Peter Schönberg

„Počas komunizmu v židovských kruhoch panoval strach. Ten strach sa snažili dospelí pred deťmi skrývať. Ale normálne bolo báť sa. Báť sa toho, čo príde zase. Pamätám sa, že otec mal známeho, ktorý zmizol. Jednoducho zmizol. Po rokoch sme boli k nim pozvaní na návštevu. A on tam zrazu bol. Vyzeral strašne, nemal žiadne zuby. On skončil v Jáchymove, ale nikdy sme sa nedozvedeli prečo. Bol to veľmi inteligentný človek. Potom pracoval v hoteli Dukla v Prešove, keď tam prišla delegácia zo zahraničia, tak musel ísť prekladať, lebo ovládal španielský, anglický aj nemecký jazyk. Všetci sme sa báli, lebo každý videl, čo sa môže stať.”

„Otec mal sesternicu, ktorá bola už pred vojnou vydatá. Tú sesternicu som ja mal veľmi rád, volal som ju teta. Po vojne sa stretli a ona hovorila, že svojho manžela už nikdy neuvidí. Ten práve prichádzal, ale tete od chrbta, a ukazoval môjmu otcovi, nech je ticho. Tak sa stretli.”