Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľudovít Volf (* 1948)

• narodený 6. júla 1948

• 1954 – 1963 základná škola v Kline a v Zubrohlave

• 1963 – 1966 študoval na Odbornom učilišti n. p. Turčianske strojárne v Martine, odbor sústružník

• 1967 – 1971 pracoval v podniku Strojová a traktorová stanica v Námestove

• 1972 - 1977 pracoval s otcom Ondrejom, robili kúrenie pre domácnosti

• 1974 oženil sa s Martou Pavnicovou

• 1983 – 1986 pracoval v uhoľnej bani v českej obci Horní Suchá, Důl Prezident Gottwald

• 1986 – 1990 pracoval v Pivovare Velké Popovice ako zvárač

Ondrej Volf, starý otec pamätníka Ľudovíta Volfa, pochádzal z nemeckého Bavorska. Na začiatku 20. storočia prišiel aj so svojím bratom Ludvikom Volfom do oravskej obce Klin, kde sa natrvalo usadili a začali tu nový život. V Nemecku vraj boli veľmi chudobní. V Kline mali podobnú situáciu a ľudia ich častovali prezývkou žobráci, pretože im chýbalo zázemie a mali mnohopočetné rodiny. Pamätníkov starý otec mal jedenásť detí a vlastnil hektár pôdy. Život v rázovitej obci bol ťažký: rodičia aj deti museli pracovať a veľmi skoro sa postarať sami o seba.

Na pamätníkovho otca Ondreja Volfa spomínala jeho manželka Mária takto: „Už ako malý chlapec musel ťažko pracovať, často len za stravu. Bol pracovitý a chcel z očí ľudí zmazať aspoň pre svoje deti hanlivú prezývku žobráci.“ Ondrej bol veľmi šikovný automechanik. Krátko po druhej svetovej vojne si požičal peniaze a kúpil na vojnovom vrakovisku niekde v Čechách nákladné auto Lancia (5 t), ktoré si opravil. Otvoril si živnosť na nákladnú automobilovú dopravu a dňa 16. februára 1947 dostal živnostenský list. Darilo sa mu, mal štyri nákladné autá a poskytoval služby Rašelinovým závodom v Slanici, tiež pomáhal pri preprave osôb napríklad v súvislosti so stavbou Oravskej priehrady, keď ľudí presúvali do Trnavy, a podobne. V roku 1945 sa oženil s Máriou Basárovou. Usadili sa v Kline, postavili dom a narodilo sa im päť deti.

Pamätník Ľudovít Volf sa narodil 6. júla 1948 ako tretie dieťa Ondreja a Márie. Prvá dcéra im zomrela. Pamätník mal teda staršieho brata a dve mladšie sestry. Rodičia sa o nich dobre starali a zmena režimu v roku 1948 ich hlbšie nezasiahla. Jeho otec sa o politiku veľmi nestaral a v tom období pracoval ako uznávaný autodopravca. Matka Mária sa starala o domácnosť, ale okrem toho maľovala obrazy a bola šikovná krajčírka, ktorej služby využívali aj obyvatelia obce Klin. Rodine sa darilo.

Komunistický režim nám zmenil život

V prvých rokoch Volfovci nepociťovali zmenu režimu, ani ju negatívne nevnímali. V obci mali priateľov, ale aj neprajníkov. Rok 1952 bol však v rodine Volfovcov zlomový. Otec Ondrej musel dňa 1. februára 1952 ukončiť živnosť ako autodopravca kvôli zmenám v živnostenskom podnikaní, ktoré prebiehali už od roku 1949 v rámci „generálnej línie výstavby socializmu. Predstavitelia Komunistickej strany Československa (ďalej KSČ) súčasne zdôrazňovali aj zostrovanie triedneho boja najmä na dedine.

Ondrej sa nezapájal do politického života, ani sa nezaoberal komunistickou stranou. Avšak koncom apríla 1952 prišiel za ním známy, ktorý mu povedal, ale aj pohrozil, že musí vyvesiť v obci Klin leták: „Dva dni pred prvým májom 1952 prišiel za otcom kamarát a povedal mu, že má vyvesiť leták a že ak ho nevyvesí, tak má pri sebe granát a hodí nám ho do izby,“ hovorí pamätník. Ondrej ho vyvesil (naopak) v prvomájovú noc na dvere Miestneho národného výboru (ďalej MNV) v Kline. Na druhý deň ráno už bola v obci Štátna bezpečnosť (ďalej Štb) a vyšetrovala, kto leták vylepil: „Tato už vedel, že je zle, a aj to, že to bolo dohodnuté,“ dodáva Ľudovít.

Polícia zatkla Ondreja Volfa 9. júna 1952 okolo jednej hodiny v noci v jeho dome: „Mama sa mu chcela dať napiť mlieka na cestu, ale povedali mu, že ide len na chvíľu a že sa hneď vráti. Odvtedy sme ho nevideli viac ako 7 rokov. Sestra mala rok, druhá sestra dva roky, ja som mal 4 roky a brat mal 5 rokov. Zostali sme sami a ľudia v dedine nás odsúdili,“ spomína pamätník.

