Judita Stavrovská

„Ako som povedala, otec bol veľmi schopný a postupoval z jedného úradu do druhého. Až do '52. roku, keď bol proces so Slánským. Otec bol vyhodený zo zamestnania, obvinený, že je sionista. Rodičia tŕpli, a to si pamätám, že ho tiež zatknú, lebo mama už vedela, že v rámci Slánskeho procesu zavreli bratranca Eda Goldstückera. Vtedy sa tomu hovorilo, že ho poslali do výroby, čo spočívalo v tom, že mu našli zamestnanie, nemohol si vyberať - a robil ako strechár. Môj otec bol skoro 50-ročný, nikdy manuálne nepracoval, bol pred tým obchodný cestujúci, tak pre neho to bolo strašné."

„Ďalší transport išiel z Liptovského Mikuláša 2. júna 1942. Moja mama a ja sme boli ešte v nemocnici v Ružomberku, keď tam prišli za ňou s ďalším zoznamom, podľa ktorého mali byť rodičia v tomto transporte. To bolo pár dní po tom, čo som sa narodila. A znova to bol jeden človek - lekár v tej nemocnici -, ktorý nás odmietol vydať. Povedal, že on z nemocnice neprepustí ženu, ktorá bola dva-tri dni po pôrode a má malé dieťa. Takže tým pádom sa moji rodičia vyhli aj tomuto transportu. Moji starí rodičia mali ísť v tom transporte tiež, lenže oni mali takzvanú výnimku. Pretože mamin brat Mikuláš bol farmaceutista, čo bolo v Slovenskom štáte považované za potrebnú funkciu, a tým, že on bol chránený, výnimka sa vzťahovala aj na jeho rodičov. Na mojich rodičov však nie."