Marianne Bergida

* 1943

  • „Niekedy som prišla domov a pýtala som sa, a to sa presne pamätám, či sa Židia musia častejšie umývať. Ešte teraz vidím jeho pohľad. Vtedy sa rozhodol, že ideme do Izraela. Že odídeme z Košíc do Izraela, že neostaneme. Organizoval skupiny na vysťahovanie do Izraela v 1949 a my sme mali ísť s poslednou skupinou. Mali sme aj pas, ale potom sa to vyvinulo inak. Komunisti zoštátňovali jednu synagógu za druhou, pokiaľ viem správne, bolo v Košiciach päť synagóg. Na Zvonárskej ulici bola jedna malá synagóga a jedna veľká a tú chceli tiež zobrať. Predtým zobrali Dom umenia, tam, kde sú teraz koncerty, to bola neologická synagóga, a potom jednu modlitebnú sieň, ortodoxnú, to sa volalo ‚štíbl‘, neďaleko Zvonárskej ulice, tú zobrali tiež. A chceli brať tú veľkú synagógu na Zvonárskej a môj otec to nechcel dovoliť. Dostal sa do sporu s tajomníkom komunistickej strany východného Slovenska Priesolom. Môj otec sa veľmi rozčúlil a on mu povedal, že nech tak neskáče, že on mu môže ukázať, kto je tu pánom. Asi za týždeň ho uväznili. Môj otec bol začiatkom januára 1950 na služobnej ceste a na ulici ho uväznili, takže neprišiel domov a ja sa pamätám, mala som práve 7 rokov v decembri, prišlo do bytu veľa cudzích chlapov. Preberali všetky skrine, zásuvky, papiere, počítali peniaze, to boli zrejme peniaze z fabriky. Pamätám sa, že som bola prekvapená, bolo to veľa peňazí. Zobrali nám všetko, čo malo nejakú cenu – koberce, porcelán, rádio –, všetko, čo sa dalo. Pamätám sa, že som bola na dvore a prišiel jeden pán, zvonil, ja som otvorila, a zobral motorku môjho otca a odišiel. A viem, kto to bol, ale nechcem to povedať. Ja som sa len divila, nerozumela som tomu, ani ma nepozdravil, prešiel vedľa mňa, zobral motorku, robil to tak samozrejme. Do bytu prišiel, myslím, jeden tajný s manželkou. My sme smeli mať len jednu izbu, smeli sme používať záchod. Kúpelňu a ostatné izby prevzali oni."

  • „Jeden deň, keď mi vybrali mandle a všetkých poslali domov, len mňa nie, lebo som mohla krvácať. Ráno o švrtej prišla do izby sestrička a povedala: ‚Vstaňte, Rusi sú tu.‘ My sme sa smiali ešte s jednou v izbe, že to je vtip. A povedala nám, že pozrite sa von. A tam jeden tank za druhým. Všetci odišli, a my dve – nám brali mandle – sme tam ostali. Ivan ma prišiel navštíviť a ja som videla jazdiť motorku medzi tankami a som si myslela, že dúfam, že to nie je Ivan. Ale to bol Ivan. Povedal, že nemôžeme na to vysťahovanie čakať, ale že on sa pokúsi získať pas na návštevu do Viedne. Podarilo sa mu to. Ja som prišla domov, zbalili sme sa, dva kufre. Povolenie sme dostali na tri dni do Viedne. Švagriná – manželova sestra – nás doprevádzala, aby vedela rodičom povedať, že sme dobre prešli. Bolo to ešte dobrodružné, lebo bolo tam veľa ľudí a my sme nemohli čakať. Celú noc sme nespali, čakali sme, či ostane vôbec otvorená hranica. Bolo to naozaj nepekné, ale sme prešli. Nemohla som tomu veriť, keď sme prešli cez hranicu. V podstate celý vlak bol plný ľudí, ktorí chceli ostať vonku. Boli tam Rusi, ale nekontrolovali. Kontrolovali Slováci, ale Rusi stáli za každým Slovákom. V našom kupé bol napríklad jeden mladý človek a tá sprievodkyňa sa ho pýtala, že kam ide. A odpovedal, že chce vo Švédsku pracovať ako študent. Ona sa pýtala, že ako dlho. ‚Možnože dva týždne,‘ a ona povedala, že možnože dlhšie. Ale on nepovedal ani slovo. Cez okno sme videli – vonku stála fúra ľudí, všetci plakali, lúčili sa, niektorí mali desať kufrov. Prišli sme do Viedne, vo Viedni sa rozprávalo len slovensky a česky. Vyzdvihol nás jeden známy Bergidovcov. Ja som, samozrejme, hneď zavolala otecka, a ten sa len rozplakal, nebol schopný rozprávať, lebo si robil veľké starosti. Samozrejme ma nemohol zavolať, nevedel, čo sa deje, mal najhoršie predstavy."

