Margita Horáková

* 1923

  • „Potom prišli Nemci, v dedine sme ale dobre vychádzali. Otecko dokonca s katolíckym farárom išli každý večer na prechádzku, politizovali. Necítili sme mimoriadne nepriateľstvo v dedine. Ako sa hovorí: Antisemita je ten, kto viacej nenávidí Židov, ako je treba. S výslovným antisemitizmom som sa nestretla. Keď prišli Nemci, potom sme museli nosiť hviezdu. To bolo, myslím, v marci, keď Nemci prišli do Maďarska. Mala som sesternicu v Győri, v ten deň, keď Nemci prišli, bola v Budapešti a ju chytili na stanici, keď chcela cestovať domov. A deportovali ju. Ale po čase sme dostali od nej kartu, odosielateľ bolo, že z Waltsee. Hneď sme našli na mape mesto v Rakúsku. Tak sme boli radi, mysleli sme, že do Poľska sa už nedeportuje. Toto neskoršie budem spomínať prečo toto spomínam. .... Teraz, keď sme boli v tom baraku, tak sme dostali také ružové karty a povedali, aby sme napísali príbuzným a rodine kartu. Ale bloková nás upozornila, aby sme nepísali na židovské adresy, lebo že oni týmto spôsobom chcú chytať ďalších ľudí. Takže sme písali tomu mlynárovi. A odosielateľ bolo Waltsee. Tak sme vedeli, že aj tá sesternica, bola tuná."

  • „Jedného večera nás zobrali zase do kúpeľa a vtedy sme si mysleli, že ideme do plynu. Tam bola predsieň a schody hore a na tie schody sme si mali sadnúť. A tam sme mysleli, že tuná je náš koniec. A celý čas - treba povedať -, bolo nás zo Šamorína asi 20 dievčat, sme sa celý čas držali spolu. Veľká súdržnosť, pri apeli, vždy sme chceli, aký osud stihne jedného, nech stihne aj druhého, a to nám cez celý čas veľmi pomohlo. Tam nás dali do kúpeľa, to bolo v júni, a dali nás vonku na trať. To bolo večer, pršalo, zima bola tam vtedy ešte bola, strašná zima, a tam sme celú noc stáli. Potom prišli vagóny a do nich nás naložili. Málo do jedného vagóna, viem, že sme sa schúlili do jedného rohu a sme sa jedna druhého zohrievali. Nič sme nemali, ani spodné prádlo, len šedivé šaty s krátkym rukávom z vrecoviny a holé hlavy, a niečo musí predsa len byť, lebo otužení sme ešte neboli a nikto ani nádchu nedostal. Takto sme prišli do Krakova, do Płaszowa. Pre mňa to bol ten najhorší tábor v Płaszowe."

  • „My sme mali so sestrou jeden ruksak a mamička a otecko mali jeden. Sme nepočítali od začiatku, že budeme s mamičkou spolu. Celou cestou sme nejedli. V Košiciach nás prevzali Nemci, potiaľ išli Maďari. Nejedli sme celou cestou a z mamičkinho ruksaku sme zjedli každá jeden pagáčik a robili sme si výčitky, že teraz ona bude mať o to menej. Tam sme prišli, vystúpili sme, dívali sa cez tie mreže. videli sme baraky, veľké priestranstvo. Hneď, ako sme vystúpili, tak nám povedali, že batožina tam zostane. Boli tam väzni, esesáci so psami a strašná trma-vrma, človek stratil rozum, už sa nevedel orientovať. Tam bola selekcia, prišli sme pred Mengeleho a ja som mu ešte povedala, z jednej strany som ja držala mamičku, z druhej sestra. Mamičku poslal na druhú stranu. Ja som sa ho opýtala, prečo ona musí ísť na druhú stranu, veď my nemáme malé deti. Formálne sa jej opýtal, ako je stará. Povedala, že 49. Trval na tom, že aby šla na druhú stranu, a povedal mi, že večer sa uvidíme. A ja som mu v tej chvíli uverila, ale ako sme pár krokov išli a videla som to veľké priestranstvo, tak som začala rozmýšľať, ako sa dá tuná stretnúť. To nie je možné. A mamičku mám stále pred sebou, ako tam zastala a povedala mi, že o teba nemám strach, ale nikdy neopusti Trudu. To boli jej posledné slová, ona pravdepodobne tušila, čo ju čaká. Tak prázdno sa za nami dívala."

