Ewa Sipos

* 1974

  • „Ty si prežila – vlastne ono to zrejme ešte stále pretrváva. Ty nerobíš okolo toho tajnosti, ty máš dcéru, ktorá bola dosť silne postihnutá, čo to bolo – autizmus?" „Áno, je, akože mám ju stále, áno. Ja mám tri deti. Stredná dcéra Nina má teraz šestnásť rokov, narodila sa úplne ako zdravé bábätko, žiadne podozrenia neboli a tak, ale keď mala pol roka, tak... Samozrejme, že ja som to už vnímala, že nie je v pohode, ale nebolo to vidno ani nič, len EEG potvrdilo moje podozrenia, že má epilepsiu." „Epilepsiu." „Silnú epilepsiu, ktorá rastie s ňou, ona sa vyvíja tá epilepsia tiež, takže má veľmi nebezpečný druh epilepsie, syndróm, ktorý sa vlastne nedá zastaviť liečbou, liekmi. No a aj nám to veľmi, celej rodine, sťažuje život a k tomu ešte autizmus a ťažká mentálna retardácia, tak to sú také akože dosť zlé diagnózy. Ale Nina, volá sa Nina, je nádherná, ona je krásna bytosť, akože fyzicky nie je poškodená, vieš, že niekto si teraz predstaví postihnuté dieťa, nie je na žiadnom vozíku, nemá nič s výzorom ale, ale tá starostlivosť o ňu..." „Len robí nevypočítateľné veci, hej." „Je veľmi náročná, hej." „Ako to zvládaš?" „No nezvládam. Tak, že sa liečim, som v terapii dlhodobej u psychológa. Bez toho, aby som na sebe pracovala, to je akože hej… Aj som vyhľadávala všelijaké také, neviem, ako to mám povedať, no... Rôzne materiály sú teraz prístupné, ktoré ti vlastne pomôžu vysporiadať sa sám so sebou, či už máš postihnuté dieťa alebo nie. A ja som vlastne taký – myslím si – dolovač pokladov vo vnútri aj svojom, aj iných ľudí, tak ma vlastne fascinuje tá ľudská myseľ, vieš. Takže veľa času trávim aj na tom. Počúvam podcasty rôzne o psychickom zdraví a tak. No neviem, možno ešte aj to budem robiť v živote, že budem žiť z toho. A fascinuje ma aj písané slovo, vieš, tak jednoducho proste po slovensky som začala písať, také príbehy, ktoré sa volajú Rozhovory s Ninou. Vlastne Ninka je… nehovorí, nehovoriaca." „Komunikuje nejakým spôsobom?" „Nie. Ona vydáva zvuky." „Ale povedzme gestami a tak. Vieš, čo ti chce povedať, či nie?" „Nie, nie. Musíš. Ona akože tie základné potreby vie vyjadriť, že ti ukáže, že chce piť alebo tak, ale to, aby si vedel, čo tak cíti alebo čo by tak chcela povedať, to musíš len hádať. Musíš sa na ňu napojiť vlastne, vieš, celkovo, a tak byť s ňou a vycítiš, čo tak chce. Takže ja som si dovolila urobiť to, že vžila som sa do situácie Ninky, ktorá má šestnásť rokov, a ja s ňou žijem, som jej mama a píšem príbehy ako keby hovorené mnou. Vieš, ona vlastne nerozpráva, a tým, že ľudia si nevedia predstaviť, čo žijeme a čo Ninka môže cítiť, tak ja som sa rozhodla, že idem to tak rozvíriť a búrať možno nejaké aj stigmy, aj také, vieš, tie nekomfortné, tie nekomfortné otázky, že si vedela, že môžeš sa to opýtať."

