Pavel Traubner

„Došiel ku mne na vyšetrenie jeden pán, ktorého mi avizoval jeden môj kolega, či by som nemohol vyšetriť jeho jedného známeho. Tak samozrejme, prečo by som nevyšetril jeho známeho. A vyšetroval som tohto pána, ktorý mi začal byť v tvári veľmi povedomý a napadla mi vtedy jedna knižka: ,Tragédia slovenských Židov,´ kde na obale je Alexander Mach, hajlujúci. Ale tak Alexandrov Machov môže byť aj šesťsto. Tak som sa opýtal: ,Prosím vás, vy ste bývalý minister vnútra Slovenského štátu?´ A on odpovedal, že áno, je to on. A ja mu na to hovorím: ,Tak ja som vás vyšetril, pán Mach, napísal som aj nález, napísal som odporúčanie liečby, ale viete, ja som Žid. A nehnevajte sa..., môžete si preveriť, že som vám napísal správnu liečbu, ale už by som vás nerád vyšetroval.´ A on sa čudoval, že prečo a tvrdil, že mal v Leopoldove, keď bol vo väzení, množstvo židovských spoluväzňov, ktorí boli jeho priatelia: ,To ja rešpektujem, ale musíte uznať, že patríte medzi vrahov členov mojej komunity.´ Už som ho potom vyšetroval iba jedenkrát, v hlbokom bezvedomí, keď ležal v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, kde som chodil ako konziliár a myslím, že tam aj neskôr zomrel. Ja som ho vtedy samozrejme čestne vyšetril, ako mi káže Hippokratova prísaha."

„Ja si z obdobia holokaustu pamätám jedine to, ako ma starý otec a mama zohrievali vlastnými telami. A ako ma dedko učil hebrejské modlitby. To si pamätám dodnes. A ešte jednu takú úsmevnú príhodu si pamätám, že nevedli moji rodičia riešiť taký problém, keď sme išli na tom voze, hrkalo to a šerblík, ktorý pre mňa zobrali, dosť intenzívne hrkal a nevedeli, ako ho utlmiť. Takže to bol taký zážitok, ktorý som sa dozvedel aj od rodičov, ale niečo som si pamätal i ja."