  • „Ona mi povedala, v ktorom baraku je sestra. Hneď som utiekla von a išla tam za ňou. A práve ich tetovali. Sestra bola asi tretia alebo štvrtá a som si hneď stala za ňou. Asi som bola jediná šťastná, že ju tetujú, lebo tým bolo moje miesto tam zaistené, že sme boli zase spolu. Ale veľmi zle som sa cítila, musela som ísť späť na revír. Ako tam ležím, naraz ma osloví dievča, že či som Lustig Médy, po maďarsky. Ona tiež chodila tiež do Martina k starým rodičom a na tom revíri bola ešte aj jej sesternica z Oščadnice Eva Neumanová. Tam sme sa kamarátili vtedy. Ona bola na tom revíri hlavná ošetrovateľka. A to bolo také sklamanie tam pre mňa, lebo prišla tá Eva, ktorá bola jedno také zart, chudé, jemné dievča, a prišla jedna drabálna žena s hlbokým hlasom: ,Vieš, prežila som smrť otca a matky, mne sa už v živote nič nemôže stať.´"

  • „Toto sme mali na šatách – tu hore bolo meno koncentračného tábora – v tomto prípade je to KL Dachau, pod tým bolo číslo, ja mám vytetované číslo, ale to bolo z Osvienčimu, a pod tým bol červený trojuholník. To sme boli veľmi šťastní, keď sme červený trojuholník dostali. Predtým sme mali žltý pás, a potom sme sa stali politickí. Toto T alebo Y neviem, čo znamená. My sme si to našívali. Jedna mala ihlu, cverna bola, že sme si vyťahovali z deky, človek sa stane v núdzi veľmi praktický."

  • Celé nahrávky
  • 1

    V Bratislave, 03.03.2015

    ()
    délka: 
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Aký osud stihne jedného, nech stihne aj druhého

aktualna fotografia2
aktualna fotografia2
zdroj: Martina Fiamova

Margita Horáková, rodená Lustigová, sa narodila 22. apríla 1923 v Šamoríne. Od detstva ju volali Médy. Mama pochádzala z Martina, otec mal veľkostatok vo Veľkých Levároch, odkiaľ sa neskôr rodina presťahovala do Tomášova. Keďže tam v tom čase nebola meštianska škola, Médy aj jej staršia sestra Truda chodili do školy u starých rodičov v Martine. Po smrti starej mamy chodila do nemeckej obchodnej školy v Bratislave až do vzniku Slovenského štátu, keď mali Židia zakázané chodiť do škôl. Tomášov po Viedenskej arbitráži pripadol Maďarsku. V roku 1944 boli s rodinou transportovaní do geta v Rasticiach a odtiaľ cez Košice prevezení do tábora v Birkenau, neskôr do Płaszowa a konca vojny sa obe so sestrou dožili v koncentračnom tábore Dachau. Sestra Truda sa vrátila z táborov s TBC, tri roky sa liečila vo Vysokých Tatrách a zostala invalidná na celý život. V roku 1947 sa Margita vydala za advokáta Andreja Horáka, pôvodným menom Herczfeld, ktorý bol od nej o 12 rokov starší. Po 21-ročnom harmonickom manželstve Andrej v marci 1968 zomrel na rakovinu. Margita po celý život pracovala ako účtovníčka, najprv v Krajskom združení advokátov, potom v telovýchove a nakoniec na Ústrednom zväze židovských náboženských obcí.