Ján Prokop

* 1920

  • „A v tomto 1919 pritiahli vojská Maďarskej republiky takto aj do Detvy, kde vykonali akt vraždy. Počas svätej omše popravili brata môjho otca, Antona Prokopa, ktorého k tej poprave dopravili priamo eskortou, ako aj moju starú matku, aby sa prišla dívať na smrť svojho syna. Takisto priviedli aj môjho otca, vojak mu oprel pušku s nasadeným bodákom na prsia a povedal mu: ,Ak budeš to robiť, čo tvoj brat, podobne zídeš zo sveta.‘ Vykonali popravu obesením, stará matka darmo prosila, aby sa zľutovali nad ním, že on nič neurobil, ale nič nepomohlo... .“

  • „Teraz si predstavte, že s touto ženou, ktorú som si potom vzal za manželku, sme sa spoznali v Mariánskej kongregácii, jednoducho sme si padli do oka. Napísal som jej kartu z Jáchymova: ,Dievča, nečakaj, ja už nemám dva roky, ale pätnásť. A neviaž si život so mnou, lebo ja neviem, či budem mrzák, či budem žiť, či tu nezomriem a či sa vôbec vrátim. Ako bude, neviem, neviaž si so mnou život. Rozhodni sa sama, ako chceš a vyvoľ si, koho chceš.‘ Ona prišla s matkou na návštevu do Jáchymova, pustila sa do plaču a povedala mi: ,Už tak nikdy viac nepíš, ja som sa rozhodla čakať.‘ A čakala ma vyše deväť rokov a potom sme sa vzali.“

  • „Boli raz jedny Vianoce, Nemci mohli písať raz za pol roka domov. Tak prišlo veliteľstvo, zhromaždili ich do jedného dreveného baraku a povedali im: ,My vám teraz nadiktujeme to, čo môžete napísať domov.‘ Keď im prečítali: ,Mám sa dobre,‘ a ešte pár slov, keď počuli tento text, tak urobili niečo obdivuhodné. Pozreli sa na seba, nikto nič nepovedal. Vstali a opustili tú miestnosť. Tých [veliteľov] išiel šľak trafiť. To bola, dá sa povedať, až tichá vzbura. Protest. Úžasný, efektívny, ktorý z našej strany slovenskej by sa nebol stal. Boli to Nemci. Disciplinovaní, áno.“

  • „V Svoradove bola volebná miestnosť aj pre nás. Vysokoškoláci sú hlavy otvorené, veľmi prezieravé a veľmi chytré. Zistili pod zapálenou sviečkou, keď prihriali papier, že na druhej strane v rožku sa objavilo nejaké číslo. Teraz začali porovnávať tie rôzne lístky a všetci ,Svoradovčania‘ sme boli takto očíslovaní. Čiže oni podľa čísla vedeli kto za koho, za akú stranu, hodil tento lístok. A robili sme si z toho frašku, keď sme prišli do tej volebnej miestnosti. Pred volebnou komisiou sme vyhlásili: ,Moje číslo je to a to.‘ A potom sme išli hodiť ten lístok. Aby sa chytili za nos, že my sme na to prišli.“

  • „Písal sa asi rok 1952, keď sa stal útek z tábora. Ušiel väzeň, mal sa volať Ábel, ktorý bol viackrát zavretý pre krádež. Ušiel, cez drôty si hodil asi deku, keď bola hustá hmla a strelné veže, ktoré tam boli, ho asi nezbadali. Ako prišli na to, že ušiel, neviem. Približne o piatej ráno ma zobudil dozorca na izbe, že sa mám obliecť a ísť s ním. Tak som sa rýchlo obliekol a išiel som. Prišiel som do baraku, kde boli už policajti so psami, ktorí prehľadávali okolie tábora, boli zablatení a zaiste aj unavení. Keď ma doviedli do miestnosti, opýtal sa ma jeden z tých policajtov: ,Ako si zhasol svetlá, aby ten mohol utiecť?‘ Pre mňa to bola otázka, na ktorú som nevedel odpovedať, pretože som bol v baraku v posteli v noci, nemal som zmenu, tak som nemohol zhasnúť ani svetlá. To mu nevadilo. Povedal mi: ,Vyzlečte sa!‘ Keď som sa vyzliekol, musel som si ľahnúť dolu tvárou, dolu bruchom na pripravenú lavicu. Jeden si sadol za krk, druhý na nohy a začali ma biť. A keď ma dobre zbili, kopli do lavice a ja som spadol na zem. Keď som sa postavil, znova do mňa kopli. Ešte raz otázka: ,Ako si zhasol svetlá?‘ Aj keby ma zabili, znova som povedal: ,Ja si ani vymyslieť nedokážem v tomto momente, ako by som to mal robiť, keďže som spal.‘ Tak im hovorím: ,Zavolajte toho, kto vám to tvrdí, aby vám to povedal, keď som to mal ja byť.‘“

