Zoltán Demján

To stretnutie, čo sa konalo v strede Dunaja, starosta Hainburgu a primátor Bratislavy sa stretli. Na rakúskej strane Popovič urobil z toho pletiva veľké srdce, čiže to bol veľký event. A nás oslovili, že na Devínské hradné bralo, kde sme chodili liezť, treba zavesiť rakúsku a československú zástavu. Samozrejme, tam hraničiari chodili a taký dedek s píšťalkou a palicou strážil hrad. Lenže my, keď sme nastúpili, tak už nám mohli fúkať práškový cukor. Zostreliť nám nezostrelia. My sme dole liezli a oni nás tam čakali s tým gázikom, že nás zoberú do vypočúvateľne. Lenže my, tá skala je totiž prasknutá, a my sme vedeli, že keď sme trošku zliezli a puklinou sme prešli na druhú stranu masívu a vyšli sme v hrade a tam sme zmizli. Čiže pre hraničiarov záhada horoleci zmizli. Ale to boli buzerácie. Ja som chodil po Devínskej ceste aj bicyklovať. Pamätám, ma raz... Samozrejme som si neinosol na bicykel, však som bol v nejakom drese a som makal na tom bicykli. A teraz ma tam zastavili nejakí hraničiari, že čo tam robím. Čo, tak trénujem, nie? Občiansky preukaz! A to klasické v tricátopátom, štyricátompátom, mínus pátom, ako Lasica a Satinský si robili srandu z nich. Tak ma tam zobrali do nejakých svojich vypočúvateľní a teraz ma tam dusili. Veď ja som štátny reprezentant, tak tu trénujem, že nebuzerujte. A v ktorom klube? Normálne volali na JAMES Bratislava a tam museli potvoriť, že áno, nejaký Zolo Demiján je našim členom. Tak horko, ťažko ma potom pustili. No, ale tak nás oslovili, aby sme tie zástavy tam zavesili. Rakúšania dodali, samozrejme, zástavu. Lenže v Bratislave nikto nemal takúto zástavu. Tak moja exmanželka celú noc šila. Však to nie je ťažké, zošiť československú zástavu. V noci šila tú päťmetrovú alebo koľko metrov dlhú zástavu. My sme došli skoro áno, to bolo niekedy v novembri, však zima bola, mrzlo, tak sme došli, zlanili sme, zavesili sme tie zástavy a pod hradom bol nejaký bufáč. Zima bola, tak sme išli, dali sme nejakého panáka s nejakým čajíkom. Dali sme sa ešte do druhej nohy, aby sme nekrívali. Tak sme boli takí smelí. Však padla tá opona, tak na čo sú tu tie drôty? Tak sme išli do našej Avie Furgon, vybrali sme tie štípacie kliešte, čo sme mali a prestrihali sme drôty. Zrazu tam doletí nejaký gazík, vyletí nejaký podporučík, alebo neviem čo, začal na nás hulákať. Červený ako paprika tam skákal meter dvadsať. My ako zľahka sme mali špičku, neboli sme opití, ale tak ako boli sme smelí, sme ho poslali do teplých krajín. Si nezaregistroval debilko, že skončili ste! Že už je sloboda. Našťastie, ten bol bezmocný, lebo nevedel, čo má robiť, tak zmizol. Zachvíľu došiel nejaký major, tak ten už ako skákal dvametre. Taký malý červený ako paprika. Tak to nám už cuklo. Lenže našťastie už medzitým pokročil čas a už prichádzali húfy ľudí tým, že tam videli tam rozšklebený plot, tak sa hrnuli k Dunaju, teda k sútoku Dunaj a Moravy. To bol veľký zážitok, že sme sa mohli dostať za Železnú oponu. Vtedy vyšiel časopis Verejnosť a myslím, že na titulke prvého čísla, čo vôbec vyšlo, je fotografia. Tam som ja, mal som na hlave takú expedičnú čiapku, kde sa mali ako trikolóru, modrá čiapka z bielo-červenou a modrou trikolórou.

