Eva Töködi Adamíková

* 1950

  • Dokumentaristka: „No a vlastne ako sa vyvíjala aj tá politická situácia, predsa len blížila sa aj Pražská jar. Koľko si mala? Si bola vlastne mladé dievča, si mala…” Eva: „Tak to bolo najkrajšie obdobie asi, nie? V šesťdesiatom.” Dokumentaristka: „Ôsmom.” Eva: „Ôsmom, nie?” Dokumentaristka: „No, a ako…” Eva: „V šesťdesiatom siedmom…” Dokumentaristka: „A ako si spomínaš na to obdobie, keď to bolo najkrajšie.” Eva: „Akurát sme sa chystali do Prahy na Spartakiádu. Ako z našej školy sme sa dostali na pražskú Spartakiádu. Prišli Rusi, tak som sa na nich veľmi hnevala, že sme sa kvôli nim nedostali na Spartakiádu. Potom prišla ako, to čo keď prišli dvadsiateho augusta, tak som stála na moste v Komárne, keď išli, cez Maďarsko išli... tak sme vykrikovali: `Dubček, sloboda!` ale to bolo naše najkrajšie obdobie. Asi aspoň, nikto sa nebál vtedy, že môžu nás aj zastreliť alebo čo ja viem. Sme boli mladí. Potom v šesťdesiatom ôsmom sme išli s kamarátkou na Silvester do Budapešti. Aj tam sme hrali maďarskú hymnu o polnoci, my sme s kamarátkami tam vykrikovali: `Dubček, sloboda!` Páčilo sa mi to obdobie, veľmi.” Dokumentaristka: „To však ale prinieslo vlastne obdobie normalizácie postupne. A postupne sa ako keby sa práve tá sloboda, ktorá bola aj tak iba taká čiastočná, aj po tom uvoľnení sa potom iba viac zošnurovala a nastúpilo potom zase, že, že dlhé obdobie, ktoré bolo poznačené normalizáciou. Zasiahlo to nejak priamo teba alebo aj tvoju rodinu najbližšiu?” Eva: „Ja nemyslím, nemyslím, že my sme s tým mali niečo, nejaký problém, nie. To bolo zase také obdobie, že sme sa tomu nevenovali. Zase, zase len to, že otec bol ten straník a on ako taký poriadny straník robil to, čo... alebo hovoril to, čo mu povedali. Takže... doma sme sa nezaoberali s touto témou.”

  • Dokumentaristka: „No a vtedy sa jej vlastne podarilo, už v čase kedy bola s vami dvoma, malými deťmi vlastne, tak sa jej podarilo urobiť hrdinský čin, o ktorom vlastne nikto netuší. A to je vlastne, že pomohla emigrovať rodine Reitmanovcov a…” Eva: „Áno.” Dokumentaristka: „Potom vieš niečo, alebo čo o tom vlastne ty vieš, alebo čo ti bolo v tom čase vôbec povedané, že sa dialo, alebo možno ona ako na to spomínala, keď spomínala, keď si vlastne bola staršia.” Eva: „Ja som o tom fakticky, tak nevedela som, preto že som bola malá.” Dokumentaristka: „To bolo v päťdesiatom druhom.” Eva: „V päťdesiatom druhom, tak ja som asi nič nevnímala, alebo len to, že na nás dávala pozor nejaká cudzia žena. Brat určite viacej vnímal, pretože bol o tri roky starší, tak päťročný už viacej vníma ako dvojročné dieťa. Ja len to viem, čo mi vlastne hovorili, rozprávali. Začala som koktať, popišať sa, a takto, vieš, z toho že otec nebol doma, mama, mama nebola doma a dávala na nás pozor cudzia žena. Potom, keď som o tom už niečo viacej počula, tak som sa dozvedela len toľko, že maminy pomohla Reitmanovcom, všetko bolo v poriadku. Povedali mi takto, že všetko bolo v poriadku. Ja som nevedela, že mama sa dostala do Nitry, že ju zobrali vtedy z tej ulice, ani to, že koľko ona vtedy trpela v tom vyšetrovacom, asi bola vo vyšetrovacej väzbe, neviem, jak sa to vtedy volalo. Len, ani čítať som nevedela nič, ani prečítať som nevedela tie listy, čo ona písala z väzenia. A potom mi hovorila len, rozprávala o tom málo. Podarilo sa Reitmanovcom pomôcť, odišli, sú v poriadku a my by sme mali na to zabudnúť, čo sa vtedy stalo. To bolo takto. A to čom som počula, to boli útržky, čo sa rozprávali dospelí alebo so susedmi. A keď som už bola staršia, mama začala o tom niečo hovoriť, ale, ale hlavne kvôli tomu, že k nám chodili aj tí politickí väzni. Tí juhoslovanskí, čo boli vtedy spolu odsúdení jak mama a vtedy o tom viac hovorili, ale konkrétne som nikdy nechápala, že čo z toho sa vlastne vtedy stalo. Vedela som, že malý Reitman, že Ivan Reitman bol uspatý, že ho s nejakým člnom zobrali na ten šlep, na loď, a že ich zobrali do Rakúska. Odtiaľ sa oni dostali do Francúzska a odtiaľ do Kanady. Mne to bola ako rozprávka vtedy, že niekto takto sa dostal do Kanady a dostávali sme niekedy balíky, ale nikdy nie od nich.”

