Alžbeta Kamasová

* 1934

  • „Potom si pamätám, vieš, to už bolo to Povstanie. A pamätám si, že moja mať, ona navarila, prišli, to boli samí Francúzi. To boli ujdení väzni, lebo oni najprv Franciu podmanili si Nemci a oni tých zajatcov ako bola Dubnica, to potom sa spomínalo, že Dubnica tam boli Nemci. V Dubnici sú aj tie domy nemecké. Neviem koľko, ale moc ich bolo tých zajatcov. Oni prišli na Zliechov cez tie hory, cez Čičmany išli. Tak viem, že dvanásti boli u nás. Ale neboli u nás, kde by sa boli zmestili? Malá izbička. Ale za naším domom, tiež sa volal Zaťko, ale sme neboli rodina. Len on bol sám tam. Moja mama tam polievku doniesla, takú rezancovú. Tie také hrubé rezance. Tak oni sa najedli tej polievky. A to si pamätám, že išli, lebo ten Žiar už bol vyrúbaný, oni išli krížom na Pružinu. To potom vraveli, že a to Strečno. Tak vraveli, tam ich aj veľa pohynulo. Nešli na Žilinu, lebo odtiaľ Nemci išli.“ 0:25:15 – 0:27:15 – Spomienka na francúzskych partizánov, Alžbetina mama im varila polievku

  • „Potom sme na druhý deň alebo ako, len viem, že my sme išli hore Harvanicami s vozom sme išli, tlačili sme ho. Viem, že krava bola teľná. Lebo však väčšinou na jar sa rodili teliatka. To už bolo vtedy, keď horelo. (dokumentaristka) No to už sme vtedy odišli, lebo ti vravím. To už sliedili, robili. Už sme potom, že ideme. Čože, ja som nevravela nič, čože môžeš dať rozum rodičom, ako povedali. Tak sme išli hore tými Harvanicami. A prešli sme na vrchu, na takú rovinu, to je asi na vrchu toho Čela, ja som tam nikdy nebola. A tam pani z kaštieľa bola po pôrode. Plienky vyvesené. No aj sa hnevali chlapi, vieš, no. Lebo to vidí. No ale čo. A vieš, čo je to ozaj s malým dieťaťom. Neviem, či tam porodila. Lebo sme to aj videli, plienky boli povešané tam na tom...“ 0:54:45 – 0:56:05 Alžbeta s rodičmi odišli z horiacej dediny a natrafili na pani z kaštieľa

  • „Tam sme boli. Ako sme zišli z toho vrchu, tam bola taká mladá hora mladá. Tam sme si postavili takú búdu. Osekali veľké konáre, poprikrývali, v tej búde sme boli. Krava sa tam otelila a nič sme nemali. Iba chlieb upečený a cukor. To bolo všetko jedenie. Všetko jedenie to bolo, čo bolo. A tá krava sa otelila, to teliatko museli zarezať a my sme to jedli. Také smolové mlieko, také nadojené hneď, čo malo to teliatko zjesť, tak my sme to jedli. To bolo zosekané. Povieš vždy deťom, božemôj, len aspoň na mesiac toto prežiť, nepreberali by si. Ja som skromná. No to sme jedli.“ 0:56:54 – 0:57:57 Alžbeta s rodičmi na úteku nemali čo jesť, museli zarezať čerstvo narodené teliatko

  • Celé nahrávky
  • 1

    Čičmany, 08.08.2021

    (audio)
    délka: 02:13:24
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Keď počujem hučať lietadlá, spomeniem si, ako som vtedy v lese sedela samučičká sama a začalo Povstanie

Alžbeta Kamasová ako mladé dievča
Alžbeta Kamasová ako mladé dievča
zdroj: archív AK

Alžbeta Kamasová, rod. Zaťková sa narodila 12. mája 1934 v Čičmanoch. Otec Ján Zaťko a mama Mária boli maloroľníci, privyrábali si šitím súkenných papúč, k čomu viedli aj deti. Otec bol podomový obchodník s galantériou, neskôr pracoval v lese. Alžbeta mala staršieho brata a troch mladších súrodencov. Čičmany boli izolovaná obec, počas druhej svetovej vojny neboli centrom strategických záujmov. V roku 1942 odvliekli rodinu obchodníka Glásela do Auschwitzu. Po vypuknutí SNP okolité hory obsadili partizáni. V Čičmanoch boli dva nástupy mužov, v prvom v decembri 1944 bol aj Alžbetin brat Ján. Dedina bola obsadená Nemcami, ľudia však podporovali partizánov, zabezpečovali ich jedlom. Vo februári 1945 cez dedinu prechádzali francúzski partizáni, Alžbetina mama im varila a piekla. Brat Ján odišiel do hôr k partizánom. V apríli 1945 Nemci chceli cez dedinu ustúpiť, no domáci hliadky zlikvidovali. Do dediny prišli nemecké tanky a vypálili ju. Nariadili druhý nástup a 65 mužov odvliekli do Mühlbergu. Alžbeta s rodinou aj ostatní dedinčania ušli do hôr, neskôr prešli do Gápla. Po návrate do Čičmian našli zničenú dedinu, mnoho vyhorených domov. Alžbeta po vojne žila rok u strýka v Chebe na statku. Neskôr sa vrátila, dokončila si školu, vydala sa a pracovala ako predavačka a obuvníčka. V Čičmanoch vzniklo výrobné družstvo na výrobu súkenných papúč, kde pracovala aj Alžbeta až do odchodu do dôchodku. V auguste 1968 mala malého syna a bála sa, že ide opäť vojna. Má tri deti, šesť vnúčat, žije v DSS v Dubnici nad Váhom.