Natália Vráblová

* 1930

  • "Jedno to bolo také prorocké, novicmajsterka – preberali sme Starý zákon, a tam bolo o Izraelitoch, ktorí 40 rokov putovali po púšti. A vtedy nám novicmajsterka hovorile, že ktovie, čo to tak nebude aj u nás, že 40 rokov budeme takto putovať. Že už do tej zasnúbenej zeme sa dostali len tí, čo sa tam narodili. Tak aj my, do tých kláštorov sa dostanú až tie. A skutočne sa to tak aj stalo, že 40 rokov sme takto putovali. A po 40 rokoch sme prišli do kláštorov našich. A ona tak hovorila: "vy sa toho ešte dožijete". A ona sa toho tiež dožila, tu zomrela 92 ročná. A od malička chorá bola a tak statočne, celé generácie, čo ona mala tú počiatočnú formáciu."

  • "To bol jeden z našich najmenších kláštorov. To bol tak pre sedem, osem sestier, jedenásť. To bola filiálka Trnavy najskôr. Mali tam úvodu, to je detskú škôlku, ľudovú školu a meštianku. Tak len pre tú Modru a okolie. Tak tam zriadili tzv. sústreďovací kláštor. Tých domácich sestier tam bolo tak do desať. A teraz tam priviezli nás – 36. A my jak sme prišli, tak tá zmocnenkyňa čo tu bola, "pre novicky tu nie je miesto". Novicky tu nemajú žiadne miesto, tu sa nezmestia. Lebo oni už mali vypočítané, koľko tam privezú ľudí. Ale našťastie tam jedna z tých domácich sestier povedala: "nejaké miesto sa nájde". A tak sme boli ubytované v škole, v kabinetoch. Potom priviezli celú komunitu z Košíc, 40 sestier. Z Bratislavy väčšina isla do Horných Semeroviec, ale niektoré prišli do tej Modry. Takže sme boli ubytované opravdu v tých triedach. Jedna posteľ vedľa druhej. Keď sme sa umývali, to sme sa nemali kde, každá sme mali lavór, kýbel a to. Postel, medzi tým maličká celička, to sme mali plachtami oddelené."

  • "Tak sme išli do kaplnky, tam sme sa modlili, spievali, ale tí čo prišli pre nás, tí eštebáci, čo kto to bol, tak boli dnu. Novicmajsterka ich poslala niečo von, aby tam išli. A my medzi tým ako išli von sme zamkli bránu a znútra zahasprovali. My sme v kaplnke modlili sa, spievali. Oni už kričali "v mene zákona, otvorte nám!" A my sme stále na to nereagovali. Len sme sa ďalej modlili a spievali. Čo oni urobili? Na prízemí boli mreže, tak oni potom odpilovala mreže na jednej miestnosti. Takto vošli do vnútra. Tým sme vedeli, že už iné nezbýva, len sa naozaj baliť a ísť. To bolo od rána do odpoludnia"

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 12.05.2010

    (audio)
    délka: 58:41
    nahrávka pořízena v rámci projektu Svedkovia viery
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Ja som pracovala ako ostatné, dokonca aj za ne, keď bolo treba.

Natália Vráblová
Natália Vráblová
zdroj: archív Rímskej únie Rádu sv. Uršule

Sestra Natália Vráblová sa narodila v Starej Turej ako piatez trinástich detí. Po štvorročnom štúdiu zmaturovala na poštátnenej (uršulínskej) Učiteľskej akádémii v Trnave. Tu sa rozhodla vstúpiť k uršulínkam a ako postulantka prichádza do komunity do Batizoviec. O polroka neskôr je prijatá do noviciátu v Batizovciach. V roku 1950 bola násilne vyvezená zo svojho domovského kláštora do kláštora do Modry. V roku 1951 je vyvezená do Čiech, kde pracuje v textilnom závode. Tu v tajnosti skladá svoje prvé sľuby. V roku 1957 skladá svoje doživotné sľuby. Naďalej pracuje v textilnej továrni v ťažkých podmienkach. Od roku 1966 začína pracovať v ústavoch pre mentálne postihnutú mládež. Po roku 1989 prichádza do Trnavy, kde obnovuje uršulínsku školu - Gymnázium sv. Angely Merici. Ide o vôbec prvú cirkevnú školu na území Slovenska po páde komunizmu. V súčasnosti žije v Suchej nad Parnou.