Tereza Wiesnerová

* 1928

  • „Museli sme odovzdať kožuchy, šperky. Keď sa odovzdali šperky, tak sme dostali jeden prsteň z ocele, na ktorom bol nápis: Slovenský štát Vám ďakuje. Moja mama dala schovať k susedom veci, ktoré sme nedostali naspäť. Moja sestra mala priateľku zo školy v Nitre, jej otec pochádzal z Čiech, tí všetko vrátili. Ešte sme dali jednej, ktorej dcéra bola najlepšia priateľka mojej prostrednej sestry, také súpravy porcelánové, ale povedala, že prišli Rusi a si to zobrali. Ale my sme sa tešili, že žijeme. A tiež nábytok, ktorý sme mali v poslednom byte, tak tam prišla bývať rodina zamestnanca môjho otca. Tá bola veľmi prekvapená, lebo mali sme jednu sofa, kanapu, a keď nás prišli zobrať, moja mama medzi matrace strčila peniaze. Keď to tá pani videla, keď tam potom strčila prsty moja sestra...! Dovtedy nevedela, že to je tam.“

  • „Zobrali nás do niečoho, čo nazývali kúpeľ. Museli sme sedieť nahé na drevených schodoch, kde nás poštípali ploštice po celom zadku. Potom sme museli ísť nahé pred Mengeleho. Známa z Topoľčian nám poradila, aby sme nešli jedna za druhou a aby sme mame nehovorili mama. Tak sme išli, ale Mengele na našu mamu spravil tak, aby išla nabok, lebo bola operovaná a zostala jej jazva. To bolo strašné a my sme nemohli povedať, že to je naša mama. Nemohli sme sa rozlúčiť ani nič. Mama odišla. Ja som nariekala celý čas, lebo mi chýbala. Bolo šťastie, že som bola so sestrou. Potom nám dali dva krajce chleba, takzvané šaty a topánky. Také topánky, že pätu sme mali vonku. Postavili nás do radu a išli sme do transportu do Bergen Belsenu. Keď sme tam stáli, ja som zďaleka videla moju mamu. Voľakto jej dal na hlavu červený ručník, lebo sme boli holohlavé a bolo zima. Keď som ju videla, vyšla som z radu a utekala som za ňou.“ Nebáli ste sa? „Nebála som sa, lebo som išla za mamou. Objímali sme sa a plakali. A potom prišla pre mňa vedúca transportu, ktorá mi povedala: ,Neboj sa tvoja mama príde, dáme ju tiež do vagóna.´ Potom sme sa ešte raz objali a mama hovorila ,Modlite sa za mňa.´ A to mi zostalo naveky."

  • „Včera som bola v Topoľčanoch a nič som tam už nepoznala, iba kostol v prostriedku mesta. Naproti, kde boli židovské obchody a tiež Dudákova brána, tak tú som spoznala, ako jediné. A mestský dom, tam raz prišiel Ďurčanský a hovoril tam: ͵Vidíte? Toto všetko raz bude vaše.ʹ Neboli to len židovské obchody, ale väčšina. Samozrejme, že sa tešili. Potom boli arizátori. Ale boli aj takí arizátori, ktorí boli poriadni, že tam nechali aj toho žida.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    V Bratislave, 20.10.2017

    (audio)
    délka: 01:14:58
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Zmysel pre humor je moje šťastie.

IMG_6756.JPG (historic)
Tereza Wiesnerová
zdroj: Marcela Glevická

Teresa Wiesnerová (rod. Terézia Deutelbaum) sa narodila 9. októbra 1928 v Topoľčanoch ako najmladšia spomedzi troch sestier. Jej otec bol riaditeľom Roľníckeho skladištného družstva. V roku 1940, keď mala nastúpiť do 2. ročníka meštianskej školy, jej pre židovský pôvod zakázali chodiť do školy. Židovská škola však ešte dostala povolenie spraviť pre židovské deti z päťročenky osemročenku a Terese Deutelbaum tak umožnili dokončiť osemročnú školu. Jedným z prvých transportov do Osvienčima odviedli v marci v roku 1942 jej prostrednú sestru Nelu. Zvyšok rodiny žil do roku 1944 v Topoľčanoch, odkiaľ boli prevezení do sústreďovacieho tábora v Seredi a odtiaľ po piatich týždňoch celú rodinu odtransportovali do Osvienčimu. V deň transportu mala Teresa Deutelbaum presne 16 rokov. Koniec vojny prežila v nemeckom Bergen Belsene. Po oslobodení tábora Angličanmi strávila niekoľko týždňov v bývalých nemeckých kasárňach a ošetrovni pri Hanoveri, kde sa o nich starali, pretože cestu nazad na Slovensko by vraj nezvládli.  V lete 1945 sa spolu so sestrou cez Plzeň a Prahu dostali späť do Topoľčian, kde ich čakal sestrin manžel. Iba z Topoľčian bolo zabitých 27 členov ich rodiny. V Topoľčanoch sa však kvôli pogromu neusadili. So sestrou a švagrom sa presťahovali do Komárna, kde sa zoznámila s neskorším manželom Ondrejom Wiesnerom. V roku 1948 sa zosobášili, no o rok neskôr po prevzatí moci komunistami odišli do Izraela. Obaja neskôr25 rokov žili a podnikali v Nikaragui, odkiaľ koncom 70-tych rokov po komunistickom prevrate utiekli do Maimi, kde žije dodnes.