Miriama Fried

* 1940

  • "Do toho augusta 1944 existovali tie prezidentské výnimky. Ale prišiel ten 28. august 1944 a naraz všetci Židia vedeli, že prezidentské výnimky už neexistujú. No tak ma v noci z 28. na 29. zobrali rodičia tak, ako som bola v letných topánočkách a v jednej sukničke, ma zobrali a utekali sme. Ani kufor, nič, nič nezobrali so sebou, utekali sme smerom do hôr. Lebo Nové Mesto leží prakticky v takom malom údolí, ale okolo je obklopené hustými stromami, hustými listnatými stromami Malých Karpát. Bolo treba utekať a do hôr sa utekalo. Kam sa utekalo? Tak sme išli, otec, mama a ja a museli sme sa vyhýbať aj dedinám, aby nás ľudia nevideli. Občas sa nám podarilo niečo dostať, kúsok chleba alebo pohár mlieka, ale išli sme, išli sme, až sme sa dostali niekde asi 10 – 15 kilometrov. Neviem, do dnešného dňa presne neviem, koľko je to. Na moravskolieskovské kopanice. Kopanice, to je také sídlisko piatich, šiestich domov, ktoré sú celkom hore 500, 600, 700 metrov nad hladinou mora. A tak sme sa dostali na tie moravskolieskovské kopanice. Boli sme tam, ale to už bol koniec augusta, bola zima, sychravo, pršalo. A my tam v tých letných topánočkách, ani jesť, ani piť, ani teplo. Tak sme sa potulovali a stretli sme tam ešte jednu rodinu nejakého lekára tiež z Oravy náhodou. Preto sme sa dali dohromady, ktorý tam bol s manželkou a dvomi deťmi, dvomi dcérami. Hľadali sme, hľadali sme, až sme konečne našli jednu stodolu. Taká šopa, stodola, v ktorej bola slama. V tej slame sme sa uchytili. Pichalo to z každej strany, ale aspoň nepršalo. Vietor tam bol, zima tam bola, ale nepršalo."

  • "Som spomínala, že v Novom Meste bola jedna krásna synagóga v takom maurskom štýle, také podobné niečo ako v Bratislave na Rybnom námestí, čo komunisti potom zničili. A do tejto synagógy koncentrovali všetky ženy a deti. Ale ja som bola štvorročná, štyri a polročná, dosť neplecha, ja som povedala, ja tam dovnútra nejdem. Bolo slnko, ja som zostala, bolo teplo, ja nejdem do tej zimy. A tak som zostala vonku. Tam na takých pričniach okolo tej synagógy sedeli nemeckí vojaci. To nebolo SS, to bola normálna armáda, nemecká armáda, vojaci, ktorí museli ísť do Wehrmachtu v tom čase. A tak som sa začala hrať s tými vojakmi a oni to aj veľmi ľahko prijímali, lebo malé decko štvorročné, blonďavá, modrooká, hovorí nemecky. Nešlo im to do toho klišé, že to je židovské dieťa. To nie je židovské dieťa. Vyprávali sa, hrali sa so mnou. Bol tam jeden taký, ja si myslím, že si na neho pamätám, taký dvadsaťročný chlapec. Hral sa so mnou, za takú hodinu mu hovorím: 'Ujo, ja chcem ísť na záchod.' A on: 'No poď, ja ťa zoberiem.' 'Ale ja chcem moju mamu.' On vstal, vedľa seba mal taký bajonet, zobral ten bajonet na plece a hovorí: 'No počkaj, ja idem, ja ti donesiem mamu.' Išiel do tej synagógy a naozaj sa vrátil s tou mojou mamou. Ako sme tak išli k tým latrínam, boli trošku ďalej, moja mama bola silný fajčiar. A hovorí mu: 'Nehnevajte sa, prosím vás, nemáte pre mňa jednu cigaretu?' A on sa tak na ňu pozrie a hovorí: 'Je mi veľmi ľúto, milostivá pani, ale ja som nefajčiar.' A mame preblesklo hlavou: Jeden nemecký vojak povie jednej Židovke milostivá pani. Es tut mir leid, gnädige Frau. Pozrela sa na neho a hovorí: 'Pomôžte nám dostať sa odtiaľto.' On sa zastavil, hovorí: 'Obráťte sa!' Zobral ten bajonet, namieril ho na nás a hovorí: 'Choďte!' A išiel s nami cez celé Nové Mesto aj s tým namiereným bajonetom, až sme prišli za hranice Nového Mesta. Tam nám hovorí: 'Choďte! Utekajte!'"

