Mgr. David Ručka

* 1972

  • Dá sa povedať, že emocionálne som to prežíval dosť silne a samozrejme, bol som na strane tých federalistov aj na strane tých, čo chceli referendum a na druhej strane som nejak z praktického hľadiska som s tým súhlasil, že už je to akoby za nami, lebo to obdobie predtým, do roku 1992, možno už 1991, tak bolo z hľadiska tých vzťahov také napäté. Aj keď v živote som sa nestretol na Slovensku, kde som chodieval stále s nejakým negatívnym tým, žeby voči česky hovoriacim ľuďom, žeby bola nejaká zášť, alebo nejaký prejav, som sa nestretol, ani v tej dobe, ani potom, keď bol Slota.

  • Naša triedna, ona učila angličtinu a nemčinu, už z toho bolo asi, že tým pádom musela mať väčší prehľad vďaka tomu, že ovládala tie jazyky a naozaj, ovládala ich výborne, bola veľmi dobrá. A bolo niekedy, že ona vlastne musela nás nútiť napríklad vstúpiť do toho SSM, s čím niektorí mali problém, že odmietali. Pamätám si jedného spolužiaka, ktorý viem, že proste odmietal vstúpiť do toho SSM a ona na neho vytvárala určitý tlak, zároveň bolo cítiť občas z nejakých takých poznámok, že jej vnútorný nejaký názor je úplne iný. To bolo vo viacerých učiteľoch, ale boli tam aj takí klasickí, by som povedal komunisti, ktorí išli to svoje. Mali sme napríklad brannú výchovu, tam sme sa práve učili o tom, že sú nejaké štvavé vysielačky a stále ruštinu. Mali sme povinnú ruštinu od piatej triedy vlastne a pokračovalo to aj na tom gymnázium. Som rád samozrejme teraz, že stále viem prečítať v azbuke niečo a dokonca som maturoval z ruštiny aj z angličtiny. V tej ruštine boli stále tie látky, čo sa preberali, tie texty boli furt o tom jak ten Sovietsky zväz je najlepšia krajina na svete, aké majú vyspelé to hospodárstvo, aké majú vyspelé tie technológie a to lietanie, ten Gagarin a Tereškovova a to bolo stále ako. Akurát potom už čím dál viac už sme si z toho robili srandu a už to človek bral čím dál menej vážne a čím dál viac ako nejakú karikatúru.

  • Bol tu takový malinký problém, lebo tým, že som nechodil do iskier, tak som ani neprešiel do pioniera a vlastne začínalo to byť trošku napäté vtedy, než pôjdem na strednú školu, lebo bolo nemožné, aby človek, ktorý nie je v pionieru sa dostal na nejakú strednú školu alebo gymnázium, ako pre mňa sa plánovalo, alebo aj ja som si predstavoval. No a potom sa to vyriešilo takým zaujímavým spôsobom, že vznikol turistický krúžok, ktorý samozrejme tiež musel byť pionierskou organizáciou a to ma bavilo, lebo som proste turistika ma bavila, takže som vstúpil do toho turistického krúžku a tam po čase som sa stal aj oficiálne pionierom. A čo bolo na tom také srandovné, že väčšinou tí pionieri vstupovali hromadne v kine, konkrétne u nás bolo veľké kino a vlastne tam sa všetci stretli a tam oni boli, proste hromadne sľubovali. A ja som pioniersky sľub, to si doteraz pamätám, mal sám s tou svojou skupinou, čo bolo asi desať ľudí v tom turistickom. Sám som ho odrecitoval pred kinom vo Frýdlante nad Ostravicí v rámci toho nášho výletu turistického. Takže som vlastne síce bol akoby disidentom, že neskoro som vstúpil, ale potom ten môj vstup bol individuálny by som povedal v pionierskej organizácii.

  • Celé nahrávky
  • 1

    Ručka David

    (audio)
    délka: 01:35:10
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Mám rád slobodu, záleží mi na tom, aby ľudia mohli žiť svoje životy tak ako chcú, samozrejme bez toho, aby ubližovali druhým

Dedko pamätníka, Jozef Budzik, oblečený v americkej uniforme, ktorý na začiatku 2. svetovej vojny prevádzal Židov do Poľska.
Dedko pamätníka, Jozef Budzik, oblečený v americkej uniforme, ktorý na začiatku 2. svetovej vojny prevádzal Židov do Poľska.
zdroj: Súkromný archív pamätníka

David Ručka sa narodil v roku 1972. Vyrastal v podhorí Beskýd vo vtedajšej strediskovej obci Dobrá (okres Frýdek-Místek). Ako dieťa odmietal navštevovať klub iskier, za čo bol vylúčený. Pioniersky sľub zložil sám ako člen turistického krúžku. V tom čase z presvedčenia nosil pioniersku šatku a západný svet považoval za skutočného nepriateľa. Na začiatku strednej školy sa vplyvom rozhlasového vysielania Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy začali jeho názory meniť. Napriek tomu, že sa v ňom zobúdzala rebélia stále pochyboval o správnosti svojho nového presvedčenia. V čase Nežnej revolúcie mal pamätník 17 rokov. Zmeny, ktoré mala revolúcia priniesť plne podporoval, ale vždy mu bolo nepríjemné sa k svojmu názoru verejne prihlásiť, preto odmietol podpísať petíciu Niekoľko viet a tiež nerád nosil trikolóru. Porevolučné roky pamätník hodnotí ako najlepšie v jeho živote najmä kvôli životu na vysokoškolskom internáte. Vyštudoval Pedagogickú fakultu Univerzity v Ostrave, odbor dejepis a základy spoločenských vied pre stredné školy. V roku 1996 v rámci študentského programu Camp Amerika spoznal svoju slovenskú manželku. O tri roky neskôr získal prácu učiteľa angličtiny na Základnej škole v Ivanke pri Dunaji, kde sa v roku 2000 aj oženil a spolu so svojimi dvoma deťmi tam žije a pracuje dodnes. Dôležitou súčasťou jeho života je starostlivosť o životné prostredie. Tento záujem sa v ňom rozvíjal ešte v období, keď žil v Českej republike. Po tom, ako sa presťahoval na Slovensko, sa stal oficiálnym členom lesoochranárskeho združenia VLK. Pamätník sám seba označuje ako zeleného liberála, ktorý neschvaľuje akékoľvek utláčanie menšín z rôznych dôvodov. Na druhej strane hovorí o sebe ako o konzervatívnom človeku, ktorému zo všetkého najviac záleží na tradičnej rodine.