Juraj (George) Vago

* 1929  †︎ 2021

  • Tak, tam sme prespali a tam sme povedali okay tak, že môžme tam zostať. Proste, môžme zostať u nich pokiaľ sa uvidí čo sa robí, no. Tak mali sme tiež trošku smolu, ale jak sa hovorí, že pod, pod. Svetlom. Svetlom, je najväčšia tma. Jak to je, že ten, že zacláňa. To svetlo zacláňa. Ten, tá lampa zacláňa to hlavné svetlo, takže pod tým je tma. Lebo a. Taký, také porekadlo. Pod svetlom je najväčšia tma. Tak sa to hovorí. Pod svetlom je najväčšia. Áno, áno, ale prečo? Vysvetli Sandre, že prečo, prečo. No tak čo tam bolo. Ó, no lebo tam sme boli asi pár dní a naraz v noci, večer, búchajú na dvere a prídeme k dverám a tam stojí celá, asi sedem nemeckých vojakov. Ú, tak sme sa zľakli, ale potom sme sa spriatelili s nimi. Oni sa vôbec nepýtali, nikdy nikto nevedel. Oni len považovali každého za partizána. Ale to bola vermaš, tak to boli obyčajní vojaci. Ale ma, urobili si tam oni, lebo to bol pekný dom na tráve, na ceste a v prednom, vpredu je taká veľká, taká veranda. A tam si otvorili úrad. Orckomandum, miestnu komandatúru si tam urobili. Tam spali, sedem mužov spalo tam a na zemi. A. A potom, tak nám, potom sa to ukázalo, že nám to bolo pomocné, lebo sme získali rešpekt. Oni si tam otvorili tú orckomandatúru a ľudia keď niekto chcel ísť do mesta, tak do Banskej Bystrice napríklad. Tak, tak musel mať pasír šajn, priepustku od komandatúry nemeckej, lebo oni tam urobili na, na hraniciach mesta urobili zábrany a každý musel mať preukaz. Tak sedliaci prišli, krava je chorá musia ísť do mesta.

  • Ale to bol tiež taký trošku dramatický, dramatická cesta, keď ste išli do toho Mikuláša, nie? No tak okay. No, tak a tam, tam sme boli tiež sme išli taxíkom do, do Mikuláša a tak sme tam boli jednu noc a na druhú noc prišla polícia po nás tam. Tak nás odviezli v noci, odviezli o druhej v noci. Nás odviezli späť do Ružomberka a nakoľko transport mal ísť nejak pred obedom na druhý deň tak, tak nás zavreli do šupárne. Na polícii v Ružomberku a tak sme tam boli zavretí a nevedeli sme čo je, čo je, čo sa robí. S mamou sme tam sedeli v tej, v tom. Jak sa to menuje. Jail. Vo väzení. Väznice. Áno, no a tak. A tam sme čakali, ale tak ráno asi o desiatej, naraz otvorí sa dvere a príde dnu policajný šéf, ružomberský. Pán Palčin, pán, jak sa menoval. Pán, okay. Mám, v tej knihe to mám napísané. Ale. Ja ju tu mám. Dobre, tak áno, no a tak potom čo sa stalo. Tak on prišiel. Povedal, že tak ten transport už odišiel, tak vás púšťame domov a budete v tom, v tom ďalšom transporte. Číže on vás zachránil? On, on nás pustil, ale potom som sa, potom sme sa dozvedeli, že jako sa to stalo. Môj strýk, ktorý bol, bol tak, ktorý bol v Svatom Kríži na cesty. On tam dal výpoveď a dostal miesto na, ako na mestský inžinier lebo tak on povedal, že budeš tak chrániť matku, je v Ružomberku, žila. A on býval, v tom jednom dome sme bývali všetci. Tak on pracoval pre to, a on dobre poznal. Zabudol som jeho meno, ale to bol okresný náčelník.

  • Ale tá situácia sa radikalizovala, postupne. Akože dobre, prvé tie momenty boli, že židovskému obyvateľstvu boli prevzaté, teda. Alebo boli vyhodení zo svojich pôvodných pracovných činností. Áno, to bolo. Všetky podniky, obchody a všetko, bolo arizované. Tak sa to menovalo. Áno. Arizácia a. Môžeš spomenúť napríklad, to je taká pekná story, keď ti tvoj strýko Ernbáči, čo ste robili so svojimi lyžami. Lyže. A nechcel odovzdať lyže. No napríklad, čo sa stalo vtedy. Nie, tak ja, nechaj ma. Rozprávajme dôležitejšie veci. Tak neviem, no tak pokračujme s otázkami, ináč. Dobre a teda tá situácia, keď sa radikalizovala, spomínal si vlastne aj ten rok. Prejdime teda do roku 42. Ty si už spomenul, že ty si mal v júni Bar Micvu. Áno. Môžeš. Spomenieš si ako to prebiehalo, lebo to už bol. No tak ako to prebiehalo.Samozrejme som, chodil som. To bolo tak, že všetko začalo postupne. Tieto zákony protižidovské. A tak prvá vec bola, že zatvorili hostince, a také tieto židovské. Potom obchod mojej starej mamy. Tam bol, musel sa vypísať židovský obchod a to vždycky sa oznamovalo. Sme sa, bubnovalo, ešte ten to obec, teda. Mesto malo bubníka, bubeníka a ten chodil oznamovať tieto všelijaké nové príkazy. A to bol, to si pamätám akože naj. To bolo. Bubnuj, bubnuj, tak som bežal, vždycky bežal som na, na rohu ulice bubnoval a potom. Haló, zasekol si sa mi. Haló, haló. No, počujeme sa? Ja som naposledy počula, že bol bubeník na rohu ulice, neviem kde. Áno, áno. Tak, ten vždycky potom. No, my sme mali ísť hneď, ešte také obavy, že bubeník bubnuje, že väčšinou to bolo v tej dobe židovské, protižidovské zákony sa oznamovali. Dáva sa na všeobecnú známosť, že židia nemôžu, nesmú chodiť von po šiestej hodine, a tak ďalej. Vieš, alebo dáva sa na všeobecnú známosť, že židia musia odovzdať športové veci a zlato a šperky a tak ďalej. To šlo jedno za druhým.

