Ing. Pavol Bojkovský

Potom prišla veľká tragédia a mali sme ťažkú haváriu. Bolo to 24.júna 1976 (27. júna 1976), deň potom padlo lietadlo na Zlatých Pieskoch. Mali sme letnú prípravu a na druhý deň sme sa chystali na jeden zápas do Turecka. Bolo to za trénera Michala Vičana. Ráno sme mali tréning a Jano Čapkovič, Ivan Pekarík, Jožo Čapkovič a ja sme sa dohodli, že pôjdeme na Vajnorské jazerá v rámci prestávky medzi dvoma tréningami. Ivan Pekarík mal vždy takú udičku - pytliačku, tak že si pôjdeme zachytať ryby. Lenže Tibor Matula, čo bol náhradný brankár Šaňovi Vencelovi, poprosil Joža Čapkoviča, aby ho v rámci prestávky išiel zaviesť do Galanty, lebo potreboval niečo súrne vybaviť. Takže nakoniec sme išli len traja Jano Čapkovič, Ivan Pekarík s jeho auto a ja. Ako sme prišli na Vajnorské jazerá, začala strašná búrka - krupobitie. Tak sme naskákali do auta a išli sme na Zlaté piesky, že prečkáme búrku a dáme si tam aspoň kávu. Ešte tam neboli svetlá. Teraz tá križovatka vyzerá úplne ináč. V hlavnom prúdu sa mohlo odbočiť doľava, na Zlaté piesky. Lenže zozadu, bola hrmavica - padali krúpy, tak nákladiak zozadu naložený štrkom, tadiaľ išiel na plné pecky. My sme stáli v strede cesty, čo sme museli dávať prednosť vozom z Bratislavy. On v plnej rýchlosti do nás. V poslednom momente chcel točiť volant, ale bola mokrá vozovka, tak nestihol a preletel do nás. Z auta v podstate šrot, nás to točilo a spredu ešte 613 do nás narazila. Ja som mal vykĺbené bedro a bol som tam zmačknutý. Chalani, teda Jano Čapkovič bol na tom najlepšie. Hneď tam ostali stáť autá, začali nás vyprosťovať s nejakými hevermi. Mňa vyťahovali von, lebo som tam bol začapnutý vzadu. Hneď nás zobrali na Kramáre. Tam som pobudol až do poobedia, kým som sa dostal na radu. Striedavo som odpadával a bol pri vedomí. Boli tam nejaké decká, ktoré mali haváriu a boli prednejšie. Večer, keď už som bol na izbe, tak jedna sestrička mi hovorí, že budete mať dobrých pacientov, na Zlatých pieskoch padlo lietadlo. A tam v podstate skoro všetci zomreli, asi traja alebo štyria sa zachránili.

Zriadili nejaké polytruka, ktorý sa staral o likvidáciu zariadenia. Nakoniec som sa dozvedel, že to bol nejaký, čo rozdával červené diplomy a mal svokra, čo robil VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu). Lebo každý kto chcel funkciu musel študovať marxizmu-leninizmu. Nakoniec riaditeľ podniku bol káder, zaťko niekoho, a na toto ho použili, že musí sa zlikvidovať Matadorka. Tak postupne a pomaly rozpúšťali celé oddelenia. Vtedy tam prišlo o robotu asi tritisíc ľudí. Ja keď som chodil ešte von, za mojimi klientami, oni sa pýtali, že potrebujú napr. dopravné pásy. Nosil som im informácie a zoznamy tovaru, že čo všetko klienti potrebujú. Oni absolútne nemali záujem ani len neodpovedali. Nakoniec ako sa likvidovala gumárina v Matadorke, tak som sa dozvedel, že tie receptúry, čo boli na gumu, sa dostali do Číny. Tam naši ľudia chodili na mesačné stáže učiť Číňanov a bývali priamo v podniku. Čínania kúpili zariadenie v Čechách a technológie, čo tam vyrábali pre nás. Odtiaľ tiež zobrali nejaké lisy na prípravu gumy. Zobrali to tam, porozoberali a začali vyrábať gumu sami, za prispenia našich technikov. Aj viem ktorých. Zistil som, že tam dvaja chodili na mesačné stáže. Najväčšia sranda bola v tom, že tá produkcia, čo sa tu vyrábala na Slovensku v Matadorke, začala v Československej republike chýbať. Začali sa stavať diaľnice, potrebovali tesniace dosky alebo sa stavali haly, kde bolo treba dlážkoviny a nemal to kto dovážať. Nakoniec sa zistilo, že tí Číňania si urobili v Nemecku firmu Sinoda. Dohodol som sa s našim odberateľom, že sa skontaktujem s nemeckou Sinodou a začali sme dovážať gumu do bývalého Československa.