Mgr. Boris Strečanský

* 1967

  • „Prišla pozvánka, že Univerzita Klimenta Ohridského mala sté výročie a organizovala konferenciu a pozývala ostatných – ako keby univerzity, aby prispeli niečím. Mňa to zaujalo, hovorím – však, to je super (...). Tak som si povedal, že dobre, idem do toho. Hľadali sme, čo by mohla byť taká téma, ktorej by som sa mohol chytiť, a nejaký môj poradca povedal: „Šak skús toto, toto je také, že prepojíme slovenské dejiny, československé s Bulharskom, niečo sa na tom odskúšaš, naučíš.“ Tak som sa na to prihlásil a som urobil potom k tomu aj prácu, a tam som to aj odprezentoval – nejaký referát. Ale aby som tam mohol ísť, tak mi museli dať z nejakej straníckej skupiny potvrdenie, posudok; proste papier, že môžem ísť. Tak toto bola tá konferencia v Bulharsku. A sranda bola to, že som tam šiel vlakom, takým 24-hodinovým z Bratislavy priamo do Sofie, a šiel som s takými dvoma českými pašerákmi, ktorí pašovali cigarety do Rumunska, a ja som vlastne nastúpil do toho kupé, ktorý bol neviem či lehátkový alebo lôžko, už si nepamätám. A zrazu som videl, že tí chlapi – Maďarsko bolo ešte v pohode a potom – jak začali tie veci ukladať do rôznych častí toho stropu a tých postelí, a ja som si hovoril: ‚Prepána, čo z tohto bude (smiech)?‘ To bolo neuveriteľné, samozrejme podplatili všetkých, rumunských sprievodcov aj colníkov, to bolo fantastické (smiech), zážitok. Samozrejme, človek videl aj to Rumunsko, zaostalosť tej infraštruktúry, udrelo mi to do očí. No tí chlapci, tí dvaja páni v strednom veku, vystúpili myslím že v Brašove a lietadlom išli naspäť do Prahy. Samozrejme, že zarobili na tom, to bol taký zážitok. No a potom v tom Bulharsku, to bolo fajn, v Bulharsku bolo veľmi (dobre, pozn. ed.), na moje prekvapenie, tam som mal veľmi pozitívny zážitok intelektuálnej slobody a otvorenej debaty diskusie, veľmi mi prišla tá krajina ako keby napojená na nejaké širšie diskurzy, čiže tu som mal pocit ďaleko väčšej uzavretosti tohto našeho prostredia. Tam to bol veľmi pekný zážitok."

  • „Demonštrácie na námestiach – no strašne som sa tešil, že konečne bude tá (prvá, pozn. ed.), lebo tá prvá bola myslím že v stredu. V pondelok sme potom šli na Hviezdoslavovo námestie, potom v utorok bol taký pochod spred Domu odborov, takisto večer na Hviezdoslavovo námestie, a na tom Námestí slobody som nebol, lebo tam bola tiež nejaká taká reťaz. To bola veľká vec a videl som, že v Prahe na Václaváku bolo 100-tisíc, 200-tisíc, no to bolo úžasné, že bude to aj tu. Šiel som neďaleko Františkánskeho (námestia, pozn. ed.), zo Zámočníckej zozadu pošty, v podstate tuná po Nedbalovej na Námestie SNP, no a videl som tam autobus s tými bielymi štítmi, tí policajti, a som si hovoril: ‚Fúha, to bude zaujímavé, ale tak ideme do toho.‘ A mal som fotoaparát, ja som vlastne potom začal už intenzívne fotografovať, už od toho utorka, a som v podstate v kuse dokumentoval, lebo som bol taký fotoamatér. Takže som si robil takú fotodokumentáciu celého obdobia. Na to si spomínam takto, stál som hneď pod tribúnou, teda som to vnímal všetkými pórmi svojho tela (smiech)."