Všetko sa prevrátilo naruby

Vyšetrovanie Ľudovítovho otca Ondreja Volfa prebiehalo v období od 9. júna 1952 do 3. júla 1953 v Ilave. Podľa prokuratúry bol údajne členom protištátnej organizácie, ktorá mala pôsobiť v okolí Ružomberka, Dolného Kubína, Trstenej, Námestova a Bratislavy. Ich cieľom malo byť zničenie spoločenského poriadku a za týmto účelom mali údajne zhromažďovať zbrane, strelivo, robiť sabotáže, terorizovať občanov a podieľať sa na špionážnej činnosti. Komunistická strana vymýšľala rôzne protištátne scenáre, ktorými usvedčovala nevinných ľudí. Pod tlakom násilia a teroru podpisovali rôzne priznania. „Ľudo, tak ma tam trýznili, žeby som podpísal aj to, že som zabil svoju matku,“ spomína pamätník na otcove slová.

Súdny proces sa konal v dňoch 17. – 19. marca 1953 v Žiline. Bol to veľký proces proti Šimonovi Herkelovi a spol., odsúdili dokopy 25 ľudí na 241 rokov a 10 mesiacov väzenia. Ondreja odsúdili za trestný čin velezrady (podľa § 78) a trestný čin ohrozenia zásobovania (podľa §134a zákona č. 86/1950 Zb.). Dostal 16 rokov väzenia, peňažný trest 5 000 Kčs, prepadnutie celého majetku a stratil čestné a občianske práva na 10 rokov. Väznili ho v Čechách, pracoval v jáchymovských a příbramských uránových baniach.

Podľa svedectva pamätníkovej matky Márie mal mať Ondrej v obci neprajníkov a z osobnej pomsty a zlomyseľnosti mali súdu predložiť posudok na Ondreja Volfa, ktorého krivo obvinili: „Vraj vyzvedal a zrádzal stranu KSS... Skrátka napísali tam takých 5 bodov, že ani keby nemal žiadny leták, aj tak by to postačilo na jeho odsúdenie. Dľa toho posudku s istotou očakávali trest smrti. Mám na to svedkov,“ písala Mária Volfová v žiadosti o rehabilitáciu Ondreja Volfa v roku 1968.

Zničili nám detstvo

Ľudovít mal štyri roky, keď otca uväznili. Deti zostali len s mamou. Žili v ich rodinnom dome, ktorý im nezobrali kvôli tomu, že bol vo vlastníctve matky. Do domu im chceli nasťahovať učiteľov, ale nakoniec sa tam usídlili Máriine sestry. Ľudovít to nevnímal ako dobré riešenie, pretože v dome tak bývalo päť rodín. Každá rodina v jednej izbu, no mali spoločnú kuchyňu. „Bývali u nás, až kým si nepostavili vlastné domy, ale oni sa starali len o vlastné rodiny. Na nás sa len priživovali,“ dodáva.

Mária musela ťažko pracovať, aby zarobila peniaze a uživila svoje malé deti. Štát jej neuznal prídavky na deti a nikto ju nechcel zamestnať. Ľudovít svoju mamu považuje za veľmi šikovnú ženu. Maľovala obrazy, starala sa o chorých a starých ľudí, ktorí im za to napríklad nazbierali hríby a čučoriedky, dostali ryby a iné. Tiež šila oblečenie. Vyšívala do kostola ornáty, dečky. Pracovala po nociach, pričom vedľa nej spali deti, pretože žili v jednej izbe. Ako žena politického väzňa si však nemohla nájsť zamestnanie, čo ju veľmi trápilo: „Vedela aj snažila som sa šiť, mala som dosť roboty, ale zas jednému prišlo na um, že nemám výučný list. Vždy si dačo našli, nemala som pokoja,“ písala vo svojom svedectve Mária Volfová.

Ľudovít nemal detstvo, ktorým by ho sprevádzali rodičia, ale mal starých rodičov z maminej strany, ktorí mu z časti nahradili rodičovskú lásku: „Raz som sedel s dedom na medzi, orali sme pole. Dedo si dal trocha rumu, vybral tlačenku, ktorou ma ponúkol, a povedal mi: ‚Ľudko môj, nikdy sa nepozeraj na to, koľko máme roboty; teš sa z toho, koľko sme už urobili. Teraz tu sedíme preto, lebo aj ty aj kobyla máte šesť rokov.’ Nikdy na neho a tie slová nezabudnem a viem, že od toho veku som stále pracoval,“ spomína.

Starí rodičia bývali o pár domov ďalej, deti im pomáhali a niekedy tam aj prespávali. Chovali domáce zvieratá (napríklad zajace, sliepky, holuby a iné), ktoré deťom svojím spôsobom pomáhali prežiť náročné obdobie. Rodina bola tiež veľmi veriaca a podporu hľadala u Boha: „Modlili sme sa vo dne, v noci. Ježiško, daj, aby sa vrátil otecko. A vymodlili sme to,“ dodáva Ľudovít.