  • "Po niekoľkých dňoch, ako sme sa motali po tých horách, naraz sme stretli jednu ženu. Taká typická sedliačka, široké sukne, neviem tri alebo štyri sukne mala, vysoká, chudá, stará. V tých sukniach mala drevo. Išla hľadať drevo na zimu: 'Vy tuto čo?' Otec: 'My sme Židia a nejako sa musíme... nemáme nič.' Tak sa pozrela na nás a hovorí: 'Poďte so mnou!' A tak nás zobrala do tej jej chalúpky. Keď sme tam prišli, to bola taká malá, na modro zafarbená chalúpka z nepálených tehál. Bola tam jedna izba a kuchyňa. Taká maličká predizbička, na pravej strane bol chliev a na druhej strane bol dom. Keď sme prišli dovnútra, najprv nás ovalilo to teplo toho domova. Na pravej strane bola veľká pec, tehelná pec a z toho sálalo. To vidím pred sebou, to mám pred sebou ešte aj dneska, ako sálalo z toho teplo a v prostriedku bol taký veľký drevený stôl a na tom bol bochník chleba. Pocit domova. Tak dala nám hneď jesť, mala nejakú polievku. Dala nám hneď jesť a rodičov poslala hore do šopy spať a mňa nechala vedľa seba. Pri tej peci bol taký prípecok a tam som spala s ňou. A na druhý deň hovorí rodičom: 'Počúvajte sem! Vás nemôžem zachrániť, to nejde. Ale tú malú si tu nechám. Keď sa vrátite, tak vám ju vrátim. Keď sa nevrátite, tak z nej vychovám poriadneho človeka.' To bola žena, bola vdova, mala päť synov. Traja tí synovia boli u partizánov a dvaja tí synovia boli ešte – oni boli ešte mladí, tí mali desať, jedenásť, neviem presne koľko mali, lebo tí tam neboli. Oni učili sa dolu v dedine. A tak tá Katka, ona sa starala o mňa tak ako moja matka."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Tel Aviv, 15.09.2022

    (audio)
    délka: 02:05:23
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Vaši kolegovia sú už na vojne a vy budete vojenskou lekárkou

Miriam Fried počas EYD natáčania
Miriam Fried počas EYD natáčania
zdroj: Dominik Janovský

Miriam Fried, rodená Krausová, sa narodila 29. júna 1940 do židovskej rodiny v Novom Meste nad Váhom. Roky detstva boli poznačené udalosťami druhej svetovej vojny a holokaustom židovskej minority. Prvotným deportáciám v roku 1942 sa vyhli vďaka prezidentskej výnimke matky a otca. Tie však po potlačení povstania stratili svoju platnosť a rodina sa dostala do nebezpečenstva. Rodičia dcéru napokon ukryli u kopaničiarky a sami sa pridali k partizánom. Opätovne sa stretli až po vojne. Miriam nastúpila na základnú školu v roku 1946. Krátko na to bol otec súdený vo vykonštruovaných politických procesoch. Po nástupe socialistickej totality im bola znárodnená rodinná tlačiareň. Po Miriaminej maturite sa rodina presťahovala do Bratislavy a Miriam nastúpila na štúdium medicíny. Následne pracovala ako všeobecná lekárka v Banskej Štiavnici. Neskôr pôsobila na Záhorí až do svojho vydaja a vysťahovania sa do Izraela. Počas augustových udalostí 1968 bola práve na návšteve rodičov na Slovensku aj s manželom a malým synčekom Gabrielom. Správy o invázii vojsk Varšavskej zmluvy ich donútili urýchlene opustiť Československo. V Izraeli žili v meste Dimona a Miriam tam vykonávala svoju lekársku prax. V roku 1973 počas jomkipurskej (suezskej) vojny sa rozhodli pre vysťahovanie sa do Nemecka, do mesta Essen. Keď synovia Gabriel a Michael odišli na štúdiá do Belgicka, manželia sa rozviedli a Miriam odišla naspäť do Izraela. Tu pokračovala vo svojom povolaní. Starala sa tam aj o svojho bývalého manžela, ktorý za ňou pricestoval po zhoršení zdravotného stavu. V roku 2010 odišla do domova pre seniorov. Od roku 2014 je na dôchodku.