Lebo však oni prichádzali zo všetkých spriatelených krajín, títo okupanti. Takže prichádzali naozaj desať metrov od nášho stanu. A začalo to tým, že zrazu sa tam objavil nejaký vojak, ktorý tam stál. Bolo to v noci a otec sa asi išiel vypišať alebo niečo, proste vyšiel von zo stanu a došiel naspäť a celý bol vydesený, lebo ten tam s tým samopalom naňho, že tuto zales. Bolo mu jasné, če hovorí. Pamätal si to ešte z vojny, keď došli Rusi. Bolo mu jasné, že on síce sa nikdy v škole rusky neučil, ale že sú to Rusi so samopalom. Tak sme tam čušali, jak voš pod chrastou. A potom prišiel po pár hodinách, čiže to boli nejaké hliadky, ktoré si tam oni vysunuli. Celú noc. To boli hrozné zvuky, lebo však to sú silné motory a ako museli vychádzať z vody, tam bol taký strmší breh, tak keď vychádzali, celú noc to hučalo. Na zhodu okolností bol vtedy s nami ocov priateľ, tiež zubár. Pán Rosina, ktorý v Druhej svetovej vojne bol v rámci nejakého oslobodzovania aj v Sovietskom zväze. Mal hodnosť nejakého kapitána tejto sovietskej armády. Tým pádom plynule hovoril po rusky. Otec bol naozaj zľaknutý, lebo však tam mal malé deti. Pán Rosina, nemal deti a už si nepamätám či tam bol sám alebo s manželkou. Tak ako bývalý vojak tam rovno nakráčal. Tým, že bol akože šajba, a to boli radoví vojačkovia, čo tam stáli, tak hneď na neho, že čo to tu sa deje, čo sa tu vyrába? a ten akože: Nichego, nichego, eto toľko trenirovka! Čiže len nejaké akože manévre. Oni asi vôbec nevedeli, tí bežní vojaci, že čo sa deje. Však ako, prechádzame cez nejakú vodu a čo. No a potom sa zistilo, že čo sa deje. Však mali sme nejaký tranzistor so sebou. Viem, že potom bol problém sa dostať do Bratislavy. Dovolenka skončila, lebo tá psychika bola taká, aká bola. Zbalili sme stany. Ešte to bolo ako súčasť tej romantiky. To je také, že hrozné veci, ale vždy sú aj krásne veci. Pritom, že ako sme s tým malým nakladiačikom došli do toho Kľúčovca, tak priamo k vode sa nedalo dostať. Tam bola rozbitá cesta a to bolo také malé autíčko, že by tam zapadlo. Tak klasický rebriňák s koňmi. Pán Futó sa volal, po maďarsky futó, bežec, s takým klobúkom, čvaňhák stále v puse, fúziky. Ako z knižky, taký maďarský kočiš. Ten nás odviezol s tým rebriňákom až k vode. A Futó prišiel pre nás a odviezol nás potom do dediny. Tam sa nás ujala nejaká rodina. Nejak to otec vybavil, takže sme potom bývali v takej rodine. Viem, že tam mali v záhrade paradajky aj papriky. Takže my deti sme to veľmi nevnímali, ale viem, že rodičia už boli zľaknutí, že bude vojna alebo čo bude.

„Jednak sme si na to zarobili prachy, lebo sme nemali žiadnu dotáciu. Jedine Kerametal, kde sme umývali okná, nám zaplatili za umytie okien a dali nám desaťtisíc korún za to, že sme hore nad kabínou mali veľký nápis Kerametal. Igor Junas, neskôr sme sedeli spolu v bratislavskej obchodnej komore, tak on nám fandil. Plus sme obišli fabriky. Ja som mal vtedy Embéčku 1000, s ktorou som chodil aj do Šúru. S Jožom Justom a Stanom Martonom sme mali na starosti oblečenie a výstroj. Niekto iný mal zase na starosti kuchyňu. Tak som najazdil vtedy asi desaťtisíc kilometrov. Čo nebolo po vtedajších cestách málo. Precestovali sme, naozaj, od Dečínu až povedzme po Ružomberok. Už ďalej na východ asi sme nemuseli ísť. Jednak sme museli chodiť do fabrík za generálnymi riaditeľmi a mali sme vyrobené vlajočky a plagáty. Dali nám napríklad. v Cíferi sme dostali páperie, v Dunajskej Strede sušené mlieko. Niekde v Čechách, už si nepamätám to miesto, kde vyrábali silón, sme dostali silón. Ten Dečín, čo som spomínal, tam nejaký horolezec Jarda Uher robil, tak tam nám vyrobili duralové trubky, ktoré nejakým spôsobom zakalili. Čo je dnes úplný štandard v každom stane v Decathlone. Za pár šupov dostanete taký stan, ale vtedy to bola absolútna vzácnosť. Boli len klasické Áčka a my sme chceli kupolovité stany, čiže tam trebalo tú výstuhu, na ktorú sa stan natiahne. To musela byť duralová trúbka, ktorá sa dá ohnúť a nie je rovná, lebo predtým boli hrubé a ťažké. Toto bola tenká trubička, tak tam nám to vyrobili. Mali sme jedného kamaráta Wolfi Ranfl, ktorý chodil na Slovensko, naháňal tu dievčatá a bol s nami potom na jednej výprave. On nám z Rakúska doniesol japonský stan Sumitomo, lebo vtedy ešte aj na západe toto bola novinka. Ten nám v Ružomberku rozobrali a podľa toho nám ho so silónu ušili. Trubky sme si tam navliekli. Teraz zo silónu a páperia, čo sme mali z Cífera, nám robili páperové vetrovky a spacáky. Pozháňali sme komplet ako matroš na expedíciu.”