Mikuláš Škrek

* 1918

  • Boli sme, boli sme 700 ľudí tam, 700 ľudí. Veľmi ťažká, veľmi ťažká, ťažká cesta. Veľmi ťažká cesta. Predpokladám, že tam veľa ľudí aj ochorelo. Možno aj týfus. Dva ľudia, dva ľudia, boli chorí a zomreli. Sme ich dali do mora. Vyhodili do mora. Vyhodili do mora. Sa môžu písať dve knihy, dve knihy sa môžu, sa môže robiť. Čo, to boli Angličania a keď tí Angličania dobre, že ušli preč, tak nechali nám ten štát, 1948.

  • Miki, ale však chodili k vám do synagógy, do Zlatých Moraviec, prišli ľudia z Izraela a rozprávali v synagóge o Palestíne a ponúkli vám, aby ste prišli do Izraela. To bolo, to bolo veľmi špatné. Ten rabi, ten rabi začal prednášať. A tí ľudia plakali, pretože hovoril: Nó, deti, deti z tohoto samý, samý škrek. Chce ísť do Palestíny, tam v kibuci, spia spolu, spia spolu. Chlapi so ženami. S mužmi áno, áno. To neni pekné, to neni pekné, kibuc. A potom ten, ten rabi, poslal svojho syna, čo bol tiež rabi, s deťmi do Palestíny. Pretože sa všetko sa zhoršilo. Československo bolo tak, veľmi hrozné s tým Hitlerom.

  • Boli tam problémy v Prahe, v Čechách, na začiatku prišli Nemci a mali tam veľký, veľkú továrňu, ŠKODA. Tam sa vyrábalo všetko, tanky a eroplány a všetko. Potom, a potom prišli Nemci do Slovenska, ´39. Tak sme sa báli a chceli, chceli sme priniesť celú rodinu. Ale môj otecko hovoril: Nie, ja som sa tu narodil, ja chcem tu žiť a zomrieť. (A prepáčte, prepáčte Ester ja to budem mať celé na nahrávke.) A ten Hitler bol v ´39., v poslednej minúte, posledná minúta sme ušli s dvomi sestrami do Palestíny.

  • Celé nahrávky
  • 1

    Izrael, 10.04.2018

    (audio)
    délka: 50:15
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Mysleli sme, že Nemci tam neprídu a dajú nám pokoj

Mikuláš Škrek sa narodil 2. apríla 1918 v dedinke Čarace pri Zlatých Moravciach, v rodine obchodníka. Mal ešte štyri sestry, Luciu, Edit, Irenu a Magdu. Mikuláš na svojho otca spomína ako na veľmi dobrého človeka, ktorý pomáhal ľuďom a bol skvelým obchodníkom. V Zlatých Moravciach vlastnili trh, družstvo a hostinec. Ako dieťa navštevoval Ľudovú školu v Zlatých Moravciach a neskôr gymnázium v Bratislave. Ďalej pokračoval v štúdiu na Obchodnej akadémii, ktorá sídlila tiež v Bratislave na Palisádach 44. Počas štúdia býval u svojej rodiny. V decembri v roku 1938, keď začal pociťovať zhoršenie situácie, snažil sa odviesť celú svoju rodinu do vtedajšej Palestíny. Jeho otec s matkou a dvoma sestrami sa rozhodli ostať vo svojom rodisku. Na poslednú chvíľu odišiel len on a jeho ďalšie sestry, Edit a Lucia. Jeho rodičia boli nakoniec pri úteku zastrelení a sestry, ktoré neodišli, zahynuli v táboroch. Samotná cesta do vtedajšej Palestíny trvala viac ako mesiac. Na lodi sa nachádzalo vyše 700 ľudí. Takmer celý mesiac boli bez vody na umývanie, mohli sa čistiť len alkoholom. Cesta sa nezaobišla bez úmrtia na lodi. V prvých rokoch si v bývalej Palestíne otvoril reštauráciu a hotel. Oboje predal a v súčasnosti vlastní jeden väčší hotel, ktorý vedú jeho syn a dcéra. V Izraeli sa cez priateľov zoznámil so svojou budúcou ženou, Ester Grosovou. Tiež pochádzala zo Slovenska, konkrétne z Komjatíc. Stále na ňu spomína ako na výbornú a pracovitú ženu. Našťastie neprišiel o všetkých svojich príbuzných na Slovensku. V Košiciach žije stále sedem Škrekov. Hovoríme o veľmi širokej košickej vetve. Mikuláš uvádza, že Škrekovci žijú aj v Leviciach a Banskej Bystrici. Celý čas spomínal, že do príchodu vojny mal on aj jeho rodina v Československu krásny život.