hnoj vyvážal. Tak ten hovoril, ako sa to udialo. Prišiel najskôr ten Nemec k nemu na koni a potom zistil, že čo robí, že vezie hnoj, tak ho nechal na pokoji. Išiel dole, bežal k tomu potoku a tých chlapcov, najskôr jedného a potom druhého zastrelil. Normálne. Hovoril ten strýko. Doniesol z nich čižmy, postavil ich tuto na dvor a tiekla tá krvavá voda. To som ja videl aj tie čižmy, aj tú vodu. Potom sa všetci dozvedeli, že Imrich a Adam boli zabití. No bolo to hrozné... V ten deň pri tom nájazde zobrali tých chlapov všetkých v Lehote, ktorých našli. Aj môj otec bol tam, ja neviem ani koľko, ale bol tam strašne dlho. V Trenčíne zatvorený.“ 0:38:08 - 0:40:00 - Nemci v dedine zabili dvoch chlapov a ostatných odvliekli do Trenčína do lágra

  • „Mama napríklad chovala partizánske prasa. To doniesli a povedali – pani, budete chovať toto prasa, my si potom prídeme pre to. Ale to bolo normálne, to partizáni vybavovali. Tak mama to chovala a tak. Prišli títo, to bolo to trestné komando, čo vraždili kdekade. Zabili to prasa a zobrali a dali to vreca. Otec bol strašne nešťastný z toho, lebo on bol veľmi poriadkumilovný a on si každé to vrece, také veľké zrebné z konopného plátna, si podpísal – Štefan Kašička, Čierna Lehota č. 143. A oni to prasa odniesli v tom vreci a potom sme sa dozvedeli, čo povyvádzali v tých Lupeniciach. Zabili tam asi 20 ľudí. jedného krajčíra, zabili mu okno doskami a upálili v dome v Šípkove. Otec mal potom strach, že keď tam má meno na tom vreci a že keď to bolo partizánske, že či sa nevrátia. Našťastie sa nevrátili.“ 0:46:15 – 0:47:38 – Antonova mama chovala partizánske prasa

  • „Židovské rodiny vtedy ušli. Viem, že cez náš dvor bežali tiež tí Židia, ktorí tu bývali. Ale ich tu bývalo asi viacero rodín, lebo tí, ktorí išli cez náš dvor, si nepamätám, ako sa volali. Ale skrátka nič sa nestalo, nikto Židov nechytil, žiadni Nemci. Židia sa zachránili a čo je o tých našich Židoch, o tých našich rodinách, čo tu bývali. - tak tam boli kdesi tuto ten ich dom. Ale čo im zostali tie hospodárske budovy, tak tam bývali. Lehoťania samozrejme sa o nich starali, nikto ich nevyzradil a prežili koniec vojny normálne. Pravdaže, oni chodili tie decká k nám.“ 0:32:27 – 0:33:40 - Židovské rodiny sa skrývali po celú vojnu v hospodárskych budovách, Lehoťania ich podporovali, nikto ich nezradil

  • Celé nahrávky
  • 1

    Čierna Lehota, 12.06.2021

    (audio)
    délka: 01:45:28
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Dole Bebravou tiekla krvavá voda a na dvore som videl stáť prázdne čižmy po zastrelených mužoch

Anton Kašička ako vojak zákl. vojenskej služby
Anton Kašička ako vojak zákl. vojenskej služby
zdroj: archív AK

Anton Kašička sa narodil 22.januára 1935 v Čiernej Lehote. Otec Štefan Kašička a mama Gizela mali malé hospodárstvo, otec pracoval na statku u miestnej židovskej rodiny Weissovcov a Löwyovcov. Začiatkom druhej svetovej vojny bol Anton s mamou na robotách na veľkostatku v Protektoráte pri Znojme. Odtiaľ si pamätá Hitlerjugend, nacistickú mládežnícku organizáciu. Po návrate na Slovensko školu v Čiernej Lehote obsadili partizáni. Tí si v dedine poschovávali vrecia múky, šatstvo a obuv. V polovici októbra do dediny vtrhli nemecké jednotky, vypálili domy židovských rodín a tiež partizánske zásoby. Lehoťania židovské rodiny ukryli a ochraňovali ich až do konca vojny. V novembri do obce opäť vtrhli Nemci, zastrelili dvoch mladých mužov a odvliekli do Trenčína asi 30 mužov, aj Antonovho otca. Vo vedľajšej obci Šípkov vtedy zastrelili 23 ľudí. V Čiernej Lehote sa až do skončenia vojny striedali partizáni a nemecké jednotky. Bývali aj v dome Kašičkových. Ku koncu vojny dedinčania zažili bombardovanie a na niekoľko dní sa utiahli do Šípkova. Obec 7. apríla 1945 oslobodila červená a rumunská armáda. Po vojne Anton vyštudoval gymnázium a pokračoval na vysokej škole, avšak štúdium nedokončil. Odišiel pracovať do Čiech na nemecké pohraničie, zažil domy po odídených Nemcoch, neskôr narukoval do Olomouca. Po vojenčine sa zamestnal v Púchove, vyštudoval ekonomickú školu a pracoval v Makyte. Rok pracoval aj v bani v Karvinej. Oženil sa a narodili sa mu dve dcéry. V roku 1968 vítal politické postoje Alexandra Dubčeka a bol sklamaný z nasledovného vývoja politiky po auguste 1968. V novembri 1989 podporoval zmeny, no s rozdelením Československa nesúhlasil. Aktuálne dôchodca, žije v Nitre.