  • Dokumentaristka: „Tvoji rodičia sa teda zosobášili v tridsiatom treťom.” Eva: „V tridsiatom treťom v Komárne.” Dokumentaristka: „Čo je ešte ďaleko, alebo teda ďalej pred vypuknutím, vôbec pred vypuknutím vojny a zavedenia Slovenského štátu a arbitráží.” Eva: „Áno.” Dokumentaristka: „Čomu sa venovali pred tým? Pred týmito udalosťami.” Eva: „Tak…” Dokumentaristka: „Ešte nemali deti.” Eva: „Nemali deti. Mama robila v tej nemocnici, ale ako sa zosobášili, tak mama zostala doma a cestovala s otcom na lodi. Otec bol lodník a stále, stále boli na lodi. Síce niekedy keď on… Moja stará mama potom ochorela, tak bola potom doma ochrnutá, tak boli aj doma aj s ňou niekedy, mama, ale otec bol stále vlastne na Dunaji. Dunajský lodník bol. A cestovali stále spolu, kým sa nenarodil môj brat a ešte aj potom cestovali spolu, kým som sa nenarodila ja.” Dokumentaristka: „A brat sa narodil kedy?” Eva: „Brat sa narodil v 1947.” Dokumentaristka: „Čiže už po vojne.” Eva: „Po vojne.” Dokumentaristka: „Čiže vlastne aj celú vojnu takto cestovali, tak že na lodi?” Eva: “„Cestovali aj počas vojny, áno.” Dokumentaristka: „A vieš o tom možno aj niečo viac, že s akými situáciami sa možno stretávali počas vojny?” Eva: „Tak spomínali tú vojnu, že boli divné pomery. Pracovali najprv pre Nemcov, abo potom pracovali už potom počas Rusov. Nemci sa pýtali na Rusov, Rusi sa pýtali na Nemcov, že jakí sú na tom Dunaji.” Eva: „A potom aj to zvykla mama spomínať, že bol strašný pocit, že počas vojny plávali mŕtvoly na hladine, na tej vode na Dunaji. Oni takto vlastne stále cestovali, že mŕtvoly okolo nich.” Dokumentaristka: „Mali nejakú stabilnú trasu, ktorou chodievali alebo stále…” Eva: „Tak buď cestovali dolnou trasou. To z Komárna k Čiernemu...teda nie úplne k Čiernemu moru, ale do Bulharska a potom na hornú trasu do Regensburgu.”

  • Celé nahrávky
  • 1

    Nitra, 18.08.2021

    (audio)
    délka: 01:12:12
    nahrávka pořízena v rámci projektu Příběhy 20. století
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

„Ja som taká, že keď nadávajú na Maďarov, tak som veľká Maďarka... Keď nadávajú na Slovákov, tak som veľká Slovenka.”

Súčasná fotografia Evy Tokodi Adamík, z natáčania 18. augusta 2021. (číslo dva)
Súčasná fotografia Evy Tokodi Adamík, z natáčania 18. augusta 2021. (číslo dva)
zdroj: Sandra Polovková

Eva Tokodi Adamík sa narodila 16. decembra 1950 v Komárne. Otec Ján Adamík sa narodil v roku 1906 a pochádzal z poľnohospodárskej rodiny z Horného Tisovníka. Odjakživa pracoval ako lodník na Dunaji. Mamička Irena, za slobodna Töltéšiová, bola od svojho manžela o osem rokov mladšia a pôsobila ako zdravotná sestra v nemocnici. Život zariadil stretnutie dvoch mladých ľudí v čase, keď tam Ján musel byť hospitalizovaný kvôli týfusu. Svadba sa konala v roku 1933 v Komárne a ich prvé dieťa, Evin starší brat Vladimír, sa narodil až v roku 1947. Ján bol síce Slovák, avšak ovládal maďarský jazyk, čo bola v ich prípade nutnosť, pretože Evina matka vyrástla v maďarskej rodine a so slovenským jazykom prichádzala do kontaktu veľmi sporadicky. V ich domácnosti bolo úplne bežné, že s otcom Eva komunikovala po slovensky a s mamičkou výhradne po maďarsky. V roku 1951 vykonala Evina matka Irena hrdinský čin, pri ktorom pomohla v úteku za hranice židovskej rodine Reitmanovcov. Ich vtedy len štvorročný syn Ivan je dnes známy slovensko-kanadský režisér, ktorý sa rozhodol oživiť spomienky a Evu kontaktoval. Tento hrdinský čin, ktorý ich rodine pomohol, však neskončil dobre pre samotnú Irenu. Po udaní bola uväznená na dva roky. Následky znášali aj v období po jej oslobodení, keď rodinu Adamíkovcov dlhé roky sledovala ŠTB. Pamätníčka vyštudovala gymnázium, po ktorom nasledovalo diaľkové štúdium na zdravotníckej a neskôr ekonomickej vysokej škole. Eva začala pôsobiť v miestnom českom podniku a v roku 1977 mala svadbu s manželom maďarskej národnosti. V rokoch 1983 a 1984 sa im narodili synovia Šándor a Tomáš. Eva v súčasnosti žije v Maďarsku, kde sa usadila najmä kvôli vzdelaniu svojich synov. Prijala maďarské občianstvo, avšak svoj rodný domov stále miluje.