  • Celé nahrávky
  • 1

    06.10.2020

    (audio)
    délka: 06:22:59
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

“Mali sme takú filozofiu, bojovať proti tomu a skrývať sa.”

Jurajova maturitná fotografia z roku 1950.
Jurajova maturitná fotografia z roku 1950.
zdroj: Archív pamätníka

Pamätník, Juraj Vago, sa narodil 15. júna 1929 vo Vrútkach, do židovskej rodiny. V roku 1930 sa jeho rodina presťahovala do Košíc, kde žil spolu s matkou a otcom až do roku 1938. Jeho otec, Arpád Vago, vlastnil v Košiciach kaviareň, Cafe Astoria. Jeho pôvodné meno znelo Vaksberger, avšak kvôli vojne si zmenil meno na Vago. Jurajova matka, Blanka Bihelerová, pochádzala z Ružomberka z rodiny, ktorá vlastnila zmiešaný obchod a dokonca sa živila aj predajom sódovej vody. Ani jedna z rodín nebola pobožnou rodinou, oslavovali len základné sviatky. Síce žil Juraj ako jedináčik v Košiciach, prázdniny však prežíval striedavo, raz u starých rodičov vo Vrútkach na usadlosti Vaksberger či u matkiných rodičov v Ružomberku. Kvôli zaneprázdneniu jeho rodičov, sa o neho v Košiciach starala opatrovateľka Anna. V roku 1938 sa síce vrátil spolu s rodičmi do Vrútok, ale kvôli smrti matkinho otca, sa rozhodli žiť v Ružomberku, s jej matkou. Zlomovým rokom pre rodinu Vagovcov bol rok 1942, keď Jurajov otec bol odvedený, vo vtedajšom Svätom Kríži, do koncentračného tábora, do Majdanek. Nikdy sa už odtiaľ nevrátil. Síce boli bol Juraj s jeho matkou prizvaní do transportu svojho otca, rozhodli sa, že radšej budú bojovať a skrývať sa. Ich úteky boli rôzne. Spočiatku zostali v Ružomberku, kde dostávali echá od matkinho brata, ktorý pracoval ako inžinier na miestnom úrade. Neskôr museli opustiť Ružomberok a ušli k strýkovi Steinerovi do Vrútok, kde sa skrývali takmer dva roky, do vypuknutia Slovenského národného povstania. Všetky tieto cesty sprevádzali dramatické zážitky. Po potlačení SNP, v roku 1944, ušli do Banskej Bystrice, kde boli oficiálne prihlásenými obyvateľmi. Po jej oslobodení Rusmi, 25. marca 1945, vyčkali vo Zvolene, kým sa situácia upokojí a po týždni sa vrátili späť domov, do Ružomberka. Na prelome rokov 1947 a 1948 sa Jurajova mama znovu vydala, za Eugena Grossmana, ktorý vlastnil galantériu v Košiciach. Presťahovala sa tam a Juraj kvôli škole, žil striedavo v Ružomberku a v Košiciach. Jurajove štúdium na gymnáziu skomplikoval zápal pľúc a školu nedokončil. Spravil si meštianku a v roku 1950 ukončil Strednú priemyselnú školu v Ružomberku, s maturitou. V ten istý rok bol prijatý na Strojnicku univerzitu v Brne, ktorá po prvom ročníku sa zmenila na vojenskú akadémiu. Juraj prestúpil na rovnaký odbor do Prahy, kde úspešne promoval v roku 1954. Ešte v danom roku, získal Juraj miestenku v Keramoprojekte v Prahe, kde bol zamestnaný vyše roka. Následne v roku 1955 prestúpil na Výskumný ústav tepelnej techniky v Prahe, kde zotrval do svojho úteku, do roku 1958. Jurajovi sa v roku 1958 podarilo na druhýkrát ujsť z ČSSR, do Berlína, do americkej zóny. Do roku 1961 fungoval vo Frankfurte a získal medzinárodný utečenecký pas. V spomínanom roku sa rozhodol emigrovať do USA, kde jeho prvou prácou bola firma na výrobu pecí v Bostone. Oženil sa 24. januára 1971 a narodili sa mu dve krásne deti, dcéra Mišel a syn David. V Amerike sa za prácou sťahoval niekoľkokrát, až kým sa so svojou ženou Danou a dvoma deťmi, neusadil v New Jersey.