Ján Tocký

* 1930

  • „Videli sme, že tam je taký kanál a za tým kanálom sú ešte ruské vojská. Keby nás boli chytili, tak by nás mohli vrátiť domov, na Slovensko. Tam sme našli taký lesík. Pravdaže vtedy mrzlo, ja som mal taký hubertus a chcel som sa prikrčiť ale ten hubertus zostal už primrznutý, zostal stáť, preto som sa trochu ošúchaval, zohrieval. Potom sa oteplilo, našťastie bolo slnko, don Dráb, jeden z kňazov, vytiahol malú ploskatú fľašku a začal piť. Bola to nejaká pálenka. Vodca mu to chcel zobrať a ten to nechcel dať. Vodca vytiahol revolver: ‚Daj mi to, lebo ťa zastrelím.‘ Potom mu to dal a vodca nám troška, po štamprlíku dal každému napiť, tak sme sa trocha zohriali.“

  • „Prišla Barbarská noc, z 13. na 14. apríla [1950]. Potom nás tam [v Šaštíne] sústredili. O dva týždne už tam zhromaždili všetkých saleziánov a nás previezli do Podolínca. Pravdaže cestou k autobusu, to už boli také dramatické zážitky. Sme si mysleli, že nás vezú na Sibír. Niektorí, don Šilhár napríklad, mi tak pošuškal: ‚Napíš a keď budeme pri Žiline‘ – to už sme vedeli, že smerom na východ ideme, ‚Pošli taký lístok, spusti nejako cez okno – ideme preč, pozdravujem Vás.‘ Ak by to niekto našiel, aby to dal domov, mame. Našťastie v Poprade sme odbočili na Podolínec. Zastavili sme v Podolínci. Tam, pravdaže, sme boli rozdelení. Boli tam už aj druhí rehoľníci, napríklad aj jezuiti. Tí boli oddelení od nás, že to sú najprísnejší. Tak aby sme nemali kontakt s nimi.“

  • [Vodca] „počul nejaký zvuk, že ide nejaké auto. Pravdaže bola tma, bolo tam práve také pole zemiakov, tak sme sa do tých brázd museli skryť, aby nás nevideli. A práve že osvecovali, boli to nejakí žandári. Nezbadali nás, tak sme potom prešli cestu a tam už začali močariny, polia. Vodca nám povedal, že príde taký násyp a za tým násypom je drôt, aby sme sa ho nedotkli. Bola tma a niekto hádam narazil na ten drôt. Potom vystrelila raketa a pomaličky padala a to osvietila. Všetci sme si ľahli a čakali čo bude. Aj po štvrťhodine, to bolo najnebezpečnejšie, že môže niekto prísť. Boli sme ticho a čakali. Nič sa nestalo, tak vodca povedal, že ideme ďalej.“

  • „Prišli sme k vode, bola veľká, skoro sa rozlievala. Niektorí sa báli, najmä tí starší kňazi, že nech sa vrátime, nepôjdeme. Potom sa rozhodlo, že pôjdeme ďalej. Vodca nafúkal loďku, malý Jozef išiel prvý, aj so špagátom a tam ho priviazal, aby sme sa mohli rýchlejšie previezť na druhú stranu. Keď sme boli už predposledná bárka, tá loďka sa prevrátila, lebo jeden dôstojný pán sedel na kraji. Do každej bárky mohlo vstúpiť asi tak 6 – 7 osôb. On si namočil zadok, postavil sa a bárka sa prevrátila. Našťastie sme aj s Jankom Mihalcom vedeli plávať. Tak sme chytro obrátili loďku, aby sa chytili. Začali kričať, že nevedia plávať. A ten vodca zase z brehu kričal, aby sme boli ticho, že nás zastrelí. Nič sa ale nestalo, tak sme prišli na druhú stranu. Po nás ešte druhá bárka mala prísť, ale už sa začalo brieždiť, tak sme museli ešte zostať na tom druhom brehu.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Žilina, 19.08.2013

    (audio)
    délka: 01:32:26
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Po mesiaci preškoľovania nám povedali: Pôjdete domov už nie ako rehoľníci, ale ako civilní občania – súdruhovia

Ján Tocký, fotografia z vyšetrovacieho spisu
Ján Tocký, fotografia z vyšetrovacieho spisu
zdroj: Archív Ústavu pamäti národa

Ján Tocký sa narodil 30. decembra 1930 v Žiline, ako najmladší zo siedmich detí. Ľudovú školu aj gymnázium navštevoval v Žiline. V roku 1948 sa rozhodol vstúpiť do rehoľnej spoločnosti Saleziáni Don Bosca. V rámci likvidačného zásahu komunistickej štátnej moci voči mužským reholiam v apríli 1950, bol Ján Tocký internovaný v kláštore v Podolínci. Keďže bol ešte mladý, po niekoľkých týždňoch bol z Podolínca premiestnený do preškoľovacieho kláštora v Kostolnej pri Trenčíne. Približne po mesiaci preškoľovania v Kostolnej bol, spolu s inými mladými rehoľníkmi,  premiestnený na výstavbu tzv. priehrady mládeže pri Nosiciach (okres Púchov). Po prepustení a krátkom pobyte doma bol povolaný na základnú vojenskú službu, ktorú vykonával v útvaroch Pomocných technických práporov v Plzni. Po necelých štyroch mesiacoch bol v decembri 1950 z PTP prepustený a vrátil sa domov, kde pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Žiline. V roku 1951 sa Štátnej bezpečnosti podarilo na základe kompromitujúceho materiálu získať Jána Tockého pre spoluprácu so štáto-bezpečnostnými orgánmi. (Kompromitujúcim materiálom bola skutočnosť, že Ján Tocký niekoľko dní ukrýval svojho kamaráta Antona Semeša ktorý dezertoval zo základnej vojenskej služby a pokúšal sa ujsť do Rakúska. Tocký sa so Semešom spoznal počas práce na Priehrade mládeže.) Pre Jánovu neochotu spolupracovať mu však po necelom roku príslušníci ŠtB pohrozili zatknutím. Táto skutočnosť, spolu s túžbou po ďalšom štúdiu teológie, spôsobila, že sa rozhodol z Československa utiecť. Možnosť úteku za hranice mu práve v tomto období ponúkol salezián Ernest Macák. Útek sa uskutočnil koncom apríla 1952, pričom v skupine, ktorá utekala bolo až 32 ľudí. Aj napriek viacerým komplikáciám počas prechodu sa všetkým podarilo utiecť do Rakúska. Štátnu hranicu prekročili v blízkosti obce Moravský Svätý Ján. Po niekoľkých týždňoch strávených vo Viedni, v Linzi a v utečeneckom tábore Wels v Rakúsku sa spolu s ďalšími mladými spolubratmi dostali do saleziánskeho strediska Valdocco v Turíne, kam prichádzali takmer všetci saleziáni utekajúci z Československa. Po štúdiu a dvojročnom pôsobení v Turíne zložil v roku 1955 Ján Tocký večné sľuby v saleziánskej reholi. Následne odišiel do Veľkej Británie, kde v stredisku Melchet Court ďalej študoval. V roku 1958 ho rehoľní predstavení poslali do saleziánskeho strediska v Ramegnies-Chin pri Tournai v Belgicku. Tu pôsobil až do roku 1981, kedy začal pracovať ako ekonóm v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. V roku 1992 sa vrátil na Slovensko a začal pôsobiť v saleziánskom stredisku v Žiline, kde žije dodnes.