Ladislav Záborský

„No bolo to ťažké pre moju rodinu. Deti mali od sedem rokov do dvoch rokov, keď ma zavreli. Manželka, profesorka, musela upratovať v noci. Cez deň bola pri deťoch a v noci upratovala v dojčenskom ústave za päťsto korún mesačne. Tak na pár hodín tam bola, hej. No, tak z toho sa nedalo vyžiť. To keby neboli dobrí ľudia bývali, ktorí pomáhali tak zomrú hladom.“

„Potom nás transportovali do väzníc. Mňa do Valdíc, tak to je také, vravia, že jedno z najhorších väzení. Tam vás strčili do samotiek, ale v tých samotkách sú dvaja. To je tak malé pre jedného, ale tam sú dvaja. A teraz, keď máte tam kolegu vraha alebo zlodeja alebo všelikoho, tak to nie je príjemná spoločnosť, viete. A museli sme párať perie, ale to aj smrdelo, tam boli ešte zbytky mäsa, a tak ďalej to bolo, alebo museli sme vyberať skalky zo šošovice, hej, čistiť šošovicu, ale nám, keď ju varili tak aj s tými skalami. No, a tak na prechádzku desaťminútovú, keď sa išlo, tak museli sme byť len dvaja, dvaja, dvaja a nesmeli sme sa stýkať s tými ďalšími, nesmeli prísť do styku s tými ďalšími, bolo to prísne, hej. No, a potom ma strčili aj do dielne stolárskej, tam som natieral okná. Potom ma strčili zasa k tým, čo brúsili sklá a ja som musel čistiť to brúsenie.“

„No, a potom ma dali do tých hábočiek, takže nič som nemal svoje, ani meno, len číslo. A viedol vyšetrovanie. No tak to bolo tvrdé, posadil ma v januári pod otvorené okná a nechal ma tam celý deň. On v baranici, v kožuchu s teplým čajom aj tak ešte odišiel sa prehriať a mňa tam nechal celé dni pod tým oknom. Že som neochorel, to ja pokladám za zázrak. A keď nič nemal, ale všelijaké zastrašovacie metódy oni mali, viete. Keď som ja nemohol nič velezradného vypovedať, lebo som nič takého nespravil, tak potom napísali velezradnú zápisnicu päťstránkovú, takú poriadne tuhú, a že ak nepodpíšem, že zabijú manželku. No, a päť detí sme mali, nebolo východiska ako podpísať to. A potom, keď som to podpísal nechali ma v tej samotke päť mesiacov a povedali mi: ,No, dostanete aspoň dvadsať rokov alebo povraz!‘ a mysleli si, že sa tam zbláznim.“

„Okolo šesťdesiateho ôsmeho roku sa stavalo veľa kostolov najmä na východe. Tak ja som vtedy spravil za komunizmu dvadsaťjeden krížových ciest. Samozrejme, bez komisie výtvarnej. To muselo ísť celkom potichu, hej. Rôzne ryté do dreva a leptané do skla, a do farebnej, do okien, a tak ďalej, a do dvadsiatich piatich kostolov nových aj starých som urobil vitráže.“