Juraj Braun

* 1952

  • "Keď celá skupina turistov išla vo Viedni do Hofburgu, tak my s Milanom sme si povedali, a to sme už boli pripravení na to, že keď bude príležitosť, takže si len luskneme a išli sme sa akože filmovať. Mali sme filmovú kameru novú, že sa filmujeme a pri soche Márie Terézie pred Hofburgom sme sa filmovali - ja Milana, Milan mňa. A potom, jak utekáme, sme sa nafilmovali, jak utekáme preč. Tak utekáme, zobrali sme taxík na ulici, dali sme sa zaviesť do toho hotela, v ktorom bola skupina, a to bola taká robotnícka štvrť vo Viedni, kde možno i tí ľudia spolupracovali s československou políciou, nevieme. Takže jeden čakal dolu pod oknom v hoteli, druhý išiel na izbu. Ešte som sa išiel pozrieť tomu vedúcemu na izbu, či náhodou tie pasy tam neobjavíme. A neobjavili sme ich, nenašli sme ich. Tak sme cez okno tie naše kufre, Milanov a môj, vypustili dolu. A potom som išiel povedľa tej vrátnici, že niečo som si zabudol, a idem späť za skupinou. A za rohom nás čakal taxík, ten istý taxík, ktorý nás tam priviezol, a sme ho nechali čakať za rohom, a sme mu, samozrejme, veľmi dobre zaplatili. A ten taxikár nás potom odviezol k nejakým tým známym a ľuďom, čo sme ich poznali predtým. Predtým nám prepašovali a vyniesli do Rakúska diplom a dokumenty, čo sme mali. Pretože človek nesmel mať so sebou, samozrejme, nič podozrivého. Ani medicínsky diplom, ani žiadne vysvedčenia - alebo maturitné, alebo promočné, alebo štátnice, čo boli. Takže jak Milan, tak ja sme si to zariadili cez známych, čo nám to vyniesli von vopred. No a potom, keďže sme nemali pas, tak nás tí známi, čo sme vo Viedni mali, zobrali akože na Fremdenpolizei. To je cudzinecká polícia vo Viedni, a oni nám vytvorili, ja ho ešte mám stále na pamiatku, taký cudzinecký pas, taký akoby Nansenpas - tak sa to volalo. Oprávňoval nás len na to, aby sme sa mohli dostať z Rakúska do nejakej inej krajiny."

  • "Tak v tom tábore som bol a tak nejako to židovstvo vo mne trošku viacej dozrelo. A keď mi tí policajti začali na tom oddelení hovoriť, že však my proti Židom nič nemáme, a chceli po mne, aby som podpísal nejaký dokument, že im budem dávať informácií, alebo že im budem hovoriť, čo sa deje v židovskej spoločnosti. Ja som povedal, že viete čo, mne je tá medicína tak dôležitá, ja ju tak chcem študovať, že ja tam viacej chodiť nebudem a nechcem. A prestal som tam chodiť. Ale jak pracovala tá bezpečnosť, tak zrejme si tam viedli spis o každom jednom z nás. A mali to dobre prešpikované, lebo keď ma tam... Bohužiaľ sa so mnou stretli ešte asi dvakrát, a to už nechceli... Dvakrát som bol na Februárke a potom dvakrát ešte v Metropole – naproti Lekárskej fakulty bola taká kaviareň alebo naproti dekanátu – a v tej kaviarni vždycky dvaja boli. Vždy bol jeden taký ten dobrý a jeden taký silnejší policajt. Dobrý a zlý policajt. Jeden bol taký priateľský, čo si ma vždy tak potľapkával po ramene a objednávať mi chcel koňaky a podobne. A ten druhý zas tak tvrdo, čo medzi nami, a čo tí Židia chcú, a či plánujeme ísť, ujsť do Izraela alebo do Ameriky alebo na Západ, a aké konšpirácie máme proti socializmu. A vždy mi povedali, že ako nič proti nám nemajú, ale že ak mám nejaké protištátne ciele a úmysly, takže aby som sa rozlúčil s tým, že budem študovať medicínu. A ja som každý raz im povedal, a bolo to dosť stresujúce a dosť teda, poviem pravdu, nebol som ani zradca, ani nejaký spolupracovník, ale dosť ťažko som to prežíval popri tej ťažkej medicíne. A to začalo tak v treťom, štvrtom ročníku medicíny. Ja som v tom tábore bol medzi tretím... Myslím si, že po skončení strednej školy a ešte pred začatím vysokej školy. Alebo možno ešte v treťom ročníku strednej školy. A jak oni to mali prešpikované a prešpekulované, a jak oni vedeli o každom kroku, to ma šokovalo. A zrejme medzi Židmi boli takí, čo s nimi spolupracovali."