  • „Predbehli sme ale. Už si s manželom a ešte si nepovedala, ako ste sa zoznámili." „No takže ja som maturovala. Zmaturovala som v Poľsku a potom som išla na jazykovú školu do Londýna, chcela som si urobiť certifikáty rôzne. Vtedy to bolo také, že wau. Môj sen bol vedieť po anglicky, ísť do Anglicka. Vtedy to nebolo ešte také normálne jak teraz, že vlastne všetky decká vedia po anglicky. Môj sen bol taký, že chcem tam ísť, chodiť tam do školy, naučiť sa jazyk a neviem čo, všetko si zažiť, troška inakšosť. Takže v osemnástich som odišla z domu. Bolo to také veľmi aj búrlivé obdobie, všetko možné som tam zažila, ale ostala som tam nakoniec tri roky, certifikáty som si urobila všetky a stretla som tam medzi inými aj manžela, ktorý bol zo Slovenska. Len…" „On tiež si tam bol robiť?" „On skončil výšku tuto na Slovensku a išiel, áno, na jazykovú školu, chcel vedieť po anglicky a ešte niečo. A potom nejaké počítače sme robili, ja neviem, čo všetko. Vieš, aj kvôli vízam, aby sa dalo ostať ako študent na študentské víza. To bolo také ešte komplikovanejšie ako teraz, lebo nebola Európska únia. No ale tam sme sa zoznámili, no na college jazykovom, ale ja som nemala šajnu, že nejaké Slovensko existuje, takže sme sa rozprávali po anglicky, no." „Ale potom to už bolo také, že hneď si už išla s ním, alebo...?" „Nie. Nie, ešte tri roky sme bývali tam, nie ako manželia, ako frajeri. No a potom on sa snažil o prácu, už skončil školu tam v Anglicku, no a potreboval povolenie pracovné, vieš. Bol aj prijatý do roboty, počítačovej firmy, ale nedostal, nedostal… Ale nedostal povolenie na prácu, takže ja som medzitým odišla do Poľska asi tak na nejaké tri-štyri mesiace. Chodila som normálne do roboty, do kancelárie niekde robiť, s tým, že sme si aj povedali, že to je nejaká pauza vo vzťahu, že neviem, ako to bude, že uvidíme. No a on tú prácu nedostal v Anglicku, lebo mu nedali povolenie, takže on sa vrátil na Slovensko, do Dunajskej Lužnej a išiel si…" „On je odtiaľ?" „Hej. A išiel hľadať robotu na Slovensku, vieš, ale našiel prácu na Slovensku, a keď ju našiel, tak zavolal, že nech prídem sem bývať. Tak sme išli bývať k jeho rodičom." „Do Dunajskej?" „Hej, tam, no, do paneláku, do dvojizbového bytu, vieš. Ale to bol taký šok, lebo tri roky sme bývali, že sme my, no a potom ja som v tom Poľsku tiež, neviem koľko, asi tri, štyri mesiace to trvalo, oddelene, a potom sme zase išli do toho paneláku. A tam som už sa tak infiltrovala, vieš, do slovenského prostredia a vlastne som si povedala, že môj cieľ je naučiť sa po slovensky a sa stať jednou z nich. Dokonca, aby nevedeli, aby nebolo vidieť, že nie som, že nie som ich, vieš. To bol môj cieľ." „A za koľko sa ti podarilo naučiť po slovensky?" „Vieš čo, ono to bolo veľmi rýchle, lebo vlastne v Anglicku ja som mala kamarátky Češky a ono to, keď si obklopený cudzincami, aj tam bol tiež môj cieľ naučiť sa po anglicky. Celkom dobre mi to išlo, že som bola celkom rýchla, a myslím si, že to je aj hudobným sluchom, vieš, že to počuješ a vieš napodobniť potom ten zvuk vlastne, to celé je pesnička." „No jasné." „A takže, mala som tam kamošky Češky a s nimi som sa rozprávala tak česko-poľsky, vieš. A už som počula nejaké také, že aha, nejaký prízvuk, nejaké slová a tak. A keďže som vyrastala aj s ruštinou, lebo moji dedkovci z maminej strany, oni rozprávali tak-tak, všelijako. Aj po poľsky, aj po rusky. Takže aj ruštinu som veľmi dobre vedela, tú som sa učila vlastne aj na škole. Takže ja som skombinovala ruštinu, poľštinu, češtinu, ktorej som tak nejako už rozumela v tom Anglicku. Prišla som na Slovensko a zrazu sa mi otvorili nejaké ďalšie dvierka vo mne a vlastne, aha, tá reč mi tak zneje povedome, tak som zobrala nejaké knihy, rýchlo som chcela vedieť, ako sa to píše, vieš, a aha. Potom som chodila a cvičila som si, že de te ne le, lebo po poľsky to je de te ne ly alebo lý, a to je iné, vieš ako le, že úplne že iné, skoro také isté, ale iné. A ja som, že nie, to zneje ináč, takže išla som, vieš." „No jasné." „Od toho. Ale myslím si, že prvé tri mesiace boli také šokujúce, že ešte to bolo počuť, ale potom sa to veľmi rýchlo nejako rozbehlo a robila som ešte taký kurz, taký rýchlokurz. Pracovala som v slovenskej škôlke a tam bolo treba urobiť nostrifikáciu maturity. Takže chodila som ešte tri mesiace na slovenský kurz a urobila som tiež nejakú skúšku jazykovú a bolo to tak, že, že môžem učiť deti slovenské, chápeš ako Poľka. A neviem ovplyvňovať ich.”