  • „Mňa zaujímala história, ja som veľa čítal. Ja som bol taký knihomoľ, takže ma nominovali do nejakého kola, že čo vieš tuším o ZSSR. Takže sme boli taká partia (...) z katolíckeho prostredia, ktorí sme z toho mali akože srandu (...) a sme sa dostali celoštátneho slovenského alebo akého kola. A teraz, toto bolo vo Véčku: Tak tam sedíme, oni niečo tam riešili, nejaké otázky, a teraz taký týpek tam prišiel: „No, chlapci, tak vás teda budeme potrebovať, že výborne to je teda, že vy ste teda tí...“ Ja si toho človeka pamätám, ten pán sa volá profesor Mešťan, v tom čase profesor PhDr. Mešťan, DrSc., ktorý bol v nejakej funkcii v tom čase a zrejme tam riešil tú omladinu kádrovú a stranícku a správne ideologicky orientovanú, a sa mu veľmi páčilo, že tuná títo mladí chlapci sa tak intenzívne venujú dejinám ZSSR. No ale ten moment, na ten nezabudnem, akože ten taký, tú takú... (nechuť, pozn. ed.), že vtedy som si uvedomil: „Ty čo musíš byť za človeka, že takto tuná toto mi tu rozprávaš?“ Akože to je neskutočné. Akože kebyže ilustruje toto pre mňa niečo tú normalizáciu, tak to bolo toto. Neskôr som si potom pozrel, že vlastne čo on písal a čo bol jeho akoby (záber, pozn. ed.). Ako ja chápem, že on mohol mať na to svoje dôvody, to teda nechávam bokom, ale pre mňa v tom čase, ako študenta, to sa mi len tak zapojilo do takej absurdnosti a zároveň odporu, že tak toto je niečo, s čím ja teda totálne nechcem mať nič spoločné."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 21.02.2020

    (audio)
    délka: 01:15:36
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Cieľom každého boja nemusí byť výhra

Pamätník v kine Hviezda v Bratislave na zhromaždení študentov FiF UK, 24. novembra 1989
Pamätník v kine Hviezda v Bratislave na zhromaždení študentov FiF UK, 24. novembra 1989
zdroj: Osobný archív pamätníka

Boris Strečanský sa narodil v decembri roku 1967 v Bratislave do rodiny hudobníka a lekárky ako mladší z dvoch detí. Detstvo aj mladosť strávil v Bratislave, najmä v Karlovej Vsi a na Devíne, v blízkosti v tom čase prísne stráženej štátnej hranice. Jeho otec aj dedo boli počas SNP súčasťou nekomunistickej časti odboja. Názory otca na smerovanie Československa po februári 1948 veľmi ovplyvnili Borisov pohľad na svet. V spojení so záujmom o históriu predurčili tieto faktory jeho smerovanie na vysokú školu, Filozofickú fakultu UK v Bratislave, na ktorú nastúpil v roku 1986. Kombináciu histórie a filozofie sa rozhodol študovať aj napriek tomu, že bol daný odbor v tom čase poznačený komunistickou ideológiou. Na univerzite si spolu s ďalšími študentami vytvorili komunitu, ktorá sa vo voľnom čase venovala témam v tej dobe zatláčaným do pozadia, napríklad ochranárstvu či dokumentovaniu sakrálnej architektúry. Počas udalostí Novembra 1989 sa pamätník účastnil demonštrácií na námestiach už od 16. novembra, pričom celé obdobie dokumentoval svojím fotoaparátom. Stal sa členom koordinačného výboru študentov FiF UK a neskôr sa orientoval na celoslovenský štrajkový výbor študentov. Po revolúcii vo februári 1990 odišiel ako študentský vyslanec na 4 mesiace do USA, kde pomáhal získavať štipendiá pre slovenských študentov, ako aj šíriť povedomie o dianí v Československu. V roku 1991 úspešne ukončil štúdium na FiF UK a neskôr sa angažoval vo Vysokoškolskej únii Slovenska. V roku 2002 spoluzaložil Centrum pre filantropiu, kde pôsobí dodnes.