Syn politického väzňa nemá právo na školu

Základnú školu Ľudovít absolvoval v rokoch 1954 – 1963 striedavo v Kline a v susednej obci Zubrohlava. Na prvých päť rokov v Kline si spomína veľmi ťažko. Triedna učiteľka nemala Ľudovíta v láske kvôli ich rodinnej situácii. „Furt nám hovorili, že sme protištátny živel, že sme boli na súde,“ dodáva. Podľa neho nabádala spolužiakov proti nemu, a tí ho šikanovali. „Zo školy som bežal domov aj po potoku a od strachu som prišiel aj pocikaný, pokakaný. Tie deti nás trýznili, šikanovali. Keď som už bol dospelý, tak sa mi ospravedlnili a potvrdili, že ich huckala proti nám. Dialo sa to všetkým súrodencom,“ hovorí Ľudovít. Keď ich preložili na základnú školu v Zubrohlave, šikana prestala.

Ľudovíta od detstva ho zaujímali stroje. Vyučil sa za sústružníka na Odbornom učilišti n. p. Turčianske strojárne v Martine v rokoch 1963 – 1966. Bol šikovným študentom, už počas školy pracoval v dielňach. Majster chcel, aby pokračoval vo vyššom štúdiu, ale kvôli otcovmu väzneniu to nebolo možné: „Keď rodičia prišli do Martina, hneď ich zobrali na políciu a otca sa opýtali, ako je politicky činný, a keď to zistili, zakázali mi študovať a ani štvrtý maturitný ročník som nemohol dokončiť.“ Ľudovít tak dokončil aspoň učňovku a v roku 1966 sa vrátil na Oravu.

Po siedmich rokoch sa rodina stretla

Matka Mária sa nezmierila s nespravodlivosťou osudu a húževnato písala žiadosti a svedectvá na Krajský súd v Žiline, Krajskú správu Ministerstva vnútra v Prahe, prezidentovi Československej republiky o prešetrenie prípadu svojho manžela. Nakoniec ho omilostili a prepustili 22. decembra 1959. Odpykal si 7 rokov, 5 mesiacov a 13 dní. Domov prišiel na Štedrý deň 1959. Ľudovít mal už 11 rokov, ale otec mu bol cudzí. Poznal ho len z listov, ktoré si s mamou pravidelne písali: „Keď otec prišiel domov, vošiel dovnútra, položil kufor a mama ho oblápala, ale my sme ho nepoznali. To bolo 9 hodín ráno. V ten večer nám celý Klin spieval pred domom Tichú noc, lebo to bolo na Vianoce.“

Ani Ondrej si po návrate z väzenia nemohol nájsť prácu. Najskôr so synmi pracoval okolo domu, venovali sa aj strojárskym prácam: „S otcom sme potom stále robili, zvárali sme, doma sme mali aj dielňu a tam sme pracovali.“ Neskôr sa zamestnal v Jednote v Námestove ako opravár chladiarenských zariadení, ale od roku 1972 pracoval ako kurenár. Rodina však bola neustále pod kontrolou Štb a nemali pokoj. Chodili im na pravidelné kontroly, ktoré sa nezaobišli bez následkov: „Mama namaľovala obraz – prišli eštebáci a zobrali ho, zobrali mi aj varhany, na ktorých som sa učil hrať, zobrali nám aj psa; to sa nedalo vydržať. Otec sa ani nebránil. Dokonca začal z toho hlúpnuť, niekedy ani nevedel, čo robí,“ opisuje situáciu Ľudovít. Nakoniec Volfovci dom v Kline predali. V roku 1977 sa rodičia s dcérou presťahovali do Malženíc pri Trnave, kde našli hľadaný pokoj. Pomohli im bývalí Ondrejovi spoluväzni. Ľudovítovi rodičia sú pochovaní v Kline.

A život pokračuje ďalej

Ľudovít sa po skončení odborného učilišťa v Martine vrátil na Oravu. Politika ho nezaujímala. V roku 1971 pracoval v Strojovej a traktorovej stanici (ďalej STS) v Námestove, kde mal možnosť stať sa majstrom v dielni, ale pod podmienkou vstupu do strany. Jeho odpoveď na ponuku znela takto: „Môj tato sedel, a ja mám ísť ku komunistom?“ Do strany nikdy nevstúpil. Krátko na to z STS Námestovo odišiel a od roku 1972 pracoval ako kurenár s otcom Ondrejom, s ktorým pri práci dobiehal zameškaný vzťah. Našli si k sebe cestu, rozumeli si. Od roku 1983 pracoval v uhoľnej bani Důl prezidenta Gottwalda v Čechách do roku 1986, keď mal úraz, zasypalo ho. V tom istom roku začal pracovať ako zvárač v Pivovare Veľkopopovický Kozel, kde ho zastihla Nežná revolúcia 1989. Momentálne žije na Orave v Tvrdošíne aj so svojou manželkou Martou (rod. Pavnicová), s ktorou má dve deti.

Na záver Ľudovít hovorí: „Ďakujem Bohu, že som zdravý. Furt robím, a to je dobre. Drží ma pri živote.“