Juraj Ružbaský

„Až potom som si baterkou zblízka osvietil tvár, prišiel Matis a hovorí: „Mama, to je tato.“ Ten chlapec mal 5 rokov a on tak skočil na mňa, spoznal ma. A ona mi hovorí: „A ty ako vyzeráš?“ Hovorím: „Ako žobrák.““

„Určitú hodinu som pracoval ako tlmočník. Prekladal som z nemčiny do ruštiny. To bola moja práca. Trvala niekedy do polnoci, do jednej ráno. A tam nejedného vyviedli von a zastrelili. Hodili ho na hromadu. Tam pred mojím bunkrom, asi tak dvadsať metrov v kroví, tam bolo 50-60 ľudí denne...zastrelených. Ale nie oblečení...nahí. Rôzne povykrúcaní, takto ruky, takto...“

„Potom prišla sestrička i dala mi nejakú tabletku. Po tabletke akoby som ožil. Ale mi prízvukovala: „Vieš hovoriť rusky?“ Viem. Neprezraď, že som ťa navštívila, to, že som bola pri tebe je v poriadku, ale že som ti dala tabletku, chráň Pán Boh. Inak ma pošlú tam, na tú hromadu. Bolo ich tam asi päťdesiat.“

„Ale ja som bol už 3- krát z transportu vylúčený. Nechceli ma pustiť kvôli písmenu „R“. Kým došli k menu na „R“, už boli plné vagóny a my sme sa museli vrátiť. A vtedy jeden z Veľkej, čo tam býval, sa tam obesil. Kvôli tomu, že sa tiež začínal na písmeno „R“.... Obesil sa. Vypovedali mu nervy.“