  • „Otec chodieval aj, myslím si, že na týždňovky domov, že niekedy keď ani nedošiel, a možno že tam ostal, lebo ho zavreli, ja neviem, tak ja ani to neviem, že nebol doma, vieš? Nejak to, nejak sa na toto nepamätám veľmi, špecificky." „Zavreli ako, že normálne?" „Oni, áno. Oni boli nejako internovaní, to sa tak volalo, že proste... Ale ja sa na to, mám to také, veľmi som to nejako neprežívala ako dieťa, lebo ma to neobmedzovalo v ničom. V podstate len v tom, že sa nedalo chodiť nikde, ja neviem do Anglicka a tak, ale to mi bolo vtedy jedno, vieš... Ešte som mala len desať rokov." „Tak, tak deti to tak neberú, no." „Len čo sa pamätám, tak otec bol na takej služobnej ceste, teda ceste, na kontrakte sa to volalo, a to v Čechách, v… Ja som mala len nejakých dvanásť rokov vtedy, a to bolo nejako pri Mělníku, nejako tak. A tam bol – neviem – na pol roka a my sme vtedy išli s mamou a s bratom – mám o rok a pol mladšieho brata – k nemu na dva týždne. A mne sa zdalo, že to bol iný svet, to Česko. Že to bolo o štyri levely vyššie, keď nie viac, pre mňa, vieš. Zrazu tam bolo, tam boli aj tie cukríky, aj tie, aj tie čokolády, aj všetko. A vtedy som si uvedomila, že aha, že my sme to asi tak veľmi nemali, vieš. Ja som nepoznala také tie pekné farebné lentilky a tak… to som nemala. Alebo pomaranče, tie boli len na Vianoce, vieš. Tam bola taká tá pre mňa, že porovnateľná nejaká méta, a to bolo len Česko, vieš. No." „Koľko, koľko si bola, to si bola s otcom?" „Tam otec bol, on tam pracoval a my sme tam išli s mamou a s bratom." „A to bolo na nejaké obdobie?" „Hej. On tam, on normálne mal nejakú, že on robil takú robotu, že zváral. On bol zvárač, vieš. Takže z lodeníc ho asi dali robiť, dali mu prácu tam niekde v Čechách, vieš. To bol proste, nejaký kontrakt sa to volalo, biznis, vieš, business trip na tri mesiace." „Jasné. Celý čas ste tam boli s ním?" „Nie, nie. Na dva týždne." „Jaj, dva týždne." „Len na prázdniny, vieš, tak sme išli cez prázdniny školské v lete." „Jasné. A čo to bolo za mesto?" „Mělník, pri Mělníku. Obříství sa to volalo, nejaká dedinka, tak nejako. A viem, že tam bola rieka Vltava. No a také to bolo, že wau. Aj tie obchody, aj to sa mi páčilo, že Češi vedeli sa tak pekne zabávať aj v tých krčmách. Lebo Poliaci sa proste opijú a vtedy..." „A robia bordel." „Hej. Kričia proste, bijú sa, len tvrdé, len vodku vlastne pili. A tam, že pivko, pekne si spievali a vlastne som zistila, že aha, že to nemusí byť bordel hneď, keď sa opijú, vieš. Takže to také príjemné bolo, milé veľmi. No, a ešte ma zastavilo to, že v kostole, my sme tam išli do kostolíka. Krásny kostol, to bol taký maličký drevený, a tam boli samé staré babky len. A v Poľsku to je tak národnostne, že kostoly plné, lebo to bolo aj prepojené s tým politickým hnutím, vieš." „Jasné, jasné." „Všetko proste, tam všetci išli bojovať." „Tam cirkev bola underground." „Hej. No a v Čechách to bolo také, že jejda, tak že štyri babky. A ja, že to čo je, že prečo, vieš. Tak…" „Rodičia boli veriaci?" „Hej, áno, samozrejme. To je kultúrna záležitosť v Poľsku.”