  • „Pozbierali nás, zavreli, vyšetrovali, dobre zbili. Ja som dostal jednu takú, že som padol na zem, aj som bol na vyšetrení v Štátnej nemocnici, ale nebol prasknutý bubienok, hoci bolo tam niečo, čo sa stalo, lebo som nepočul. A doviedli ma naspäť. Odsúdili. Bol som tam od decembra štyridsaťšesť asi do apríla štyridsaťsedem. Bol som políciou odvedený a čakali sme na súd. Ale Demokratická strana tiež mala vtedy ešte slovo, tak sme dostali amnestiu a súd nebol, boli sme prepustení domov.“

  • „Našiel som tam aj Gaža Fronca v šachte, to bol môj spolužiak na technike. Boli tam viacerí, aj Srholec, ale práve ho odviezli na inú šachtu, oni nás stále miešali, aby sme sa príliš nezoznámili, lebo tam, v tých ťažkých podmienkach, vznikli také priateľstvá, ktoré mnohokrát neboli ani v rodine. Tam vedel, že jeden druhému, ak by niektorý zomrel alebo za akých okolností, že pôjdu povedať verne, ako to bolo. Lebo stávalo sa, že sa niektorým podarilo aj utiecť zo šachty dvanásť a tam bolo veľa smrteľných prípadov. Postrieľali ich, doniesli do tábora, posadili vedľa seba, alebo nechali ležať, a museli okolo nich všetci obchádzať v tábore, aby videli, čo ich čaká, ak by chceli utekať.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bardejov, 24.01.2007

    (audio)
    délka: 02:44:12
    nahrávka pořízena v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

„Ty môžeš na súde povedať, čo chceš, oni ťa tak odsúdia, ako my napíšeme.“

Ján  Prokop
Ján Prokop
zdroj: Referát Oral history, ÚPN

Ján Prokop sa narodil 14. októbra 1920 v Kriváni pri Detve v rodine roľníka. Jeho strýka, Antona Prokopa, v roku 1919 popravili obesením počas svätej omše vojenskí príslušníci Maďarskej republiky kvôli verejnej reči, v ktorej varoval svojich krajanov pred vpádom a rabovaním maďarských vojsk. Po úspešnom ukončení štúdia na gymnáziu v roku 1941 pokračoval Ján Prokop v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, ktoré dokončil v roku 1946. Počas štúdia býval v Svoradove, kde na vlastnej koži zažil búrlivú atmosféru života počas Slovenského štátu, počas Slovenského národného povstania i po ňom. Kvôli účasti na vysokoškolskej akcii bol ako študent zatknutý a vyšetrovaný ŠtB, no vďaka amnestii sa vyhol súdu. Po ukončení štúdia pracoval v civilnom letectve. O niekoľko rokov neskôr ho zatkla ŠtB a po sérii výsluchov a vykonštruovanom procese ho odsúdili na dva roky väzenia. Trest si odpykával v Leopoldove a v Jáchymove, kde bol nútený ťažko pracovať v baniach. Približne po roku väznenia rozhodol Najvyšší súd v Prahe o zvýšení jeho trestu z dvoch na pätnásť rokov. Po ťažkých deviatich rokoch strávených za mrežami ho prepustili na slobodu a po dlhých rokoch čakania sa oženil so svojou snúbenicou, s ktorou mali dvoch synov. Po návrate z väzenia sa zamestnal ako robotník v Pozemných stavbách v Bratislave, neskôr v pracoval Tesle, kde zostal až do odchodu do dôchodku. Popri práci sa tajne venoval akustike a ozvučil štyridsaťjeden kostolov na Slovensku.