  • "My sme zostali na tom Slovensku a stále sme si držali ten 68. rok v srdci. Takže ja som bol v takzvanom štrajkovom výbore v novembri a decembri 1968. Bola to jediná stredná škola v Bratislave, čo sme štrajkovali s vysokoškolákmi na to, aby bola znova vyhlásená sloboda prejavu a bez cenzúry. Aby sa ruské vojská stiahli, alebo aby Československo vyhlásilo neutralitu. Lebo že keď bude Československo neutrálne, tak ruské vojská sa musia zbaliť a odísť preč. A ľudia boli revoluční, aj profesori. Niektorí. A niektorí už v tej dobe, dva – tri mesiace po 1968, sa začali normalizovať, a čím ďalej to šlo, tým to bolo horšie a smutnejšie. - No to je taká autocenzúra alebo..., nie? Autocenzúra i donútená cenzúra. Riaditeľa školy vyhodili, ktorý tam bol ako riaditeľ na strednej škole, ten tam už nemohol viacej byť riaditeľom. A dvaja zástupcovia riaditeľa boli dočasne poverení riadením tej Novohradskej. Pár dobrých profesorov, čo sme ich mali, muselo odísť zo školy preč. Ten náš štrajkový výbor existoval asi tak týždeň, dva a potom sa to začalo všetko prekrúcať. Ja si myslím, možno, neviem presne dátumy, ale plus mínus od januára to už prestalo existovať. A už začali vyšetrovačky kto, čo a ako. A už začali petície, že však vlastne tie sovietske vojská boli potrebné na to, aby zabránili kontrarevolúcii. A čo ma bolelo, že som videl spolužiakov, ktorí predtým boli proti ruskej invázii, alebo protestovali, keď prišlo tých päť krajín do Československa, a zrazu už začali hovoriť, že: šak to bolo treba, a že aj tak by sme sa nikdy nemohli stať slobodnými. A že vlastne ten socializmus je pre nás lepší. A ja som si vtedy tak začal uvedomovať, ako si tí ľudia pokrivujú charakter, a že teda toto nie je dobré a nie je to život, kde ja by som chcel žiť. Takže to židovanie, 68. rok a potom to obdobie toho, ako sa tí ľudia začali k sebe správať...Bola medzi tými ľuďmi aj taká zloba, že prestali si ľudia dôverovať, prestali si ľudia hovoriť, ako veci sú."

  • Celé nahrávky
  • 1

    New York City, 06.12.2023

    (audio)
    délka: 03:18:12
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Lekár, ktorý pracoval na Manhattane

Juraj Braun sa narodil 1. mája 1952 v Bratislave ako jediné dieťa rodičov židovského pôvodu. Matka Ida pochádzala z Dunajskej Stredy. Toto mesto sa po Viedenskej arbitráži stala súčasťou Maďarska, preto bola Ida do koncentračného tábora deportovaná až v roku 1944. Ortodoxná židovská rodina otca Mikuláša pochádzala z Bratislavy a boli vlastníkmi majetkov nielen v Bratislave, ale aj v Dunajskej Strede. Počas vojny bol spočiatku internovaný v tábore v Seredi. Podarilo sa mu vykúpiť sa na slobodu a do konca vojny sa ukrýval striedavo na Slovensku a v Maďarsku. Časť majetkov bola rodine po vojne vrátená, ale v roku 1948 im boli znovu odobrané. Manželia boli vysťahovaní na vidiek pri Lučenci v rámci Akcie Z. Po dvoch mesiacoch sa mohli vrátiť do Bratislavy, kde sa zakrátko narodil Juraj. Otec sa po prvotných problémoch s hľadaním zamestnania kvôli kapitalistickej minulosti zamestnal v papierenskom priemysle. Matka sa venovala krajčírskemu remeslu a neskôr si otvorila prvý salón s detskou módou v Bratislave. Juraj bol od detstva pre svoj pôvod terčom antisemitských prejavov zo strany rovesníkov. Po ukončení základnej školy nastúpil v roku 1967 na Gymnázium Juraja Hronca. V druhom ročníku sa zúčastnil tábora židovskej mládeže v Dubrovníku, za čo bol v 70. rokoch vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou. V rokoch 1970 – 1976 študoval medicínu. Potom sa zamestnal v nemocnici v Nitre na oddelení chirurgie, neskôr ORL. Po mesiaci musel nastúpiť na vojenský výcvik, následne sa vrátil na svoje miesto v Nitre. V roku 1980 emigroval spolu s Milanom Wisterom cez Taliansko do USA. Po nostrifikačnej skúške získal miesto rezidenta na klinike v Manhattane. Neskôr dokončil špecializáciu na rakovinu hrtana a plastickú chirurgiu. V roku 1991 sa oženil s dcérou preživších šoa z Československa. Majú spolu tri deti.