  • Celé nahrávky
  • 1

    Sipos Ewa

    (audio)
    délka: 54:34
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Nie som patriotka ani katolíčka, ale predsa Poľka

Pesničkárka a textárka Ewa Sipos, ktorá je súčasťou poľskej národnostnej menšiny na Slovensku, sa narodila 24. decembra 1974 v Poľsku, v malebnej dedinke Tczew, blízko veľkého poľského mesta Gdaňsk. Jej otec poľskej národnosti pracoval ako zvárač v gdanských lodeniciach, takže bol v centre štrajkov proti vtedajšiemu režimu, ktoré vyvrcholili práve tam. Matka, narodená v Litve, pochádzala z multikultúrnej rodiny s ruskými, litovskými, poľskými či bieloruskými koreňmi. Okrem Ewy sa v ich rodine narodil ešte o rok a pol mladší syn. Ewa ako dieťa prežívala komunistický režim bez obmedzení, až na pár spomienok. Jej prvou možnosťou zoznámiť sa s iným svetom na lepšej úrovni bol výlet do Čiech vďaka práci jej otca. V Obříství sa prvýkrát stretla s rôznymi druhmi sladkostí či inou mentalitou ľudí. Keď mala takmer šestnásť rokov, konvertovala na evanjelickú vieru a stala sa súčasťou gospelového zboru, vďaka ktorému sa dostala do Švédska. Po ukončení gymnázia vo svojej rodnej obci sa rozhodla opustiť domov a nastúpiť na jazykovú školu v Anglicku. Práve tu sa zoznámila s budúcim manželom, s ktorým spoločne žili v Anglicku tri roky. Po krátkej pauze a neudelení pracovného povolenia jej partnerovi nasledoval jeho návrat do Dunajskej Lužnej, odkiaľ pochádzal. Medzitým Ewa žila takmer štyri mesiace späť v Poľsku. Ich vzťah však pretrval a Ewa sa rozhodla presťahovať na Slovensko. Na Slovensku sa snažila čo najskôr naučiť jazyk a zaradiť medzi väčšinu. Po troch mesiacoch výučby a absolvovaní jazykového kurzu už mohla vykonávať prácu v slovenskej materskej škôlke. S manželom majú tri krásne deti, z ktorých prostredná Nina je, žiaľ, postihnutá a trpí ťažkou epilepsiou. V súčasnosti je Ewa dcérou maximálne zamestnaná, avšak nestráca chuť do života a snaží sa venovať aj hudbe. Aktuálne ju oslovila filmová hudba, pri ktorej sú ľudia nútení si niečo predstaviť.