  • „V apríli 1944 boli Židia z Košíc zhromaždení v tehelni, aj celá moja rodina, teda tí, ktorí ostali, bez mužov. Neviem, ako dlho tam boli. Mohlo to byť viac dní, ale počula som, že aj týždňov, a že mali veľké ťažkosti, lebo nemali čo jesť a piť, proste, nikto sa o nich nestaral. Ale Eržike im nosila jedlo, neviem, ako to robili. Mne to nikdy nikto nevysvetlil, a ja som sa, žiaľ, nikdy nepýtala. To bolo jednoducho tak, že keď som sa k niečomu len trošku priblížila, k tejto téme, tak som videla, že by môj otec plakal. On bol strašne pyšný a dôstojný a to by bolo pre neho hrozné ukázať pred dcérou, že je slabý, tak som to nechala. Eržike tiež nerozprávala. Eržike im nosila jedlo. Jedného dňa, keď odchádzala z tehelne, dala do toho košíka mňa. Ona mi hovorila, že chcela zobrať Juditku so sebou. Neviem ako, zrejme to nebolo tak strážené, tí ľudia len nevedeli, kam majú ísť. Takže chcela zobrať Juditku so sebou, ale Juditka veľmi plakala a mamička tiež. Mamička tvrdila, že oni veľa vandrovali, robili turistiku a ona vedela veľa chodiť, bola vtedy šesťročná, že to zvládne, tak zostala. Odtiaľ prišli do Osvienčimu a môj otec so starými otcami išli do Osvienčimu z väzenia, takže sa už nestretli. Eržike dostala zrejme od mojej mamy adresu jednej rodiny, s ktorou boli spriatelení v Budapešti, nežidovská rodina. Išla so mnou k nim do Budapešti, kde sme mali ostať, ale oni nás nechceli. Báli sa nás mať u nich, pritom u dievčaťa nebolo vidno, že je židovské dieťa, mohli povedať, že som Eržikina dcéra, ale nechceli, takže musela odísť."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Cez Zoom s Mnichovom, 02.03.2021

    (audio)
    délka: 03:28:52
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Eržike ma zachránila dvakrát: pred deportáciou a pred detským domovom

Marianna Bergida, rod. Friedrichová, sa narodila dňa 11. decembra 1943 v Košiciach ako druhá dcéra zámožnej židovskej rodiny Friedrichovcov. Po sústredení košických Židov v miestnej tehelni v apríli 1944 ju v košíku na jedlo vyniesla vychovávateľka Eržike a tým ju zachránila pred istou smrťou. Jej matka so sestrou Juditkou zahynuli v Auschwitzi. Po vojne sa vrátil otec, ktorý bol oslobodený v Mauthausene, a stal sa predsedom košickej židovskej obce. Počas roku 1949 pomáhal organizovať legálne vysťahovania do Izraela a sám mal odísť s Mariannou v poslednej skupine. V januári 1950 ho zatkli a obvinili z vlastizrady a sionistického sprisahania. Odmietol podpísať priznanie a vo vykonštruovanom súdnom procese bol odsúdený na tri roky väzenia. Rok po prepustení bol opäť zatknutý a strávil jeden a pol roka v Jáchymovských uránových baniach. O malú Mariannu sa starala Eržike, čím ju zachránila pred detským domovom. Napriek nevôli komunistického režimu sa jej po maturite podarilo vďaka dobrým ľuďom v roku 1964 absolvovať Pedagogický inštitút. Jej sobáš v košickej synagóge v júni 1965 bol prvou židovskou svadbou po vojne. Otec požiadal po súdnej rehabilitácii v roku 1965 o legálne vysťahovanie a v decembri odišiel do Nemecka. Odvtedy absolvovala Marianna pravidelné výsluchy na ŠtB. Najprv ich brala na ľahkú váhu, ale keďže neprestávali ani v roku 1967, začali sa s manželom Ivanom báť. S malým synom navštívila začiatkom roku 1968 otca a zvažovali vysťahovanie. V tom čase, v auguste 1968, vstúpili na územie ČSSR vojská Varšavskej zmluvy a manželia sa rozhodli okamžite emigrovať cez Viedeň do Nemecka. Usadili sa pri Stuttgarte, kde dostal manžel Ivan prácu v spoločnosti IBM. Po čase začala Marianna pôsobiť ako učiteľka. V 90. rokoch sa intenzívne venovala natáčaniu svedectiev preživších holokaustu pre Spielberg Shoah Foundation. Dnes má šesť vnúčat a spolu s manželom žijú v Mníchove.