Emil Sedlačko

* 1945

  • „V auguste nebolo človeka, ktorý by nejako hovoril, že ja som rád, že sú tu Rusi, nebolo takého človeka. Všetci boli šokovaní a jednoducho fandili odporu proti okupácii. No a jak prišla normalizácia, tak zrazu sa začali obracať kabáty. Prečo? Boli trojčlenné súdružské komisie, ktoré v podnikoch, závodoch aj v školách, ale len učiteľov, robili s nimi tzv. previerky, a to boli trojčlenné komisie, ktoré rozhodovali o osude ľudí ako takých. Prvá otázka – aký máš vzťah k Sovietskemu zväzu? Druhá – si za to, aby sovietske vojská (niečo okolo pobytu ich). Každý jeden zamestnanec, či to bolo na družstve, v podnikoch, v závodoch, na úradoch – jeden po druhom pristupovali k tejto trojčlennej komisii a museli zodpovedať na tieto dve otázky. To nechápem do dneska. Preto, že to tak zmenilo život tých ľudí, že zrazu obrátili kabáty. „Ja nieee, ja som tam nebol!“ 22:46 - 24:50 Emil Sedlačko spomína na normalizáciu a ako ľudia obracali kabáty

  • „Ale prišlo k tomu. Že – vrátim sa k tomu – že som nemal žiaden životný cieľ – pretože všetko vám zničili. Keď chcel niekto niečo robiť a spravil dobre, nebol odmenený. Nebola tá vzpruha, taká injekcia, akože výborne, ideme ďalej, aj človeku je veselo. Že dobre pracuje alebo tak, alebo že svoje schopnosti uplatňuje. Tam poniektorí ľudia prdlajs tomu rozumeli, ale boli členmi strany a mali veľké funkcie. Môj šéf bol taký – straník jak hovado a robota nikde. Neviem, čo by som ešte. Aj keď o tom vyprávam, je mi z toho smutno.“ 37:05 - 38:09 Emil sklamaný životom a straníckou politikou

  • „To nebola len robota jedného-dvoch-troch-piatich ľudí, ako sme boli. To bolo tak emocionálne, som sa čudoval, nás tľapkali po chrbtoch, akože chlapci dobre a tak. Chlapci z gymnázia, tí boli vynikajúci. A zrazu, keď zasadal ústredný výbor, a boli to veľmi ťažké chvíle, keď prezident Ludvík Svoboda hovoril o tom, že tu budú u nás natrvalo akože ‚dočasne‘, tak celý národ zostal sklamaný. A jedno som nechápal, možno ani doteraz – koľkí zrazu prevrátili kabáty.“ 19:30 - 20:36 Spomienky na aktivizmus v auguste 1968 a následné sklamanie

  • Celé nahrávky
  • 1

    Trenčín, 15.01.2020

    (audio)
    délka: 01:57:58
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 2

    Trenčín, 22.01.2020

    (audio)
    délka: 01:37:15
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Sloboda v rozhodovaní a čisté svedomie sú pre mňa všetkým

Pamätník Emil Sedlačko v mladosti
Pamätník Emil Sedlačko v mladosti
zdroj: súkromný archív Emila Sedlačka

Emil Sedlačko sa narodil 11. apríla 1945 v Trenčianskych Tepliciach. Detstvo strávil vo Vysokých Tatrách, kde sa rodičia skrývali pred nástupom komunizmu v roku 1948. Vyštudoval za stavbára, základnú vojenskú službu absolvoval ako syn nepohodlných občanov v hutiach v Ostrave. Pracovný život strávil v Trenčíne, kde žije dodnes. Ako mladý muž veľmi aktívne pôsobil v ČSM, organizoval podujatia a beatové akcie. V júli 1968 bol členom slovenskej výpravy na Svetový festival mládeže v Sofii, no kvôli zhoršujúcej sa politickej situácii sa tam nedostali. V auguste 1968 veľmi hlasno protestoval proti vstupu okupačných vojsk na naše územie. Kvôli svojmu nesúhlasu a aktivitám bol niekoľkokrát zatknutý, vypočúvaný a väznený. Musel znášať podradné zamestnania a útrapy nielen v pracovnom, ale aj osobnom živote. V novembri 1989 spoluzakladal Nezávislé slovenské odbory a bol ich prvým predsedom. Po nástupe mečiarizmu 1995 ho lákali do HZDS, no nevstúpil a opäť sa stal nepohodlným. Aktívny dôchodca, vyštudoval univerzitu tretieho veku, poriada výstavy a besedy, aby mladším generáciám pripomínal, že sloboda nie je samozrejmosť. Emil Sedlačko má manželku Margitu, dcéru Zuzanu a vnučky Michaelu a Romanku.