Martin Rodan

* 1947

  • "S mojimi rodičmi boli veľké problémy sa stretnúť a nemohli prísť ani na moju svadbu s Tamarou, ktorú som spomenul. Za môj nelegálny odchod z Československa som bol odsúdený ako väčšina emigrantov na jeden a pol roka. K tomu by som len spomenul jednu menšiu anekdotu – všetci emigranti vtedy automaticky dostávali dva roky väzenia za nelegálny odchod z Československa a mne dali len rok a pol na okresnom súde v Žiline. Prečo? Lebo na Filozofickej fakulte v Bratislave boli takí veľmi slušní, že napísali (kde som bol na poslednom mieste, musel súd dostať od toho miesta posudok) - a oni sa nebáli a napísali o mne nejaký veľmi kladný posudok. Ja som ho nikdy nevidel, len čo som počul. Tak sudca v Žiline mi miesto dvoch rokov nasolil jeden a pol roka, ale predstavte si, že ten prokurátor sa odvolal a potom to šlo na krajský súd v Banskej Bystrici a ten mi dal tie dva roky. Samozrejme, že po páde komunizmu už bol aj ten rozsudok zrušený ako aj u iných emigrantov. My sme sa dohodli s rodičmi v roku 1971 pomocou všelijakých náznakov v korešpondencii, že by sme sa stretli v Rumunsku, lebo ja som mal už izraelské občianstvo a Rumunsko malo normálne diplomatické styky s Izraelom, a tam mohli izraelskí občania cestovať. A keďže to bola komunistická krajina, tak aj moji rodičia tam v princípe mohli cestovať bez toho, aby si žiadali tzv. výjazdnú doložku a všelijaké tie procedúry, keď niekto chcel ísť na Západ. A tak sme sa tam aj stretli, ale na naše nešťastie, niekto nás tam zase videl. Neviem presne, čo sa stalo, ale nejak sa to dozvedeli miestne orgány v Žiline a potom sme sa dlhšiu dobu nemohli stretnúť, aj im na nejakú dobu vzali pas."

  • "Rok 1968 – okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy. To je samozrejme jeden traumatický zážitok pre každého, kto vtedy už bol viac menej dospelý a ja si tiež na to spomínam. Ja som, keď prišla sovietska armáda do Československa, bol práve vo Francii. Chcel som využiť čas liberálny a navštíviť Franciu, ktorej jazyk som študoval a tam 21. augusta 1968, keď som sa mal vrátiť a mal som nakúpený lístok, ktorý som kúpil na Slovensku ešte za československé peniaze, lebo ináč na cestu som dostal nejakých 15 dolárov a to bolo jedno veľké dobrodružstvo ako tam žiť. Na ceste na stanicu Gare de l'Ouest som zahliadol bulvárne noviny, ktoré predávali takí detskí kolportéri pri stanici, a bol tam jeden obrovský titulok: Prague occupée par les Russes et coupée du monde – to znamená, že Praha je okupovaná Ruskom a odrezaná od sveta. Ten vlak v ten deň už nešiel. Potom za pár dní začali chodiť vlaky, ale len po hranice Nemecka, lebo do Československa sa nejakú dobu nedalo vôbec cestovať. Tak ja som nemal východisko, rozhodol som sa, že ostanem v tom Paríži. A musím povedať, že to bolo dosť podobné. Mal som dosť podobné zážitky, teraz sa mi to vracia, ako zažívajú tí Ukrajinci, ukrajinskí utečenci teraz po útoku Ruskej federácie na Ukrajinu."

  • "Napriek tomu, pretože to bolo považované ako spomienka na holokaust, miestna odbočka zväzu protifašistických bojovníkov zorganizovala tam ceremóniu, a práve môjho otca vybrala, aby tam rečnil a držal tam reč, za ktorú mal potom nepríjemnosti. Okrem neho nik tam nechcel rečniť a vlastne tá pietna slávnosť z veľkej časti bola uskutočnená ako čítanie mien tých žilinských židovských obetí holokaustu, ktorých vtedy prítomní aj väčšinou osobne poznali. Uvediem len, že to písanie mien obetí a čítanie mien obetí, ktoré je dneska na celom svete súčasťou čítania mien obetí počas pamätného dňa holokaustu každý rok, vlastne začalo v Žiline a potom to prebrala Praha a neskôr sa to rozšírilo po celom svete. Môj otec, ako som spomenul, mal s tým dosť veľké nepríjemnosti, aj nás chceli vyhodiť z toho bytu v penzióne. Len sa obával, že ho zatknú, tak vždy v zime v noci v roku 1952/53 chodil spávať v teplých punčochách, lebo povedali, že keď ho prídu zatknúť, tak nenechajú ho obliecť si punčochy teplé a tam v tých väzniciach zrejme bolo dosť chladno. Ale nejak to prešli. Aj pre mňa osobne ako decko boli tie 50. roky ťažké."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Jeruzalem - online, 06.04.2022

    (audio)
    délka: 01:48:33
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Mojím snom bolo mať nudný život, ale nejak tie udalosti vždy spôsobili, že to tak nebolo

Žilina 1965, maturitná fotografia
Žilina 1965, maturitná fotografia
zdroj: archív pamätníka

Martin Rodan sa narodil 11. júna 1947 v Martine rodičom židovského pôvodu preživším šoa Jurajovi a Pavle, rodenej Schreiberovej. Detstvo strávil v Žiline v byte na Gotwaldovej ulici (dnešná Štefánikova). Ako dieťa ťažko ochorel a počas liečenia v Martine bol svedkom perzekúcií rehoľníkov v komunistickom Československu. Po absolvovaní maturitnej skúšky v roku 1965 pokračoval v štúdiu francúzštiny a latinčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1968 ho počas študijného pobytu vo Francúzsku zastihli správy o invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Po dvoch mesiacoch strávených v Paríži sa napokon rozhodol pre emigráciu do Izraela. Za ilegálny odchod z Československa mu Krajský súd v Banskej Bystrici udelil dvojročný trest. V Jeruzaleme pokračoval v štúdiu na Hebrejskej univerzite. V roku 1972 získal štipendium francúzskej vlády na štúdium doktorátu na univerzite Clermont-Ferrand a v roku 1975 úspešne obhájil dizertačnú prácu. Po ukončení doktorandského štúdia a absolvovaní vojenskej služby pôsobil na univerzite v Hajfe a Akadémii výtvarných umení v Jeruzaleme. S rodičmi udržiaval počas normalizácie až do prevratu väčšinou len korešpondenčný styk. S oboma sa stretol len v roku 1971 na dovolenke v Rumunsku. V tom istom roku sa bez prítomnosti svojich rodičov, ktorí nedostali povolenie na vycestovanie do Izraela, oženil s Tamarou, rod. Golan-Goldenberg. V roku 1977 sa im narodil syn Ami. Do Československa prišiel až v januári 1990 a zostal tu až do roku 1992, pretože bol menovaný prvým zástupcom Jewish Agency v Československu. Po návrate do Izraela vyučoval francúzsku literatúru na Hebrejskej univerzite a estetiku na Akademickom inštitúte Hadasi. V súčasnosti je na dôchodku, ale stále sa venuje publikačnej činnosti.