Pavol Tomašovič

Bezohľadné vyšetrenia A tam nakoniec, samozrejme, začal koniec mojej ideálnej pesničky. Oni si každé vyšetrenie vychutnávali, lebo nás brali „naživo“. Boli bolesti také, že keby som vedel po každom vyšetrení, čo ma čaká, tak by som... ale už sa nedalo odísť. Čiže človek tie bolestivé vyšetrenia prekukol, a tam... teraz som nerozumel, v čom si vychutnávali? No, nikto ti nedal žiaden utišujúci prostriedok. Dodnes nezabudnem. Ono boli v tom, že simuluješ? Áno, aj ku všetkým ostatným. Ja som potom, v Českých Budejoviciach sme boli 8 na izbe a Prahe, to nás bolo 14. Tie najčastejšie simulácie boli moč v krvi, čo ale bolo teda, tí chlapci často plakali na záchode, lebo oni im napchali bez akýchkoľvek oných, prepchali, a on ten chalan na záchode plakal. Aj mňa cez zadok, aj desaťkrát, päťkrát výplach žalúdku, hej, hento tamto, rúrky, ja dodnes nezabudnem, raz ma poslali na vyšetrenie, dali mi tú rúrku až potiaľto a nechali ma tam ¾ hodinu čakať. Pozerali televízor, to ti všetko dávi, aj to čo nemáš, že proste chuť tej gumenej hadičky dodnes cítim. A ešte som došiel za nimi a oni počkajte si.

Najväčšie utrpenie To bolo pre mňa najväčšie sklamanie celého tohto bolestivého procesu. Že si ma predvolali, ale nedali modrú, ale najväčšie utrpenie pre mňa bola predstava, že ja už nevydržím ďalší rok. Ja už som vedel, že už som, už som bol, lebo ja som tam raz upadol až do kómy, ja som tam tak odpadol... Pekne s tebou vypiekli, ty si chcel, že definítívu... Áno, ja som chcel definitívu a toto bolo. A to aj pri tej skúsenosti, že ja som tam raz odpadol a upadol vlastne do kómy, a som vedel, že ten sebazáchovný pud bol silnejší, že toto neudržím. Aj som sa snažil presvedčiť, že ešte teda, lebo mne by stačilo. Ja som mal ísť formálne na rok, mne by stačilo. Tým, že som bol štyri mesiace, že mi ich zarátajú, a že mi teda, že tam mám ešte dva mesiace mi podržia. No nie, zákon nepustí, vojaci dupľom, tým pádom som odchádzal sklamaný.